Teach for Slovakia- projekt, ktorý mení životy detí

Alarmujúci stav slovenského školstva prekvapí málokoho. Najviac sa dotýka práve tých najslabších – deti zo sociálne znevýhodnených rodín, ktoré sú už od útleho detstva odsúdené na život v kritických podmienkach.

Štát väčšinou nie je schopný nijako zasiahnuť a nám pred očami vyrastá generácia mladých ľudí bez budúcnosti. Práve preto máme už aj na Slovensku celosvetovo uznávaný projekt Teach for Slovakia, ktorí sa zameriava na vyhľadávanie vysokoškolákov, ktorým nie je stav slovenského školstva ľahostajný. 

Teach for Slovakia buduje komunitu lídrov, ktorí pracujú na zmenách v školách i mimo nich, aby raz mali všetky naše deti šancu uspieť v živote. Svojim účastníkom poskytuje intenzívny dvojročný program osobnostného a profesionálneho rozvoja.  Program zároveň poskytuje neustále vzdelávanie sa, spätnú väzbu, spoločné aktivity a vzájomnú  podporu silnej komunity. 

My sme vyspovedali jeho účastníčku Alžbetu Hrušovskú (24), ktorá v septembri nastúpila do základnej školy v Turni nad Bodvou a čoskoro má za sebou prvý polrok. Čo jej projekt priniesol,  ako sa pracuje s rómskymi deťmi a aké je to ocitnúť sa odrazu v roli učiteľky nám už porozpráva v tomto rozhovore.

Čím ťa zaujal projekt Teach for Slovakia?

O projekte Teach for Slovakia som sa dozvedela pred dvoma rokmi. Upútal ma jeden novinový článok, no ďalej som to neriešila. Až ma raz zaujala kampaň na facebooku, prečítala som si niečo na ich webovej stránke www.teachforslovakia.sk , spoznala som sa osobne s niektorými účastníkmi a povedala som si – toto sa mi páči. Aby raz všetky deti mali šancu v živote uspieť!

Vnímam to ako misiu i osobné povolanie. Myslím si, že sama som mala veľké šťastie na skvelých učiteľov a priala by som si, aby tento „luxus“ malo každé dieťa. Položila som si teda otázku – kto, ak nie ja? Kedy, ak nie teraz? Prečo nepriložiť ruku k dielu?

Zvážila som teda všetky pre a proti a povedala som si, že to aspoň skúsim. Ak ma nevyberú, nič sa nedeje. Vypísala som prihlášku, napísala tri eseje, motivačný list, klikla som odoslať a bolo.

 
Študovala si filmovú a televíznu réžiu a scenáristiku, máš veľa záujmov.  Nevnímala si učenie ako stratu či brzdu vlastnej kariéry? Predsa len, učiteľstvo na Slovensku nie je práve populárne.

Práve naopak! Moje štúdium aj absolventský film sú z oblasti dokumentárnej tvorby a námety na dokumenty najradšej čerpám z vlastného života. Verím, že tie najlepšie príbehy píšu práve deti. A aj preto som sa rozhodla učiť – aby som načerpala inšpiráciu na ďalšie filmy či knihy.

V školstve mi však veľmi chýbala mediálna výchova a výchova umením, tak som si zbalila foťák, mikrofón, ceruzky a plátna a založila som na škole umelecký ateliér. Myslím si, že veková hranica, kedy je nutné s deťmi hovoriť o médiách či umení, sa veľmi posúva. Ako učiteľka mám k tomu tak blízko, ako sa len dá.

Prezraď nám viac o škole, kde teraz učíš.

Momentálne učím na základnej škole v Turni nad Bodvou. Je to obyčajná dedinská škola s neobyčajnými deťmi – teda, aspoň ja ich tak vnímam.

Z akého sociálneho prostredia tvoji žiaci pochádzajú?

Som triednou druháčikom, a hoci ich je len dvanásť, všetci pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia. Podľa mňa je však ich najväčšou nevýhodou slabá znalosť slovenského jazyka. Jedenásti hovoria doma maďarsky a jeden rómsky.

Nuž, je to aj uhol pohľadu. Na jednej strane je ďalší jazyk výhodou, na druhej, ak sa chcú zamestnať na Slovensku, musia vedieť čítať a písať po slovensky. A to sa ich snažím naučiť.

Čo sa týka ich prostredia, vo viacerých prípadoch chýba domáca príprava i základné podmienky na dôstojný život. Niektoré z detí pochádzajú z náročných rodín, o niektorých sa starajú iba starí rodičia či iní príbuzní. Často v rodinách absentuje najmä prítomnosť otca.

Rómska problematika vyvoláva na Slovensku veľké diskusie. Zmenil sa vďaka učeniu tvoj pohľad na rómsku komunitu?

Tento projekt nie je mojou prvou skúsenosťou s Rómami. Povedala by som, že celkový pohľad sa nezmenil odrazu, ale skôr postupne. Čo sa zmenilo – môj prístup. Medzi žiakmi nerobím rozdiely. A hlavne – absolútne nevnímam, že učím rómske deti. Učím deti. Sú úplne rovnakí – živí, energickí, zvedaví, túžiaci po láske a prijatí.

Mnohí mi hovoria – načo to pre nich robíš, ony si to nezaslúžia. Snažím sa im odpovedať slovami Maroša Kuffu – nerobím to preto, lebo si to zaslúžia, ale preto, lebo to potrebujú. Potrebujú cítiť, že ich niekto má rád, že im niekto venuje čas. A že ich niekto neodpíše len preto, lebo sa narodili s „nesprávnou“ národnosťou či farbou pleti.

Ako sa náš školský systém stavia práve k vzdelávaniu rómskych detí?

Ťažko po pár mesiacoch hodnotiť celý systém. Najviac ma však dokáže nahnevať fakt, že máme šestnásťročných piatakov, ktorí končia základnú školskú dochádzku bez toho, aby vedeli dobre čítať, písať a počítať. Ako majú byť potom užitoční pre spoločnosť? Myslím si, že tu by tomu mohli v mnohých prípadoch veľmi pomôcť nulté ročníky či možno aj skorší nástup do škôlky. Veľmi dobrým príkladom je Detstvo deťom v Dobšinej, kde sa venujú už mladým tehotným mamičkám a pripravujú ich na rolu rodiča.. 

Ktoré predmety žiakov učíš?

Druhákov učím slovenčinu, matematiku, prvouku a všetky výchovy okrem etiky a náboženstvu. Plus učím ešte siedmakov výtvarnú – to je taká srdcovka, a vediem krúžok Ateliér.

 
Čo nové do školského systému prináša program Teach for Slovakia?

Teach for Slovakia je program, ktorý sa snaží o dlhodobý dopad na slovenské školstvo a realizáciu vízie – aby raz všetky naše deti mali šancu v živote uspieť. Nie je to len o dvoch rokoch, ktoré teraz účastníci strávia na školách ako učitelia. Program je zameraný aj na osobnostný rozvoj a výchovu nových lídrov, ktorí povedú zmeny v školstve. Či už budú po dvoch rokoch pokračovať na ministerstvách, v neziskových organizáciách, alebo sa pokúsia založiť novú mýty búrajúcu školu. Cieľom je, aby sa slovenské školstvo postupne skvalitňovalo a aby účastníci programu videli problematiku školstva zvnútra. Aby si zažili bolesti školstva na vlastnej koži a svojou prácou neskôr skúsili tieto chyby odstrániť systémovo.

Samozrejme, prínosom pre školy sú aj samotní účastníci. Hoci nikto z nás nemá pedagogické vzdelanie, snažíme sa byť takým vetrom, ktorý rozhýbe na školách konáre stromov. My sme vietor, ktorý fúka iba chvíľu, ale učitelia, ktorí na školách pôsobia dlhodobo, sú stromy s pevnými koreňmi. Sú to často vynikajúci odborníci, ktorí bojujú so systémom niekoľko rokov a snažia sa týmto deťom dať maximum, avšak bez podpory štátu sú unavení, vyčerpaní a my by sme im chceli pomôcť nabrať druhý, tretí či štvrtý dych.

Na Slovensku vládne v otázke vzdelávania rómskych detí veľká skepsa. Sú u detí vďaka tomuto programu viditeľné úspechy?

Zatiaľ možno hovoriť o takých menších, čiastkových úspechoch. V súčasnosti na škole pôsobí prvý rok 24 účastníkov a druhákov je šesť. Program však už má aj približne dvadsiatku ambasádorov, ktorí dosiahli s deťmi aj skutočne pekné veci. Jeden z účastníkov, Tomáš Horváth, napríklad vydal s deťmi knihu o tom, kto sa ako prekonával a menil, a čo sa im spoločne podarilo dosiahnuť.

Ale máme aj merateľné akademické pokroky. Pravidelne na začiatku a konci školského roka robia účastníci s deťmi testy od spoločnosti Exam na matematickú a čitateľskú gramotnosť. Výsledky na konci roka naposledy ukázali percentuálny rast o niekoľko percent.

Aká si učiteľka? Prísna alebo skôr kamarátska? A čo ti priniesol prvý polrok v škole?

Jednoznačne kamarátska, čo môže byť pri týchto drobcoch častokrát aj nevýhodou. Keď som nastupovala do programu, bála som sa opaku – že budem na deti príliš prísna alebo príliš tvrdá. Prvý deň v škole ma ale presvedčil o opaku. Deti si ma úplne získali a najťažšou vecou sa stalo napísať poznámku za správanie či upozorniť ich na to, že majú byť tichšie alebo sa nebiť.

Nevydržím sa dlho tváriť prísne, úplne si ma získali. Vedia však, že keď porušia naše pravidlá, ublížia nielen sebe, ale aj mne – a vtedy som smutná. A ja viem, že keď príliš vyvádzajú, niekde som spravila chybu ja a musím niečo zmeniť. Alebo typ aktivity, alebo svoj prístup, alebo sme jednoducho unavení a je čas na to, aby sme si len tak čítali či počúvali nejaký príbeh.

Prvý polrok mi priniesol mnoho vecí, ktoré som nečakala. Tušila som, že budem musieť riešiť neospravedlnené hodiny, chýbajúce úlohy a zlomené ceruzky. Nečakala som však, že sa stanem zubárkou a budeme trhať prvé mliečne zuby.

Nečakala som, že sa budem musieť stať psychológom a lúštiť náznaky toho či onoho, čo sa deje u detí doma.

Nečakala som, že budem presne vedieť, kedy bola podpora, pretože deti si donesú extra veľa sladkostí a budú nevyspaté, pretože susedia v noci oslavovali.

Nečakala som, že budem druhákom vysvetľovať, ako prišli na svet a budem to musieť spraviť ja, lebo oni sami prídu s vcelku podrobnými informáciami, ktoré však nevedia spracovať.

Nečakala som, že sa zo mňa stane futbalový tréner, pretože moje deti (všetky!) milujú futbal a najväčšia zábava na telesnej je futbalový tréning (aj kondičný). Nečakala som, že budem robiť kliky na chodbe pred deckami, lebo aj pre mňa platí pravidlo – po chodbe sa chodí pomaly a kto behá, robí kliky a drepy, aby si vybil energiu.

Nečakala som, že budem mať tak málo energie a znovuobjavím detské choroby ako angína. Nečakala som, že vychovávať chlapcov je tak náročné a že dievčatá sú niekedy ešte energickejšie než chlapci.

Nečakala som, že budem riešiť prvé lásky, že ich naučím piť nesladený čaj (a vlastne aj seba) a že si budem musieť zopakovať základy prvouky, lebo niekedy je to pre mňa španielska dedina.

Nečakala som, že budem počúvať detské srdiečka, a niekedy viac ako to vypočutie bude potrebné odpustenie, objatie a slová – nevadí, stalo sa, nabudúce sa ti lepšie podarí, ja ťa mám rada aj tak.

Prečo by sa mal mladý človek rozhodnúť vstúpiť do programu Teach for Slovakia?

Ak hľadá zmysluplnú prácu, kde bude každý deň novou výzvou, tak Teach for Slovakia je tu práve pre neho. Vyžaduje sa mať ukončený druhý stupeň vysokej školy na Slovensku alebo v zahraničí, takzvaný „master“. Skúsenosti s prácou s deťmi sú výhodou, nie podmienkou. Čo by však mal mať každý účastník programu Teach for Slovakia? Neochvejné presvedčenie o tom, že sa to dá, že všetky deti raz budú mať šancu v živote uspieť. Veriť, že sa to dá docieliť profesionálnym prístupom a lepším školstvom. Mal by mať jasnú víziu a cieľ, kam sa chce po skončení programu dostať a čo chce dosiahnuť. Mal by chcieť lepšie slovenské školstvo tu a teraz a rozhodnúť sa priložiť ruku k dielu. Mal by mať zmysel pre komunitu, lebo je jednoduchšie dosahovať víziu v tíme ľudí, ktorí veria rovnakej myšlienke.

A to sú zároveň veci, ktoré účastníkovi program ponúka – komunitu, podporu, mentoring, školenia, sieť kontaktov, profesionalitu a v neposlednom rade nezameniteľnú skúsenosť a šancu dotknúť sa konkrétnych osudov detí a aspoň svojou malou troškou prispieť k tomu, aby sa mali lepšie a aby raz mali šancu v živote uspieť a byť prínosom pre spoločnosť.

Zaujal vás program Teach for Slovakia a chcete ho podporiť? Máte radi nové výzvy a chcete sa dozvedieť viac? Podrobnejšie informácie nájdete na stránke www.teachforslovakia.sk .

 

Ako vyzerá taký pokojný deň učiteľky z programu Teach for Slovakia?

Deň, kedy som si takmer nesadla. Deň, kedy ma fest bolia nohy. Deň, kedy idem spať pred desiatou, lebo fakt nevládzem. Ešte že existujú pracovné zošity a moje predvídavé „dopredu si priprav, akoby si našla“ prípravy. 

Na telesnej som si dala futbal s deckami. Teda, najprv tréning, potom futbal. Chalani – dievčatá, stav 1:0. Dostala som iba jeden gól, ale vychytala som všetky jedenástky, tak ma chalani pochválili – pani učiteľka, ale si dobre chytala!

—

Čítanie sa stretlo s tradičnou odozvou – hurá! Akurát slová rozdrúzgal a zdrapil potrápili ich malé hlavičky. Ale keď sme si spomínali na príbeh zo včera (o dvoch bratoch) normálne si pamätali a s malou pomocou ho prerozprávali. A príležitostí na odpúšťanie a objatie bolo dnes až-až.

—

Na matike porovnávame veľké čísla. Až do 100. Ide im to fest rýchlo. A, nechápem, ako je to možné, ale tí, čo sa inokedy boria s matikou, to dávali dnes tak rýchlo a presne, až som sa čudovala. Skúsila som nový systém a išlo to.

—

A kríza. Som vedela, že to nebude len tak. Niekde prišiel zlom, zas netuším kde. V istom momente som si búchala hlavu o tabuľu a modlila sa k anjelom strážnym, nech mi rýchlo zošlú nápad. Zoslali. Prežila som dve hodiny slovenčiny. Som zvedavá, či zajtra budú vedieť tie samohlásky, ale som hrdá na to, že som našla recept na chalaniska. Búchal, bil sa, nadával sa, ale keď som mu zverila zodpovednú úlohu, zistila som, že sa vie slušne správať, ba čo viac – on fakt rozumie tomu učivu! Hurá!

—

Odprevadila som decká domov. Experti. Zjedla som obed a dumala nad diktátmi. Nepozdával sa mi obzvlášť jeden, tak som bola poradiť, a, ľaľaho, zjavne je chalanisko dysgrafik. Aleluja, už viem, čo ďalej, lebo nie je prvý.

—

Krúžok. Sťahujeme sa do novej miestnosti. Oficiálne máme ateliér! Sťahujeme – rozumej vypratala som konečne kufor auta a svoju triedu. Narvali sme sa do toho malého priestoru a vyhlásila som akciu: NÁJDI TOMU MIESTO. V tom chaose nám tam vošla pani riaditeľka, ale nesťažovala sa. Po pol hodine malo všetko svoje miesto. 

—

Potom sme sa pustili do prípravy fotokútika. November 89. Vydarilo sa, aj tabuľky na fotenie vznikli, aj fotky.

—

Vymkla som sa v škole, ale pani upratovačka ma pustila. Trikrát hurá upratovačke!

—

Ešte by toho bolo veľa. Ale už to nedávam. Dve minúty pred desiatou a idem spať. Dúfam, že platí – hard work pays off!
PS: aj keby neplatilo, stojí to za to!