Ešte v júni som nevedela, kam dcéra pôjde do školy. Deti s diagnózou nikto nechce

Nie sú asistenti, treba obehať desiatky odborníkov a rozhodnutie je (vraj) len na vás. Ako vyzerá umiestnenie do školy, keď máte dieťa s diagnózou?

Vyber si svoju diagnózu

“Že máme “iné” dieťa, vieme od jej dvoch rokov. Problémy s rečou, malý živel, myšlienkami večne niekde inde. Ale nastúpila do bežnej škôlky a problém s adaptáciou nebol žiadny. Až na reč. Učiteľka nás pár dní po začiatku škôlky medzi dverami poslala k logopedičke a začal sa vyšetrovací proces ako z kriminálky,” hovorí mamička Martina.

“Neurológ, detský psychologička, pedopsychiater, centrum vývinových porúch, Andreas v Bratislave…. To by nevadilo, keby väčšina vyšetrení nebola spoplatnená, a keby sme nedostali tri rôzne diagnózy.

Logopedička skonštatovala rečovú dysfáziu, neurologička podotkla, že to bude skôr porucha pozornosti, čo bude potrebovať čas a cvik, a v Andreasi sme dostali diagnózu atypický autizmus. Mimochodom, ani jeden diagnózu vám namieste odborníci nepotvrdia, na to bolo treba vziať všetky papiere, a ísť na ďalšie vyšetrenie,” vysvetľuje mamička, ktorá je presvedčená, že tá “ich” diagnóza je niekde uprostred.

Dieťa však malo kognitívne myslenie v poriadku a rodičia boli presvedčení, že sa dieťa podarí dať normálne do školy. Možno s asistentom, ale to je dnes predsa bežné.

»»» Prečítajte si aj: Ako sa vychováva dieťa s rečovou dysfáziou?

A internát skúsiť nechcete?

“Keď nám v škôlke navrhli odklad školskej dochádzky, povedala som, jasné, žiadny problém. Potom nás však pristavila psychologička s tým, či by s rečovou fázou nebola lepšia škola s internátom. Dostala som šok. Päťročné dieťa na internáte!! Viete si to vôbec predstaviť?

Ešte väčší šok bol, keď ma na to začali ľudia v okolí nahovárať, vraj ak to má pomôcť, tak čo… Našťastie mi dala stopku kamarátka, keď už som mala takmer podanú žiadosť a šla som si hľadať pre seba a dcéru privát, či je normálne takto trhať rodinu. Čo na to muž a druhá dcéra, ako ich to ovplyvní?

Psychologička v poradni školskej zrelosti, ktorá dávala potvrdenia kvôli odkladu nám urobila vyšetrenie a potvrdila, že sa s dcérou pracovalo dobre. Ak bude napredovať a chodiť k logopédovi, nevidí problém, aby po odklade nastúpila do bežnej školy s pomocou asistenta. A to sa nestalo,” vysvetľuje mamička Martina, ktorá sa nakoniec dozvedela, že škola síce asistenta poskytuje, ale nie na všetky hodiny.

Problémom zostáva naďalej podfinancovanie pedagogických asistentov, čo znamená, že škola si musí vybrať, ktoré dieťa asistenta dostane. Základné školy síce rok čo rok žiadajú o pridelenie asistenta, nikdy si však nie sú isté, či ho naozaj dostanú.

Podľa výsledkov prieskumu projektu To dá rozum, ktorá sa venuje otázkam školského systému, na jednu triedu pripadá 0,3% asistentov. Priemerná dĺžka ich pracovného týždňa je pritom 25 hodín.

Pre vás asistenta nemáme

“Na zápise sme boli už v ten rok, keď mala dcéra odklad. Vtedy sa riaditeľ divil, že to vôbec využívame, veď je sústredená, úlohy spravila výborne. Za to vďačím najmä práci učiteliek zo škôlky, ktoré poctivo študovali dcérine papiere a nastavovali jej vzdelávanie.

Problém nastal o rok, keď so kontaktovala školu, že budeme potrebovať asistentka. Učiteľka mi medzi reči rečou ustarostene povedala, že mi chcú vyjsť v ústrety, ale na jednu triedu bežne pripadnú 4 deti, ktoré by takú pomoc potrebovali.

Škola však do poslednej chvíle nevedela, či vôbec dostanú asistenta. Ak aj dcéra dostane pomoc, nemám rátať, že na celý deň. Možno na dve vyučovacie hodiny denne, ak sa zadarí,” vysvetľuje mamička Martina, prečo sa rozhodla túto možnosť nevyužiť.

“Od apríla do augusta sme absolvovali asi 5 vyšetrení, a to cez koronu a bez termínov. Niektorí odborníci sú vybookovaní pol roka dopredu. Cestovali sme aj 200 km na vyšetrenie, ktoré trvalo 25 minút aj s vypísaním papierov.

Nakoniec mi pedopsychiatrička povedala, že si to mám sama uvážiť. Špeciálnu školu vám odporúča každý, napriek tomu, že máte decko s normálnym IQ, ktoré v škôlke dobre pracovalo. Bol jún, škôlka chystala rozlúčkovú slávnosť a ja som nevedela, kam dať dieťa do školy.”

Mamička Martina sa nakoniec rozhodla využiť školu, ktorá sa nachádza 20 km od miesta bydliska.

“Dva týždne pred koncom roka som narazila na školu, ktorá poskytuje triedu pre deti s komunikačnou poruchou. Za celý čas mi ju nikto nespomenul, pričom ju máme pol hodinu autom od domu.

Zavolala som tam, na druhý deň som mala termín a poobede už bolo dieťa zapísané. S tým, že ak jej to pôjde, môžu ju preradiť do základnej školy. K asistentovi, samozrejme,” dodáva s úsmevom.

Hlavne si to dobre rozmyslite

Problémy s rečou, socializáciou, správaním. Podobnú skúsenosť so zápisom do školy má aj mamička Pavla, ktorá býva v rovnakom meste.

“Škôlka síce rešpektovala naše rozhodnutie, kam dáme dieťa. Bolo nám však jasne povedané, že rozhodujúce bude vyjadrenie pedopsychiatričky. Mali sme šťastie, že už v škôlke syn pracoval so špeciálnym pedagógom a má pridelenú asistentku. Takže sme mohli denne rozoberať, či napreduje, alebo stagnuje. Pýtať sa bolo najmä v mojom záujme.

Na začiatku školského roka sa všetci prikláňali k špeciálnej škole, malému by tam vraj bolo lepšie. Ich jednanie mi pripadalo asi také, že decko má “papier”, tak ho rýchlo šupnime do špeciálnej. My sme však zamakali, a to prinieslo výsledky.

Ja tieto školy špeciálne neodpisujem, ale s mužom sme cítili, že zo strany škôlky to bolo tlačenie na pílu. Aj na špeciálnom vyšetrení sme dostali vyjadrenia k pozítivam aj nagatívam ako normálnej tak aj špeciálnej školy. Každý nám prízvukoval, nech si to hlavne dobre rozmyslíme,” opisuje rozhodovanie mamička Pavla.

Škola (ne)môže dieťa odmietnuť

Rodič má právo zvoliť si školu podľa vlastného výberu, avšak prednosť dostávajú deti zo spádovej oblasti. Škola má povinnosť dieťa prijať, pokiaľ jej to kapacita umožňuje, avšak v prípade inklúzie dostane rodič vyjadrenie, či sú pre jeho dieťa vytvorené vhodné podmienky.

Ak aj dieťa nastúpilo do školy, ešte stále nemáte vyhrané. V hre je to, či bude schopné adaptácie, či začne postupovať, ako ho prijmú spolužiaci a hlavne – či celý proces zvládne škola.

Škola môže aj v priebehu školského roka rodičov informovať, že ich dieťa nenapreduje, a preto ho odporúčajú do iného školského zariadenia. Toho si je vedomá aj mamička Pavla.

“Mali sme možnosť vybrať synovi školu s triedou pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou v inom meste. Nakoniec sme sa rozhodli pre bežnú školu s asistentom.

Hlavným dôvodom bolo, že pozitívne zmeny sme videli my aj okolie. Zlepšil sa v reči, dokončoval úlohy, socializoval sa, kognitívne schopnosti má na výbornú. My ako rodičia sme boli pripravení dať mu šancu, lebo vieme, čo vie a čo nie.

Na asistenta sa však nespoliehame. V prvom rade sme tu my, aby sme s s ním učili, viedli ho. Asistent pomôže, kde bude treba. V špeciálno-pedagogickom centre nám povedali, že syn to nebude mať ľahké.

Prečo rodiča hneď strašiť? Aj on má intuíciu a tá mu napovie, ktoré rozhodnutie je najlepšie. Alebo to vie lepšie človek, ktorý je síce odborník, ale vidí dieťa pár minút, ako kreslí obrázok?” dodáva mamička Pavla.

Pomoc pre rodičov? Veď nie je ani pre dieťa

Mamička Martina je po roku v špeciálnej triede s rozhodnutím spokojná.

“Nie je to jednoduché. Robím z domu, ale celý deň trávim v autobuse. Životný štýl náročný na čas, energiu a peniaze. Nesmiete ochorieť, zmeškať spoje a máte aj ďalšie dieťa, ktoré vás potrebuje.

Párkrát sa mi stalo, že som mala stavy, keď som vystúpila na inej zastávke, alebo zabudla, kam cestujem. Alebo mám týždne, keď pol dňa prespím a nepracujem. Niekedy mám samozrejme výčitky, že mi uteká život, nemôžem prejsť do normálnej práce alebo že by som sa mala zmobilizovať a ešte viac venovať dcére. Korona to ešte zhoršila, vtedy som aj uvažovala nad psychológom.

Ale vidíme obrovské pokroky, tak to hádam má zmysel. Čo nechápem je, že štát poskytuje nejakú formu pomoci, ale nikto vám o nej nepovie. Všetko si zisťujem v online diskusiách, z úradníčok ťahám info ako z chlpatej deky. Mám nárok na cestovné, diaľničnú, tak prečo to žiadny špecialista ani úradník nepovie?”

Že na rodiča špeciálneho dieťaťa nezostáva v systéme priestor, potvrdzuje aj mamička Pavla.

“Predovšetkým rodič potrebuje psychickú pomoc. Diagnóza dieťaťa nie je niečo, čo môžete odsunúť stranou, nevšímať si to. Treba ju prijať, vyrovnať sa, naučiť sa s ňou žiť. To netrvá týždeň ani dva. Klamala by som, keby som povedala, že je to ľahké. Ale ak to prijmete ako výzvu, ktorá sa dá poraziť, dá sa zvládnuť. Mne osobne to trvalo rok”.