Som tu

M.Kohutiarová/ seriál Manželstvo 2

Preskákali sme už spolu všeličo. To dobré bolo ako smotana, dobrá šľahačka na oblízanie.

Ale nie tá smotana nás drží pokope.

Ty sám dobre vieš, čo všetko zabetónovalo nás dvoch dokopy a betónuje aj teraz.

Jedna izba

Už len ten náš začiatok, pred ktorým nás toľko mnohí varovali. Jedna izba vo veľkom byte, dobre vieš kde. Koľko sme sa tam vyrozprávali, koľko tajných plánov posplietali, koľko smútku preglgli a prešli. Necítili sme sa doma, ty o nič viac, ako ja, hoci som prišla do cudzieho. Dodnes sa na teba dívam s obdivom, ako si to všetko doma ustál a hral si stále za naše farby – za moje a tvoje, za naše manželstvo, aj keď to teda vôbec nebolo príjemné a jednoduché. Tu sa miešačka s betónom, ktorý držal a drží, krútila prvý raz.

A potom prišla iná jedna izba, v prenájme. V jednoduchosti, v chlade odspodu z vchodovej prieluky, ale horúco medzi nami, s tým, ako nám tam pribúdali prvé tri poklady, iba naše, ako sme si to tam všetko potajomky spolu odžili. Nemali sme ešte na svoj byt a riešili, čo a ako, hľadali svoj priestor na život, svoju cestu. Strácali sme dosť toho, čo bolo vonku mimo nás a ešte viac získavali medzi sebou navzájom. Táto izba na rozdiel od tej prvej bola o našich tajných snoch, o tom, ako to chceme. Bolo tesno, ale blízko. Dobrý betón.

Inštitút ovsenej vločky

Odchod inam priniesol iné potreby spevnenia. Už len ustáť, aby to tvoja mama prijala, že sme mimo. Horšie však prišlo, keď si zrazu kvôli peknému tunelu tam hore vo firme nemal prácu a všetci sa ti zrazu otáčali chrbtom.

Keď si bol bez práce…

Tvoje presvedčenie, že tvoje meno je dobre zaevidované tvojou pomocou iným, klesalo počtom dní, kedy neprichádzali odpovede a niektorí rýchlo prechádzali na druhú stranu ulice alebo nedvíhali telefóny.

Dať ti vieru, že problém nie je v tebe, ale v ich chrbtovej kosti, bolo pre mňa prioritou. Dodnes si tie lístočky, strčené do komínkov košieľ a svetrov, pomedzi ponožky, v taške či v peňaženke, opatruješ. Podpísala ich nejaká ovsená vločka, ale na každom je to dôležité, čo si potreboval a možno stále potrebuješ počuť.

Som tu a verím ti. Si skvelý, zvládneme to. Hore hlavu!

Ten inštitút sa otáčal podľa potreby, naposledy pri mne. Keď som potrebovala ustáť,

že to čo robím, je dobré a nie som blb.

Keď hľadám svoju cestu, ako ďalej s tým, čo do mňa bolo dané a ako to dať do jedného rovnítka s našou rodinou. Aby som bola aj mama, aj manželka, aj človek, ktorý na jednej strane dáva zo svojich talentov a na druhej strane za to dostáva primeranú odmenu.

A ty si bol stále ten, čo tu stál a prvý hovoril: Neboj sa, pôjde to. Dokážeš to!

A boli časy, kedy sme to potrebovali počuť obaja

jeden od druhého, podľa toho, ktorý práve viac stíhal s dychom a vierou v zajtrajšok. Keď volali pred troma rokmi, že vaše dieťa a auto… prechod… áno, nemocnica…  keď pred dvoma rokmi miesto novej strechy nad hlavou bol maxi problém, pre mnohých zrelý tak do Pezinka…

Ďakujem ti, že sme tu.

Že tam nie sme, že sme tu, za to ti ďakujem. Že pri mne stojíš, držíš ma, objímaš. Že ti môžem do telefónu povedať, keď máš deň blbec: Zvládneš to, myslím na teba, rozumiem. Keď ma schytí chuť na Radler v noci a ty ho otvoríš. Keď…

Vieš. Idem ti to práve zavolať. Aj keď cítim, že si pri mne aj na diaľku.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (9 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. miška, nešpízujem 🙂 je to odžité… a je to tak fajn, aj keď niektoré kapitoly boli (a sú) ťažké.

Pridaj komentár