Niet ich. Hľadáme už štvrtý deň. Veľmi dôležité papiere, ktoré máme mať denne pri sebe, aby sme mohli fungovať. No ja viem, prekladal si ich zo starého puzdra do nového, triedil, vymieňal za platné. To je všetko, čo si pamätám, lebo ich máš v správe ty. Horšie je, že toľko si pamätáš aj ty.
Bublanie v sebe
No poviem ti, nie je to nová story. Však sa poznáme už nejaký ten piatok a svätý Antonko Paduánsky o tom by vedel rozprávať, prečo ho toľko volám, aj keď sa žiadne naše dieťa po ňom nevolá. Máš proste nejakú tú svoju „chybičku krásy“. Generálnu. Bojujeme s ňou od počiatku, ako sme sa zrazili a pripravila nám kadejaké zážitky.
Aj teraz, to prvé, čo som pocítila, bol hnev. Aj keď som ostala pokojná. Ale zlostilo ma, že ja keď niečo niekde dám, (okrem tých nešťastných kľúčov od chalupy), tak sa to tam nájde. Kľúče v tom istom vrecku, doklady na tom istom mieste. Proste – u mňa toto nie je pravidlo. A tak to vo mne buble. Nie je mi to jedno.
Vravíš, že ani tebe. Aj to, že si mi zavaril (a nám). Ale viem, že ti dobre padlo, že som ťa aj v tejto pakárne prijala takého, aký si. Aj s tým, že zabúdaš a nedávaš veci na miesto. Že na prvom mieste ostalo to tvoje nádherné „ja“ bez tých poniektorých defektov. A dobre ti padlo, rovnako ako to vždy padne mne, že som to prijala s pokojom, bez výčitiek, bez scén pred deťmi.
Nie, to nie je rezignácia. Ani flegma. Ba ani ľahostajnosť. Tie veci nájsť musíme. Rovnako, ako musíme hľadať kľúč, ako znovu skúsiť s týmto problémom zabojovať a „upratať“ ho do normálu. Tak, ako bojujeme s tým, čo mám defektné ja. Hm, to by bol zoznam, v čom ma musíš prijímať bez výhrad. Napríklad tá moja výbušnosť, však? Alebo to, ako ma ráno vyhrabávaš z postele na trikrát… a stále rovnako nežne. Ďalej radšej nepokračujem, môj defektný zoznam by bol dlhší.
Patent na pochopenie
Niekomu by to šlo na nervy. Však hej, občas aj mne. Ale vidím, pamätám, zažívam, vnímam… že sólo odpich hnevu (čo ako spravodlivého) zväčša potom skĺzol do obviňovania a mojej irónie, či tvojej tvrdosti. A to – bolelo. A nemuselo. Nič z týchto vecí nie je tak životne dôležitých, aby sme sa tým nechali zraniť. Ale na druhej strane, potrebujeme sa cez ne naučiť rásť, aby sme sa nenechali zabiť.
Len: ono to musíme spoločne. V trpezlivosti. Znovu dať šancu, aj keď s jasným cieľom a cestou. Možno s povzdychom, ale znášať to spoločne už len preto, že rovnako to robíš ty mne. A rovnako to vôbec nemusíš. Plieskať dverami na dome či na duši sa dá pre každú blbosť a dá sa ospravedlniť – minimálne pred sebou. Alebo aj keď to ani ty mne nerobíš: dať možnosť pocítiť milosrdnú lásku, ktorá verí v dobro, ukryté v tebe, je liečivejšie a úspešnejšie v terapii čohokoľvek, ako prskanie a krik.
Ibaže na to treba zas ten vagón lásky. Tej pamäti toho, čo sme spolu zažili. Ten čas na rozprávanie . Čas na seba. Na nás dvoch. A tak sa nám to pekne splieta stále jedno do druhého, aby výsledkom bolo puto pevnejšie, ako ktorákoľvek kovová obrúčka, čo ako vyzdobená a precízne vytepaná v zlatníctve.
Prijať je, keď…
Prijať znamená milovať ťa takého, aký si. Bez výhrad. Bez frflania. Bez ultimát, ktoré len ošklbávajú strom nášho vzťahu. Ja nepotrebujem odtrhnúť tvoj konár, rastúci nakrivo. On je tak originálny a je potrebný pre rovnováhu. Ja len potrebujem, aby nelámal náš strom k zemi, tak v rámci liečby vezmeme špagát a uviažeme ho smerom dohora. Alebo opílime to, čo škodí, z neho dolu. Stále však liečime, nie likvidujeme.
Prijať znamená pamätať, ako to zle padne mne, keď ma neprijmeš, a nedovoliť ti to zažiť. Prijať znamená vedieť, ako to bolo fajn, keď si naposledy prišiel a povedal (s pritúlením): „To nič, spolu to napravíme, poď.“ A za ušami som vtedy mala ja.
Prijať je stále o nás dvoch. Nie o tvojich nervoch a mojich predstavách. Nie ty a ja. Ak máme byť my, tak prijatie je nevyhnutnosťou od toho okamihu, ako sme povedali vážne pred všetkými a Jedným to „áno“.
Si taký, aký si. Presne takého ťa milujem. A, aby som nezabudla. Dnes som prehľadala ďalší kút, kde by to mohlo byť. Nenašla som. Skúsime porozmýšľať večer, kde sme ešte nehľadali? Nakoniec, vieš, že som našla pri tom upratovaní všeličo, čo som už … dlho hľadala…
(8 hlasov, priemerne: 3,40 z 5)
Loading...
Sú dnešné deti závislé na rodičoch? Môžu za to rodičia?
Separačná úzkosť
Čo treba vedieť o krvácaní po pôrode
Ako dlho žije škrečok?
Reťazový pôrod (dve deti po sebe) a materské
Kedy musia mať autá zimné pneumatiky - Rakúsko, Poľsko, Česko, Maďarsko
Ano, potrebujeme to počuť a prečítať si, že je dobré prijímať sa takými aký sme, určite si to potrebujem opakovať aj ja. Veď koľko krát sa stane že po sebe vybehneme. Každý máme svoje muchy.
Ale necítim sa konfortne pri čítaní týchto článkov. Preco nenapíšeš že ved normálne som bola nahnevaná, normálne som na neho vrčala, lebo veď babrák … Veď to je prirodzené, že sa pohádame.
Prečo to píšeš tak synteticky, že len “ tichúčko v útrobách si si pomyslela že ….“, ale ina ste len a len láskavo a s pritúlením komunikovali. Tomu neverím. Veď to nie je nejaká hamba, priznať život taký, ako je. Nie sme , a určite ani vy – z umelej hmoty a vystrihnutí z encyklopédie o dokonalosti, prečo to tak píšeš? Tie pekné myšlienky na zamyslenie tak strácajú na uveriteľnosti.
Vanda, v tomto prípade som ozaj nekričala 🙂
ale: my nezvykneme na seba kričať. POvadiť sa áno. Posečkaj, aj o tom bude. 🙂 hádam budeme aj pre teba potom normálnejší. Či?
Pre mňa veľmi hlboký článok so stále aktuálnym posolstvom. Autorka napísala, že ju to hnevalo, ale tento článok písala už v stave uvedomenia si podstaty vzťahu (aspoň ja som to tak pochopila). Myslím, že úvahe nič neuberá na kvalite a nie je tam žiadne klišé..Ono večná téma o vzájomnom prijímaní sa môže vyznieť ako klišé, ale je to veľmi ťažké aplikovať do praxe..A ešte taká otázka, keby autorka napísala, že sa hnevala a vrčala a kričala, akú hodnotu by to článku pridalo?Takú, že by sa mohli ostatné žienky stotožniť s tým, že nie sú samé v tom, ako sa správajú (krik, obviňovanie a pod.)? O takom kolektívnom potvrdzovaní stereotypov v správaní sa je mnoho článkov, tento má pridanú hodnotu tým, že autorka sa preniesla cez problém a načerpala silu z lásky a prijímania partnera a uvedomenia si, že to je dôležitejšie v živote ako sú stratené papiere..pre mňa veľmi pekné
Milá pani Vanda, vôbec si nemyslím, že Máriin článok je syntetický. Práve naopak, jej ponímanie manželského života je krásne a pre mňa vzorové. Škoda, že takto otvorene a účinne nedokážem so svojím manželom komunikovať aj ja… No pravdou je, že tiež nekričím. Aj keď… aj keď radšej mlčím a dusím to v sebe, lebo mi už pripadá zbytočné pokúšať sa niečo vysvetľovať či riešiť. Nie každý muž je komunikatívny typ, akým zjavne je Máriin manžel (Mária, buď Bohu vďačná za dar, ktorý si v manželovi získala). Nie každý muž si dokáže priznať – tento raz som to pobabral ja, prepáč. Nie, nesťažujem sa, iba sa snažím podporiť názor, že krikom sa vôbec nič nevyrieši.