Som živnostník, kto je viac?

Má 40 rokov, dve deti, vyštudovala vysokú školu. Takmer desať rokov pracovala v štátnej inštitúcii a po rodičovskej dovolenke sa rozhodla stať sa sama sebe zamestnávateľkou. Nechce sa prezentovať verejne, len ponúka svoju skúsenosť pre iné ženy, možno v podobnej životnej situácii.

Kedy si sa rozhodla stať živnostníčkou, čo ťa k tomu viedlo?

Rozhodovala som sa v posledný rok rodičovskej dovolenky. Viedol ma k tomu jednoduchý fakt. Bývanie na jednom konci mesta a cestovanie do práce na druhý koniec mesta, reálne 2,5 hodiny denne v MHD. K tomu dve deti v škôlke, ktoré by som videla večer o 17:30. Vedela som, že 95% servisu okolo detí budem musieť zabezpečiť ja a to sa s plným pracovným úväzkom v inštitúcii nedalo zladiť. Dôležitú rolu zohral fakt, že počas rokov doma s deťmi som už nebola úplne presvedčená, že sa chcem vrátiť k pôvodnej náplni moje práce.

Predchádzal tomuto rozhodnutiu podnikateľský plán, jasná predstava, čo to obnáša, alebo to bolo skôr rozhodnutie skúsim a uvidím? 

Tomuto rozhodnutia hlavne predchádzalo to, že som takmer počas celej materskej priebežne pracovala, na nejakých aktivitách sa podieľala, rozprávala som sa s veľa ľuďmi, aj s kolegyňami z odboru. Čiže nejakú predstavu o tom, čo asi budem musieť zvládnuť som mala, ale žiadny presný plán. Jediný plán bol, aby som zarobila zhruba to, čo by som zarobila v inštitúcii, len za kratší čas. A ten čas na prácu, aby som si mohla určovať ja – teda vo význame, aby som bola flexibilná s ohľadom na aktuálnu situáciu s deťmi a nemusela riešiť súhlasy alebo nesúhlasy nejakého šéfa.

Veľmi dôležité bolo, že som mala parťáčku – že som v tom nebola sama. Vedieť, že sa mám o koho oprieť odborne, ale aj ľudsky, bolo tiež dôležité.

Začínala si úplne od začiatku alebo si už v čase začiatku mala vybudovaný/odskúšaný model, že o tvoje služby je záujem?

Ako som už povedala, priebežne som pracovala takmer počas celej materskej, ku koncu už pomerne intenzívne. Rozumej správne – veľa práce bolo práce na sebe, doma od počítača, prípravy, štúdium. Nie teda samotnej zárobkovej činnosti. Ale teda to bol potom ten východiskový bod, že akýsi základ už som mala vytvorený. Nezačínala som potom oficiálne od nuly, ale na niečom, čo – ako sa teraz ukazuje – už malo pomerne stabilný základ.

Získala si podporu od štátu?

Áno, popravde, som do celého podniku išla aj kvôli tomu, že v tom čase bolo možné príspevok na samostatnú zárobkovú činnosť využiť na uhradenie odvodov do sociálnej a zdravotnej poisťovne. Čiže akýsi „vankúš“ na prvé dva roky živnostníčenia.

Aký je život živnostníčky v porovnaní so zamestnankyňou, aké sú výhody a aké nevýhody? Menilo sa to v čase?

Môžem hovoriť o mojom živote živnostníčky. Nuž, čo by som tak k tomu povedala. Nič nemáš isté, iba to, o čo sa postaráš sama – aj to je často v rovine síce dobrého nápadu, ale neznamená to zároveň zárobok. Proste, keď si raz zamestnanec, najmä v nejakej štátnej inštitúcii, tak máš každý mesiac svoje isté. Často bez ohľadu na podaný výkon. Keď si živnostník, tak robíš veľa a často „zadara“, lebo kým sa ujme nejaký tvoj nápad a vízia, trvá to obvykle dlhšie. Nepoznám živnostníčku, ktorá by nerobila tak 12 hodín denne. Často aj počas víkendov. Ráno vstanem o 6:15, vystrojím deti do školy, pracujem, poobede deti pozbieram, rozdistribuujem na krúžky, pri varení večere pokontrolujem úlohy, pokecám, prečítam niečo na dobrú noc a potom znova pracujem tak cca do polnoci. A mení sa to v čase – čím sú deti väčšie a samostatnejšie, pracujem viacej cez deň a menej v noci. Vtedy už nevládzem :-).

V podstate nemám len jednu prácu, súbežne robím na troch – štyroch projektoch, s rôznymi ľuďmi. Musím si vedieť zadeliť čas, určovať priority. A to sa týka aj výberu práce, ktorú mi niekto ponúkne. Musím vedieť, čo by ma to stálo času, energie – a aká by potom bola jednak odmena finančná, jednak nejaká pridaná hodnota.

Máš podporu rodiny? Čo oni vnímajú ako ťažké, v čom sú spokojní?

Tak ako prvé som sa o tom bavila s manželom, rozmýšľali sme, zvažovali, písali pre a proti. Keďže žijeme v meste, kde nemáme príbuzných, jedných starých rodičov už nemáme vôbec, druhí majú vysoký vek a teda čakať výraznú pomoc čo sa týka detí sme nemohli, bolo prioritou mať dostatok času na deti. Nemalo by pre mňa zmysel, keby som lietala ráno rýchlo do škôlky, školy, večer ich vybrať „na záverečnú“, rýchlo domov, úlohy, večera a ja by som v podstate prichádzala domov okolo 17:30. Takto sme to nechceli. Plus treba vždy riešiť takmer 3 týždne prázdnin okolo Vianoc a dva mesiace v lete. Na dvojmesačné umiestnenie do táborov naozaj nemáme J

Daň za to je, že občas pracujem mimo domu podvečer a niekedy aj cez víkendy som mimo. Je to však pravidelná aktivita, takže deti si už zvykli a vedia, že náš domáci rytmus je nejaký … Utriasli sme si ho a istý čas na začiatku mali deti zmätok v tom, prečo musím ísť v sobotu do práce alebo, že sa niekedy s mužom striedame vo dverách a len dávam pokyny, kedy, kam s kým treba ísť. Aktuálne nám to vyhovuje takto.

Je situácia pre živnostníkov teraz horšia/lepšia ako keď si začínala?

Ja to globálne neviem posúdiť, pre mňa sa to odzrkadľuje na výške odvodov, ktoré platím každý mesiac a tie stále stúpajú. Makroekonómovia by mi to asi vysvetlili s ohľadom na budúci dôchodok a iné súvislosti…

Keby si mala čarovný prútik, čo by si na Slovensku v podnikaní zmenila?

Kultúru podnikania? Polená pod nohy živnostníkom? Aby potom tak veľa z nich nehľadalo chodníčky, ako obísť nevýhodnú a obťažujúcu byrokraciu?

Zmenil sa za tie roky prístup klientov, sú náročnejší?

Ani by som nepovedala, je to ako všade – o ľuďoch. Myslím si, že za tie roky sme zažili všeličo. Niežeby sme nechali na sebe polená rúbať, veľa vecí vieme slušne, ale dôrazne odkomunikovať, ak je niečo proti nášmu presvedčeniu alebo požiadavkám ľudí nerozumieme.  Niekedy ma mrzí, že ľudia vidia za našimi službami len cifru, ktorú za ne zaplatia. Ťažko sa vysvetľuje pozadie – že z nejakej sumy ti ostane ledva 45%, pretože platíš nájomné, odvody, licencie, vlastné vzdelávanie, veľa vecí, ku ktorým nás zase zaväzuje zákon – aby sme naše služby mohli poskytovať odborne a kompetentne. Pretože si od špendlíka po počítaš kupuješ všetko sama, lebo nemáš toho zamestnávateľa, tú inštitúciu, ktorá by ti to zabezpečila …

Ale tak to je a mňa vždy poteší pozitívna spätná väzba od našich klientov. Tie si pamätám dlhšie, než nejaké negatívne commenty.

Čo si sa počas rokov podnikania naučila o sebe?

Naučila som sa neprežívať niektoré veci veľmi emocionálne, čiže získala som asi trochu nadhľadu. Naučila som sa nové zručnosti účtovnícke, pri práci s projektmi, pri komunikácií s ľuďmi. A veľa vecí som sa nenaučila, len sa mi potvrdili – potrebujem okolo seba spoľahlivý tím, ľudí, ktorých poznám a mám rada aj osobne, že pracovať na plno sa oplatí a že vždy viete nájsť nejakú výzvu.

Plus teda musím priznať, že aktuálne mám problém, keď dokráčam na nejaký úrad niečo vybavovať a vidím tam pracovníka, ktorý na monitore rieši nejaké svoje súkromné veci alebo ktorý je nekompetentný podať nejakú informáciu – tak to vo mne vrie. Nie, že je platený z mojich daní, ale že proste ja, keby som tak pracovala, tak nemáme čo jesť… alebo keby ja som sa tak správala k našim klientom, tak už k nám v živote neprídu, ani nás nikde neodporučia. A to viem, že si nesmiem dovoliť. Úradník si to dovoliť môže, pretože vie, že ja nemám inú šancu, že ten lajster u neho dostať musím … a taký úradník, ktorý vlastní nejakú dôležitú pečiatku … to už je aký pán?!

Čo by si odporučila iným ženám v podobnom rozhodovaní?

Naozaj si dobre premyslieť, čo a kde chcem robiť, čo na to potrebujem (nielen materiálne), akú budem mať podporu rodiny (aj finančnú).

Kedy ľutuješ rozhodnutie stať sa živnostníkom? Dala by si sa na to znova?

Neľutujem. Nie je to vždy o tom, že robím len to, čo ma baví. Ale keď to tak poviem, pomer cena / výkon je pre mňa stále v tomto modeli živnostníčenia priaznivý.

(3 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...