Marcela Tokošová je už na prvý dojem dynamická žena, akčná, so silným stiskom ruky a odhodlanosťou v tvári. Je riaditeľkou slovenského družstva Kovotvar, kde šéfuje tvrdým chlapom a odolným ženám.

Pod ich rukami vznikajú kovové výrobky ako užitočné, tak aj dekoratívne, ktoré potom putujú k zákazníkom do celej Európy, niektoré dokonca priamo do Buckinghamského paláca.

Po prvom vstupe do kancelárie prišiel menší šok, lebo polovica vyzerala typicky kancelársky a druhá polovica bola zariadená ako detská izbička. A razantná žena sa vo chvíľke zmenila na milujúcu matku. Porozprávala nám o tom, ako skĺbila jedno s druhým a ako možno mať potešenie naraz z práce a naraz z dieťatka.

Čo je vaším „chlebíčkom“?

Chlebíčkom je moja práca. Je mojím živobytím, zábavou, poslaním a hlavne zodpovednosťou ku pracovníkom vo firme.

Ako ste sa odhodlali k riaditeľskému postu – samozamestnali sa?

„Riaditeľovať“  som začala pozvoľna, v podstate samospádom. Do firmy som prišla ako krízový manažér a na základe odporúčania jednej renomovanej poradenskej spoločnosti som sa stala vo firme riaditeľkou. Neskôr si ma členská schôdza zvolila aj za predsedu predstavenstva.

Predchádzal tomuto rozhodnutiu podnikateľský plán, jasná predstava, čo to obnáša alebo to bolo skôr rozhodnutie skúsim a uvidím?

Úprimne, nikdy predtým som nepremýšľala, čo post riaditeľa obnáša. Máte však pravdu, že predstavu o tom, ako má podnik fungovať a ako by mohol fungovať lepšie, som mala od počiatku svojho vstupu do Kovotvaru.

Ak narážame na tvrdenie, že na funkciu riaditeľa dopláca súkromie – tak to je samozrejme pravda, no myslím, že toto je dnes bežné u každého manažéra. V mojom prípade sa občas iba zamýšľam nad tým, či som urobila správne, že som ihneď z pôrodnice odišla i s trojdňovou dcérkou priamo na poradu vedenia. To tzv. materstvo sme si spolu „odpracovali“ v riadnom pracovnom nasadení… Maličká v kočíku alebo v postieľke v mojej kancelárii, zatiaľ čo ja som vybavovala obchodné rokovania v zasadačke.

Dnes s odstupom času si ani neuvedomujem, aké ťažké časy sme prežívali. Pokiaľ ide o aklimatizovanie sa malej Marcelky do pracovného režimu, tak ona sa s tým napodiv vyrovnala veľmi ľahko, povedala by som, že až bravúrne. Celkom vtipné boli i niektoré porady, na ktorých – už ako väčšia – dohliadala na všetkých prítomných z  „hopsadla“, ktoré viselo v mojej kancelárii na kúrenárskych trubkách… .

Kto vám pri realizácii vašich predstáv najviac pomohol?

Určite to bol môj partner, hoci veľmi neveril v ďalšiu budúcnosť Kovotvaru, vždy mi bol oporou. Nakoniec sa mi podarilo presvedčiť i jeho o možnom zlome pádu až v takej miere, že do firmy nastúpil ako obchodno-technický riaditeľ a pomohol mi dostať spoločnosť  z problémov platobnej neschopnosti. Tiež veľmi pekne pomohli i kolegovia, ktorí v najkritickejšom období „zamakali“ a dnes majú stabilnú prácu v celkom pekne rozbehnutej a úspešnej firme.

Je Kovotvar vaším jediným živobytím? Dá sa takto „uživiť“? (ženy sa často pýtajú, či sa podnikaním dá uživiť… preto táto otázka)

Kovotvar je mojím jediným živobytím – skutočne!! A hovorím to takto dôrazne najmä preto, lebo kým som nemala svoju dcéru, partner mi občas vyčítal, že sa chovám akoby  Kovotvar  bol pre mňa všetkým a že by som ho pokojne za neho vymenila.

Samozrejme som sa tejto myšlienke úporne bránila, no postupne som zistila, že Kovotvar je skutočne pre mňa všetkým… Neviem prečo, no táto firma pre mňa nie je iba akýmsi zamestnaním alebo zdrojom príjmov. Cítim k nej čosi osobnejšie, čo presne neviem popísať, ani vyjadriť, no ako som už spomínala, je kusom môjho ja a cítim sa za ňu zodpovedná… Zodpovedná za to, aby ďalej fungovala, aby ľudia mali prácu, aby sa firme darilo, aby sa inovovala a ďalej rástla a bola zdravá a úspešná… Presne ako moja dcérka. Ak je chorá, musím s ňou ísť k lekárovi, ak chcem, aby sa naučila chodiť, musím sa jej maximálne venovať, a tak je to aj s Kovotvarom.

Čo považujete za úspech? (osobný aj pracovný)

Osobný je spojený  s tým pracovným, a to tak, že som spokojná s tým, čo robím, ak to robím dobre. Ten pracovný je , ako som už spomínala, zdravá neustále sa rozvíjajúca firma.

Ako by ste pomenovali možné riziká, ktoré čakajú na začínajúce podnikateľky?

Možné riziká sú vždy a nečakajú iba na podnikateľky a už vôbec nie na začínajúce. Podstatné je, aby sa ich človek nebál a vzdoroval im. Podľa môjho názoru najväčším rizikom podnikania je neúspech. A to i čiastkový, mnohokrát i nepatrný, o ktorom však podnikateľ vie a nedovolí mu ďalej podnikať. Vtedy je najlepšie, ak sa človek nevzdá a odolá… Frustračná odolnosť sa to myslím volá.

Máte nejaký odkaz pre žienky domáce, ktoré uvažujú o vlastnom podnikaní a stále zvažujú nejaké pre a proti?

…toto nechcem veľmi komentovať, pretože moja práca nie je asi takým tým typickým začatím podnikania „po deťoch“. Ja dokonca niekedy premýšľam o tom, akú veľkú poklonu  a obdiv by som najradšej vyjadrila ženám – matkám, ktoré statočne doma vychovávajú svoje deti. A odovzdávajú im tak všetku svoju energiu, lásku a čas.

Vizitka: