Spoločný čas manželov

Kamil Bartko 0

Videl som jeden zaujímavý film.  Ľudia  tam používali peňažnú menu (tak ako my máme euro)  čas – čas svojho života.

Išli do práce a zarobili si napr. 30 hodin času, nakúpili si večeru, zaplatili 2 hodiny času, zaplatili mesačný nájom za 50 hodin. A čo im zvýšilo, to mohli žiť. Keď im došiel kredit – čas, jednoducho zomreli.

Ak si to premietneme do nášho sveta – táto fixcia nie je ďaleko od pravdy. Venujeme mnohý veciam čas svojho života, ktorý je obmedzený – a nie je ho veľa.

Ak máme napr. 40 rokov, ak Pán Boh dá, máme pred sebou ešte možno nejakých 30 – 40 jarí. To nie je veľa, že? Zažiť už len 30 jarí !  

To čo má naozaj neoceniteľnú hodnotu je ČAS, ktorý žijem.

Ak niekomu venujeme čas, dávame mu to, čo máme najvzácnejšie – kúsok svojho života – čas, ktorý sme tu na zemi. 

Manželia si svojím áno, povedali, že chcú svoj život prežiť s tým druhým. Všetko prežívajú spolu. Všetko robia spolu – varia, upratujú, nakupujú, atď… Keď prídu deti, spoločne sa o nich starajú. Využívajú každú chvíľu na to, aby mohli byť spolu a všetko robili spolu.

Po nejakom čase sa už necítia až tak dobre pri tom druhom. Spoločné trávenie času začnú vnímať skôr ako väzenie a hľadajú ako sa z neho oslobodiť.

Potrebujú si od seba navzájom oddýchnuť! Obidvaja si hľadajú pre seba niečo, čím by sa o seba postaral, nejaký koníček, niečo, čo by ho bavilo, a tak si vyčlenil čas pre seba.

 

Už nechcú spolu tráviť čas. Čo sa udialo? 

Tak uvažujem – čo sa udialo? Trávili spolu veľa času? Zabudli na seba a teraz sa im to vypomstilo? Prehnali to? Uväznili sa? Urobili chybu?

Ak by som to chcel pomenovať v intenciach toho filmu, ktorý som spomenul, 

  • jeden druhému zrejme dali tak veľa kreditu, že sami sebe spôsobil hlboký debet?
  • tomu druhému som dal kus života, ktorý mi teraz chýba?

Vynára sa mi otázka: Prečo sme dávali niečo, čo nás viedlo k tomu, že sme svoj čas/ život spojili s tým druhým? Prečo sme sa obmedzovali? Aký význam nám to vtedy dávalo? Čo nám to dávalo?

Mám predpoklad, že manželia to na začiatku vzťahu robili spontánne, a necítili nejaké obmedzenie. Predpokladám, že cítili skôr naplnenie.

Čas spolu musí dávať zmysel obom

Preto si myslím, že by stálo za to, zamyslieť sa, či sa niečo neudialo v tom, ako tí dvaja zmenili trávenie spoločného času, alebo aké trávenie času je prínosom pre oboch.

Podľa mňa, človek je významová bytosť. Robím to, čo má pre mňa význam. A to buť vedome, alebo aj nevedome. Z toho mi vychádza, že spoločné trávenie času muselo dávať význam obidvom. A totiž ak to nebude dávať význam hoc len jednému, stane sa preňho väzením a ten druhý získa pocit, že väzní.

Rozhodnutie pripútať sa k tomu druhému nám zrejme dávalo význam. Čo nás pripútalo?

Ak ste si odpovedali, že láska, skúste si to rozmeniť na drobné. Každopádne ak ste si to pomenovali, verím tomu, že ste určite nepomenovali všetko. Niekedy je to skryté aj pred nami samími. Odhaliť to, chce čas.

Cítiť sa milovaný, je podľa môjho názoru ekvivalentom – dáva mi to význam, a teda môžem povedať, že žijem život, ktorý mi dáva význam.

Z toho usúdzujem, že to, čo je podstatné je vzájomné naplňovanie významov. Čas, v ktorom sa dávame jeden druhému, podľa toho, čo je pre toho druhého dôležité a významne. Ak sa napĺnia význami oboch, dáva to význam ich vzťahu – sú k sebe pripútaní -sú si blízky. A to je významné – významné na druhú. 

Aký spoločný čas má potenciál vzájomne pripútať? Skúsim dať niekoľko tipov:

1./ Spoločné záľuby

Niekedy si myslíme, že prejavíme lásku tomu druhému, ak zabudneme na svoje záľuby a začneme preferovať tie jeho.

Zo skúseností viacerých párov – nemusí to byť cesta pre všetkých. Môže to vyvolávať nerovnováhu. To čo má väčší potenciál je vytvorenie spoločnej záľuby. Ak nás to bavý oboch kvôli sebe.

Niekedy to bude chcieť opustiť svoje individuálne záľuby oboch – ak sa nevedia v nich stretnúť a vytvoriť nové záľuby, kde obidvaja budú na rovnakej štartovacej čiare.

2./ Rozhovory

“…ale veď my sa veľa rozprávame!…” bráni sa jeden z páru.

Už sme spomínali, že muž preferuje iný rozhovor ako žena. Rozdelili sme to na diskusiu a dialóg. Obidva spôsoby rozhovoru sú dobré, ale každý z páru ma bližšie k jednému z nich. Muž hľadá v diskusii viac uznanie a žena v dialógu porozumenie.

Nik nevie tak potvrdiť muža ako jeho vlastná žena a nik nevie tak porozumieť žene ako jej vlastný muž.

3./ Rande

Neformálny čas vo dvojici. Veď sme to robili tak radi. Jeden manželský pár tento čas nazval – maximálne neužitočný čas, keď mali za úlohu ísť sa poprechádzať do lesa. 

Je to pravidelný čas vzájomného zdieľania, ktorý má najvyššiu prioritu. Prirovnal by som to k pravidelným poradám vo firmách. Niektorí autori tomuto času hovoria – čas na manželstvo.

PS: pre mužov – už nepotrebujem ísť tak často na pivo s chlapmi, ja mám ženu 🙂

4. Spoločné zážitky – iba vo dvojici

Program iba pre nás dvoch. Kino, večera, divadlo, koncert, dovolenka iba pre nás – deti v tábore :-). Zážitky ktoré tvoríme s tým druhým nás približujú a spájajú

5. Spoločný čas pri bežných činnostiach

Vzájomná spolupráca má potenciál prehĺbiť vzájomné puto. Je veľká škoda, ak servis ktorý zabezpečujeme celej rodine sa berie ako povinnosť, či samozrejmosť. Všetko čo robí muž, či žena je v skutku prejavom lásky – a taký by mal byť aj vnímaný a tiež cítený/prežívaný.

Lenže vnímajte lásku svojej manželky, keď ona varí v kuchyni a muž rúbe drevo na dvore. Efektívnejšie mi príde spoločne porúbať drevo a zažiť pri tom kopec srandy a spoločne navariť špecialitu. 

Prečo? Lebo sme si pri tom bližšie 🙂

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (11 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)
Loading...