V Chorvátsku na sáčkovej polievke?

Známy, ktorý práve dovolenkuje pri mori, ponúkol v jednom zo svojich príspevkov na Facebooku hádanku, odkiaľ asi prišla rodinka v chorvátskom supermarkete, ktorá nakúpila „nejlevnejší“ sáčok s mrazenou zeleninou, ktorú sa chystajú zaliať masoxom.

V komentároch muselo padnúť to „typickí“ Češi, ponožky v sandáloch, chýbali vlastne už len štatistiky, koľko z nich sa zabije v žabkách v našich Tatrách. Také tie srandy, stačí sa pozrieť ostatným do nákupného košíka a hneď sa môžeme pohladkať, že sme lepší ako tí druhí.

Shutterstock

Taká „normálna“ dovolenka

Autor hádanky vraj len nerozumie tomu, ako rodinka natankuje na 1400 km, zaplatí ubytko, aby sa mohla týždeň potiť pri mori a potom jej neostane na „normálne“ jedlo.

Vždy si môžeme dosadiť iné premenné, ktorým nebudeme rozumieť.

Napríklad, načo ide rodinka k moru, keď si nevie nájsť ani „normálne“ ubytko a „chúdence“ deti musia spať nasáčkované v stanoch v nejakom preplnenom kempe. Povedia si tí, ktorí majú peniaze na to, aby bývali na súkromí, nedajbože v hoteloch s bazénom.

Tu sa zase ozvú tí, načo ide niekto na dovolenku k moru, keď je potom celý čas v chlórovej vode. Potom tí, ktorí nechápu, ako niekto môže ísť dovolenkovať do rezortu a prežierať sa all inclusive a pri tom aj tak neochutnať nič z lokálnej kuchyne.

A pritom často tí, ktorí sa s dobre nadradeným pocitom napchávajú v lokálnej reštaurácii vraj lokálnymi špecialitami, hrdí na svoje pomery, pretože oni si môžu na dovolenke dovoliť aspoň obdeň povymetať lokálne taniere, ani netušia, že tie plody mora v rizote možno ešte ráno ležali zmrazené v sáčiku s nápisom vylovené v Californii, ale keď sa to pri varení dosť zabije cesnakom, budú aj tak šťastní a spokojní.

Lebo aj miestni musia z niečoho a niekoho žiť. Hlavne, že je to „normálne.“

Dovolenka po chorvátsky

Žili sme v Chorvátsku osem rokov a ani raz sme nikoho nepozvali na lokálnu kuchyňu, zato naše bryndzové halušky alebo trhance s výhľadom na more spravidla návštevníkom chutili alebo ich aspoň rozosmiali.

Nehrali sme sa na Chorvátov. A keď niekto začal spievať predstavami, že on už by za ten čas vedel uvariť mušle, čierne rizoto zo sépie, či steaky zo žraloka, radi sme mu ich dopriali. Tie predstavy.

Známych sme zvykli gumáčikom odviezť do tej časti ostrova, kde sa v klietkach chovali ryby, aby boli zorientovaní, že aj takto to tu funguje, že toto sú tie isté ryby, ktoré – keď si privstanú – nájdu na rybom trhu ležať na ľadových kockách ako „friške,“ čerstvé.

Kde by sa asi tak zobrali vo všetkých reštauráciách len tie ryby, ktoré mali krásny, slobodný život na šírom mori. A zvlášť v lete, keď ani poriadne neberú. Keď sme tieto „brojlery“ hodili na gril, nikto ich nehanil. Poslušne zjedli.

Učili sme ich rozlišovať medzi komerčnými a menej komerčnými kafićmi, aby sledovali klientelu sediacu pred nimi: čím viac zosušených dedkov a babiek na káve, tým väčšia pravdepodobnosť, že ide o kávu, ktorú majú najviac radi domáci.

Ale čo keď práve taká káva im nebrala, lebo boli zvyknutí na onakvejšie chute a možno by im lepšie padla práve tá komerčná? Mali sme prevrátiť očami, načo chodia na dovolenku k moru, keď nesku mohli piť aj doma?

Nazerali sme niekoľko rokov do nákupných košíkov našich ľudí, sledovali ich chute, návyky, predstavy, potreby, požiadavky, osobitosti, zvláštnosti a to, čo považovali za „normálne.“ Učili sme sa prijať, že každý to má nejako. A že niekedy nám môžu ostať tie najlepšie spomienky aj na dovolenku, počas ktorej základná otázka dňa znela, akú sáčkovú polievku si uvaríme dnes.

Ale to najdôležitejšie je asi nazerať si do vlastného košíka.

»»»»»» Prečítajte si aj článok 10 naj pláží pre rodiny s deťmi v Chorvátsku.