Prečo k nám šibači už nechodia

Kupači k nám už dosť dlho nechodia. Prečo, to môžem len hádať – do značnej miery isto aj preto, lebo tu, v našom mestečku, si na tradície (v slušnom prevedení) nejako nepotrpia.

A možno aj preto, lebo sa u nás dejú veci inak, ako sú zvyknutí.

Čo sme dali šibačom, keď sa už k nám unúvali.

Priznávam, som človek, ktorý do tradícií vidí trošku viac a má ich rád, vrátane niektorých tých „obludností“, s ktorými sa mnohé ženy nevedia zmieriť – teda oblievačku a šibačku. Neprekáža mi veselosť, neprekáža mi motív, ale v primeranom prevedení a s čistým, nezištným úmyslom.

A sme doma.

Pretože o nezištnosti šibačov už dlho pochybujem.

Jednoducho a dobre: v rámci svojich „folklórnych“ zvyklostí som sa na ich príchod chystala vždy rovnako.

1. Namaľovali sme vajíčka. Vždy inak, vyhrali sme sa, niekedy aj na poslednú chvíľu.
2. Upiekli sme tradičné zajačiky z kysnutého cesta, niekedy aj perníkové ovečky.
3. Nachystali sme si podľa tradície množstvo farebných jarných stužiek, ktoré podľa všetkých dostupných zdrojov mali byť hlavnou cenou za šibačku pre každého správneho šibača. Čím viac stužiek mal, tým bol väčší frajer.
4. No a k tomu niečo pod zub, do pohára zásadne nealkoholické čosi.

Lenže svojho času sa u nás odohral zvláštny veľkopondelkový výstup.



 

Cín, cín, zvoní zvonček.

Otvorím, Viki pomaly strčená v skrini, Dorka bola vtedy len brčkavý špunt. Spolužiak mojej staršej aj s bratom, vraj či môžu. Vyzerali mierumilovne, tak som povedala áno.

Musím uznať, boli decentní, aj keď im veršovanky k šibaniu  nešli z pusy nejako slávne. Dobre – došibali, dali sme im stužku na korbáč, po vajíčku a niečo do bruška.

Ale vidím, že chlapci sa ošívajú, už síce stoja za prahom, ale ešte čosi sa im žiada. Nakoniec to z nich vylezie:

„Teta, a peniaze nedáte?“

No som starý hnusák a zásadovec, lebo som pekne povedala, že nedám, že šibačka nie je o peniazoch. Akú dohru to malo, neviem, ale isté je, že k nám už viac neprišli.

A z roka na rok ich bolo menej a menej, zvlášť po tom, čo som odmietla púšťať do bytu kadejakých cezpoľných, ktorí moje dievky videli leda ak tak niekedy raz za rok. Lenže – vidina veľkonočného zbohatnutia je taká lákavá!

Mne to prekáža aj na mojich chalanoch – o to viac, že môj drahý ani jednu z pondelkových aktivít Veľkej noci neuznáva a neprevádzkuje. Dôjdu nabalení sladkosťami, akoby vylúpili miestne Cukrovinky a vo vačku im cengajú eurá, napriek tomu, že som to zakázala. Inštrukcia znela: jemne vyšibať, trošku poliať, zavinšovať a vale.



 

Čo teraz?

Sladkosti skonfiškujem, eurá uložím do zvláštnej šálky a v dohľadnom čase za ne kúpim niečo rozumné – už sme z toho zasponzorovali nástenku, loptu a čo bolo chlapcom treba. Ale raz som to jednoducho vzala a šupla do farskej ofery… veď im tie peniaze vôbec nepatria!

Čo so šibačmi, to ma veľmi netrápi 

už dve Veľké noci sme mali s dievčatami leháro. Ale ako naučiť iných, aby nezabíjali ani ten zbytok slušne prevádzkovanej tradície peniazmi, obrovskými čokovajciami a alkoholom, netuším. Možno aj takto, ak si to povieme, a jednoducho sa budeme držať „šablóny“ – aj za rizika, že šibači už nebudú žiadni.

Naše devy asi protestovať veľmi nebudú…

(60 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...