Upratať

Vzdychne si nejedna z nás a vidí, že to bude záťah. To upratovanie má byť veľké. Handra, mop, okena…. fúra prachu, zanesené kúty a zabudnuté miesta. Ponachádzané veci, ktoré sme sto rokov hľadali a už aj prestali dúfať, že existujú.

Dril

Čaká nás to každoročne, aj keď možno nie práve teraz, ak sme sa podvedome vzbúrili a radšej s deťmi vypekáme alebo si užívame čas adventný inak. Napriek tomu, upratovanie je dril.

A mnohokrát až voda, ktorú vylievame kdesi do hlbín záchoda po upratovaní, nám dáva tušiť, aké nánosy špiny sa ukrývali pod akože neporušenou a nenápadnou tvárou vecí okolo nás, ktoré sa tvárili, že všetko je v poriadku. A nebolo. Blé.

Ten pocit, že napriek prvotnému odporu a premáhaniu sa, je teraz všetko okolo nás voňavé a akési až nadýchané, je na nezaplatenie. Lepšie sa dýcha. Nielen nosom, ale aj duša lepšie dýcha, akosi až nadskakuje a cíti sa tak hrdá, ako to len najlepšie vie.

Ľahnúť si unavení po takej šichte je oslobodzujúce a zároveň veľmi potešujúce. V čistom. Nedá sa to ničím nahradiť.

Zvonku možno, zvnútra – určite

Rovnako je to s nami. Nánosy kadečoho na nás padajú, sadajú, líhajú, vpíjajú sa a ovíjajú sa okolo nás. Ani si to možno nevšímame. Alebo nám to príde nepodstatné a stále bezpečné, však máme všetko pod kontrolou.

Nevidno to. A niekedy to nevidíme priamo ani my, len pohľad iných z boku v pravde a láske ukáže všetky špiny a nánosy nečistoty. V nás.

Upratať v sebe je rovnako dôležité, ako upratať okolo seba. Ak to má opodstatnenie zvonku kvôli atmosfére sviatkov a pocitu niečoho výnimočného, o to viac platí tento dôvod na upratovanie dnu, v sebe samom.

Pozrieť sa na seba zvonku ako na niekoho iného. Počúvať sa, ako reagujem. Vziať si lupu lásky a zdvihnúť ju nad seba tak, aby bolo vidno všetky detaily. Vnímať svoje reakcie a šuchnúť si poza uši. A pred zrkadlom, aj keď mi nevidno vrásky na čele, si vynadať za vrásky na duši, plné pesimizmu a frflania. Byť na seba dôsledný. Toto som ja? Takto má vyzerať môj sviatočný, slávnostný človek? Niekto, koho by som vždy rád stretol a hovoril s ním o hocičom?

Dar, ktorý teší

Typickou frázou Vianoc je, že nepotrebujeme darčeky hmotné, ale lásku, pochopenie, prijatie, súzvuk, dobré vzťahy…

Kto toto všetko robí pre tých, ktorých má okolo seba? Som darom, ktorý prináša v akejkoľvek podobe – naživo, v slove, v telefóne, v sms-ke, na fejsbúku, pracovne či súkromne, radostne či citlivo v ťažkom položení – tomu druhému úľavu, úsmev, blízkosť ľudského srdca – a to aj vtedy, ak už nie sme pri sebe na dotyk?

Ak nie, treba začať v sebe upratovať. Niečo nie je také, ako má byť. Vo mne. A je čas s tým práve teraz riadne niečo urobiť. Vyhádzať nepotrebnosti, vyčistiť do pôvodnej farby a váhy slová, vrátiť skutkom hodnotu bez devalvácie ich ceny. Pretriediť myšlienky, nech sú odrazom toho, čím chcem byť. Vyvetrať pamäť na všetky sľuby, predsavzatia, nedodržané slová, zabudnutých priateľov i nepriateľov a vrátiť všetkému poriadok. A nájsť všetky pozitívne „keď ja budem…“, ktorými som sa kedysi v nadšení optimistickej mladosti oháňal. A ak sú pravdivé a prinášajú život, vrátiť sa k nim znovu.

Prepáčte, ale teraz musím prestať písať. Neviem ako vy, ale ja musím už začať. V mysli sa mi totiž začal vynárať zoznam, ktorý nemožno odložiť a je čas veci napraviť. Napríklad tá zabudnutá desiata pre môjho školáka, ktorú som neurobila, hoci áno, bude. Zaspala som, a – aj ma ťahalo do kuchyne predtým, svedomie blikalo, úúúúúúúú… bol hladný. Zajtra frčí z domu prvý niekto iný. Mám repete. Tuším ich budem mať veľa.

A skôr, ako k tomu môjmu upratovaniu príde, sa už teším na sviežosť čistoty v sebe, ktorá bude svietiť viac, ako po Mr. Properovi.