Prázdninový dejepis: Z rozprávky do rozprávky alebo obyčajný život Pavla Dobšinského

Máte radi Dobšinského rozprávky? Čítali ste ich ako deti? Čítate ich vy svojim deťom? A ktorú máte najradšej? O zakliatej hore, Laktibradovi alebo O dvanástich mesiačikoch?

Ja viem, dnešná detská reč je už trochu iná, animované skratky sa k nám derú cez obrazovky telky aj mobilov. Ale klasika je klasika. Čo poviete, baťko Dobšinský?

O troch grošoch

Pavol Emanuel. Také meno dali pri krste rodičia Dobšinskí svojmu prvorodenému a po ňom prišlo do ich rodiny ešte 8 detí.

Srdcu blízkym krajom mu bol Gemer. Narodil sa v roku 1828 v Slavošovciach, detstvo trávil v Sirku, kde bol jeho otec evanjelickým farárom a gymnaziálne roky v Rožňave. Na štúdiá šiel ďalej do Levoče, tu redigoval študentský časopis, písal do neho články, prekladal Mickiewicza aj Byrona.

Keď zložil kňazské skúšky, najskôr sa musel zaučiť ako pomocný kaplán. Tri roky tak pôsobil na fare v Revúcej u Samuela Reussa, známeho priekopníka folkloristiky, otca slovenskej rozprávky, ktorý svoj záujem o autentickú ľudovú slovesnosť preniesol aj na mladého štúrovca Dobšinského.

Rovnopekný pár

Vo svojich tridsiatich rokoch začal Dobšinský prednášať na Katedre slovenskej reči v Banskej Štiavnici. Tu sa spoznal s Paulínou Schmidtovou a… bola svadba.

Ako ženatý sa opäť vracia na Gemer, do dedinky Drienčany, kde dostal farárske miesto a kde ostal po celý zvyšok svojho života. Manželka Paulínka však dva roky po svadbe zomrela a krátko po nej aj ich malá dcérka Olinka.

Po dvoch rokoch samoty sa Dobšinský oženil znova. Ako vdovec si vzal vdovu, on sám, ona s deťmi.

Druhou manželkou sa mu stala Adela, rodená Medvecká, vdova po Jankovi Čajakovi, ktorý bol farárom na Liptove, básnikom a Dobšinského priateľom ešte z levočských štúdií.

Adelkinou sestrou bola Terézia Vansová, naša známa spisovateľka a manželka farára z neďalekej Rimavskej Píly. Tak sa Dobšinského rodina rozrástla. Nielen o známe osobnosti, ale aj o ďalšie deti, ktoré sa do ich nového manželstva narodili.

Cesta k Slncu a Mesiacu

Dobšinský ešte ako študent a mladý kaplán prechodil veľkú časť Slovenska. Putoval Gemerom, Malohontom, pobudol na Šariši i Spiši, Liptove aj v Turci. Počúval obyčajných ľudí a čo počul, zapisoval. Získal si ich dôveru, trávil čas s chlapmi pri práci, ženy pozoroval na priadkach, deti pri hrách.

Jeho dielo je skutočným etnografickým materiálom, rozprávky vypovedali o vnímaní života vtedajších ľudí, o ich charaktere. Hrdinovia s vysokým morálnym kreditom boli poslami dobra, po víťazstve ktorého ľudia túžili. Rovnako tak po potrestaní zla, ktoré malo v ich životoch rôzne podoby.

O hodnovernosti zápisov a tiež o úcte k rozprávačom svedčia spisovateľove poznámky. Vo svojich prepisoch uvádzal to, z ktorého kraja je povesť a aj to, kto mu ju vyrozprával. V jeho tvorbe sú možno menej známe, ale rovnako dôležité zozbierané ľudové zvyky a obyčaje, piesne, hry, hádanky, povery a povedačky.

Či jesto pravda na svete

Tomu, čo si na svojich výskumoch Dobšinský pozbieral, dal literárnu podobu práve na drienčanskej fare. Pod oknom v izbe mal veľký stôl. Pri písaní však nesedel, ale stál, bafkajúc svoju fajočku. Tu na papieri znovu rozohral príbehy rozprávkových postáv. Aj vám sa zdajú drsné? Tak si skúste predstaviť, aké grády mali tie z prvej ruky.

Rozprávanie jednoduchých ľudí bolo plné humoru, ale aj erotiky, nadávok, strašenia či zariekania. Nebolo to všetko s kostolným poriadkom a píšuci farár povesti trochu zjemnil, aby ich mohol spokojne pustiť do sveta. 

Dobšinského mali farníci v úcte, bol vzdelaný, ovládal šesť jazykov. Zaujímal sa o botaniku a vedel ľuďom v poradiť, ako zaštepiť stromy. Vážili si ho pre jeho dobrotu, staral sa o núdznych aj siroty.

Bol dobrým hospodárom, choval úžitkové zvieratá aj včely. Mal dar slova, bol dobrým učiteľom aj kazateľom. Len spievať vraj nevedel ktovieako…

Zlaté pero, zlatá podkova, zlatý vlas

Ak sa chystáte na Gemer, zájdite si do Drienčan neďaleko Rimavskej Soboty, ocitnete sa v rozprávke. Už samotná dedina, posadená v úbočí Slovenského rudohoria, pôsobí rozprávkovo.

Chotárom vedie náučný chodník Drienčanský kras, ktorý Vás prevedie územím chránených rastlín a krasových jaskýň. Priamo v dedine stretnete drevené rozprávkové sochy, pri vstupnej tabuli víta hostí princezná Milica, autobusovú zastávku podopiera hrbatá ježibaba, do centra zablúdili Dlhý, Široký a Bystrozraký.

Nad dedinou, nad kostolom, je postavený altánok pre turistov, na lúke rozprávkový labyrint pre deti a neďaleko neho slnečné hodiny. Namiesto ich číslic spoznáte z dreva kresaných Janka s Marienkou, černokňažníka, Janka Hraška…

Kostol bez veže, kde Dobšinský kázal, sa nachádza na vŕšku v hradbami opevnenom areáli. Murovaná zvonica s drevenou strieškou stojí pri ňom samostatne. Za múrom kostola je fara. Tá fara, kde žil a písal Dobšinský. Teraz je v nej jeho múzeum zariadené dobovým nábytkom a informácie o živote a diele nášho rozprávkara.

Ak sa chcete dostať dovnútra, treba sa dopredu telefonicky ohlásiť. Dobšinský tu prežil 24 plodných rokov svojho života, tu dožil a tu, pri kostole, je aj pochovaný. Na rázcestí pod kostolom je jeho pamätník, symbolicky ho zdobí zlaté pero, zlatá podkova a zlatý vlas.