Od strojov sa odlišujeme nielen myslením / či zámerným nemyslením, ale najmä emóciami. Učiteľ by mal byť takým profesionálom, aby neprenášal svoje osobné negatívne emócie na svojich žiakov. Všetkým by mal odovzdať vedomosti rovnako kvalitne.
aj keď si veľa ľudí myslí, že niet nič jednoduchšie, než učiť deti. Odfiltrovať osobné antipatie je možné po zistení príčiny antipatie.
Píšem len vlastnej skúsenosti, z pozície učiteľa, žiaka a rodiča.
Svojim žiakom som často vravela, že nie je dôležité, čo majú zapísané v žiackej knižke, lebo to vidia len rodičia a učitelia. Dôležité je to, ako sa správajú, akými sú ľuďmi, lebo to vidia naozaj všetci, ktorých v živote stretnú.
A práve zo správania žiaka sa môže vyvinúť aj antipatia.
Jednotkári bývajú u učiteľov obľúbení, no tiež to nemusí byť pravidlo. Žiaci s priemernými výsledkami sú väčšinou nenápadní, nevýrazní, pokiaľ naozaj nevystroja nejakú ohromnú neplechu.
Najnápadnejší sú tí, ktorých škola a učenie nijako nezaujíma a svoj nezáujem dávajú najavo až príliš okato. Špeciálne privilégiá sa možno dostávajú žiakom, ktorí mimoriadnym spôsobom reprezentujú školu, ale tiež to nemusí znamenať, že títo žiaci sú u učiteľov len obľúbení. (Ani učiteľa, ktorý dá všetkým len jednotky, nemajú všetci žiaci v obľube.)
Na mieste je otázka: Ako sa správa moje dieťa v škole?
Každý zainteresovaný by mal mať na pamäti, že v škole ide v prvom rade o deti, nie o známky a plnenie plánov. Je veľmi osožné, ak rodičia podporujú školu a škola zas rodinu.
Z vlastných pozorovaní viem, že sú rodičia, ktorí sa aktívne zaujímajú nielen o známky svojich detí, ale aj o celkový čas strávený v škole a sú rodičia, ktorí sa za 4 roky neprídu ani raz pozrieť na učiteľa, ktorý má za ich dieťa v škole zodpovednosť.
Ak má rodič podozrenie, že nejaký učiteľ si na jeho dieťa zasadol,
treba situáciu zhodnotiť a začať riešiť. Samozrejme, nielen rodič môže nadobudnúť pocit, že voči dieťaťu má učiteľ averziu, ktorá sa prenáša do neobjektívneho hodnotenia či neprimeraného skúšania. Aj učiteľ môže byť v situácii, že sa musí brániť správaniu žiaka.
Dôležité je vždy komunikovať - a to na všetky strany. Aj k dieťaťu, aj k učiteľovi.
Každý rodič je háklivý na svoje dieťa a je celkom prirodzené, že za neúspechy najprv viníme niekoho iného. Všetci rodičia chceme mať deti len zdravé krásne, múdre, šikovné a aj keď sa časom ukáže, že nie vždy je to možné, naše deti pre nás zostávajú dokonalé, nech sú akékoľvek. Čo môžem poradiť rodičom v prípade, že si chcú zastať svoje dieťa?
No a čo robiť v takom prípade, že učiteľ učí vyslovene nesprávne, chybné veci: zdrojom vody je vraj napr. aj vodovodný kohútik; očnou bulvou môžeme hýbať, pretože v nej máme svaly; zámerná inverzia vo vete je uznaná ako štylistická chyba len preto, že v 4. triede ju nemá čo používať; absolútna neschopnosť slušne diskutovať o tom, že destilovanú vodu nemôžeme považovať za dlhodobo pitnú, keďže neobsahuje všetky potrebné látky; zuby vraj vyrastajú z kože,...a podobne. O anglickej výslovnosti a (ne)znalosti prvostupniarskej anglickej gramatiky už ani nehovorím!A mohla by som pokračovať. Ako sa dá podporovať rešpekt k takémuto učiteľovi? To proste nejde. A nemôžem behať každý týždeň do školy, aby deťom netárala takéto kraviny a nemýlila ich svojimi chybami či dogmatizmom, nie?
Svoje dieťa si nemusím zastať. Zastane sa samo. Ale o to nejde: takto by to nemalo byť.