Netrestajúci rodičia

Nikoleta Tomecko 130

Počas nedávnych debát „Čo robiť, aby dieťa viac poslúchalo“ odznel názor, že bitka a tresty sú nutnou súčasťou výchovy, že neexistuje iná alternatíva s podobnou účinnosťou.

Zabudnime na chvíľu na to, že trest pracuje iba dovtedy, dokedy sa dieťa trestu obáva. A vôbec na to, že takáto výchova je založená na strachu: dieťa je dobré len preto, že sa bojí následkov.

Obráťme svoju pozornosť na tvrdenie, že neexistuje alternatíva na tresty.

foto: iStock

V tomto článku parafrázujem diskusný príspevok jednej mamičky z internetovej stránky ParentsPlace z Marca 2001 o jej „nástrojoch disciplíny“, ktoré používa namiesto trestov. Tento článok zmenil môj prístup k mojej dcére. Od jeho prečítaní som si uvedomila, že tresty nie sú potrebné, majú dokonca nežiadúci účinok.

Tieto konkrétne príklady a nápady sú pre deti v predškolskom veku a mladšie, hoci princíp platí na deti rovnako ako na dospelých. Základný predpoklad je, že

Deti sa správajú najlepšie, ako vedia

v danej situácii a naša úloha je nájsť príčinu ich správania. 

Rozdiel medzi týmto prístupom a klasickým trestom je, že keď deti rastú ho netreba stupňovať, lebo od malička im pomáhame chápať naše pravidlá, a prečo tieto pravidlá máme.

1. Len zopár možností

Netreba nič vysvetľovať, žiadne dlhé rečičky. Len stručne „Môžeme si dať chlieb alebo cereálie“, alebo „Keď ideme cez ulicu, buď sa ma budeš držať za ruku, alebo ťa odnesiem.“

Omieľajte všetko ako verklík, bez emócií.

 

 

2. Logické alebo prirodzené následky

Prirodzené následky prídu samé. Nechce si dať kabát, tak choďte von bez neho, dieťa pochopí, že je to pre jeho dobro, keď sa bude drkotať. (Ale vezmite kabát so sebou, a oblečte ho, keď si kabát vypýta… a odolajte pokušeniu povedať „No vidíš!”) Logické následky sú určované rodičmi, ale sú priamo spojené s daným správaním.

Ak čmára na stenu, musí pomôcť upratať. Ak hádže hračku, na chvíľu ju odložíme.

Prístup rodičov je tu veľmi dôležitý. Ak následky budete aplikovať s výzorom „ja ti ukážem“ a s krikom, následok sa mení na trest – a deti to chápu. Okamžite sa stávate nepriateľom, ktorý im ubližuje – keď sa dieťa cíti zle, je ťažké byť dobrým.

Ja si pamätám z detstva, ako som v takýchto prípadoch neposlúchla už len z princípu… Keď som dostala nejaký trest, natruc som sa zaťala, aby som rodičov nahnevala. Akoby som sa pomstila za trest tým, že som ich ešte viac nahnevala.

 

 

3. Varovanie

Dajte deťom šancu pripraviť sa na to, čo príde. Zamyslite sa, veď je to normálne chcieť vedieť, čo sa bude diať. Predstavte si stáť na zastávke a nevedieť, či má autobus prísť o hodinu, či o minútu. „O 5 minút odchádzame!“, po piatich minútach: „Ešte raz sa šmykni a ideme!“, a choďte.

Keď treba, použite kuchynské stopky alebo budík. Pomôže to deťom pripraviť sa na odchod. Dieťa vám môže pomôcť nájsť logický moment na ukončenie aktivity, napríklad prečítať stranu či kapitolu, ešte dva krát sa šmyknúť, a podobne. Plánujte deň s deťmi, vysvetlite im, čo a ako budete robiť.

 

 

4. Dve „Áno“ za každé „Nie“ 

Ak je nejaké správanie nevhodné, dajte dieťaťu možnosť zvoliť si z dvoch vhodných alternatív. Práve táto voľba je dôležitá, lebo tá prenesie jeho pozornosť z predošlej (nežiadúcej) činnosti na novú aktivitu.

„Vidím, že máš chuť niečo hádzať. Čo by si chcel hádzať, papierové lietadlo alebo balón?“

 

 

5. Rozprávajte pozitívne

Keď sme už pri tom, zákazy nefungujú. Deťom vôbec nepomôžu naučiť sa vhodné správanie. (Nezabudnite, keď sa narodia nemajú o svete ani potuchy!)

Vysvetlite im presne, čo od nich očakávate:

„Bábätká hladkáme jemne“, „Na stoličke sedíme“, „Nožičky patria pod stôl.“

 

 

6. Riešenie namiesto obviňovania


Keď vaše dieťa vyleje mlieko, nezačnite mu hneď nadávať: „Vyliala si mlieko!“ Kričanie jej nepomôže neurobiť to nabudúce.

Namiesto toho jej povedzte „Je tu vyliate mlieko, nech sa páči, tu je handrička, aby si to mohla utrieť.“

Potom sa porozprávajte o tom, ako sa uistiť, že nabudúce sa nám mlieko nevyleje, napríklad „pohárik držíme obidvoma rukami“.

 

 

7. Repríza


Ak sa vám niečo nepodarilo na prvý krát, zopakujte si to: 

  • „Jojda, zabudli sme si vyzuť botky, poďme dnu ešte raz.“
  • „Híííí, pred prejdením cez cestu si sa zabudol pozrieť na obidve strany, poďme to urobiť poriadne!“

Opäť je dôležitý kľudný, takmer veselý tón, aby sa zo situácie nevivinula drezúra.

8. Vysvetlite vaše pocity

Pomôže to vám aj deťom. „Ja som taká nahnevaná, keď vidím špinu na zemi.“

Dajte si pozor, aby ste neobviňovali za svoje pocity vaše deti, vaše pocity sú vaša starosť, nie starosť vašich detí.

Čo sa snažíte dosiahnuť je ukázať deťom, ako svoje pocity správne vyjadrovať, ako sa majú oni správať, keď sú nahnevaní, smutní, zúfalí… nezabudbnite, že oni svoje správanie opakujú po vás.

9. Buďte príkladom

Správajte sa tak, ako si to predstavujete od vášho dieťaťa. Ak chcete aby hovorilo „Ďakujem a prosím“, používajte tieto slová aj vy.

Ak vám dieťa skáče do reči, vysvetlite mu, že vy ste začali rozprávať prví, a keď dokončíte myšlienku, dostanú slovo.

A ak začali prví rozprávať oni, neskáčte im do reči vy!

10. Apelujte na autoritu

Napríklad v knižnici alebo múzeu, zamestnanci určite radi deťom vysvetlia pravidlá, ktoré tam platia. (Skúste to, aj dospelí sa radi cítia dôležito, keď ich o to poprosíte ako osobu v pozícii určitej autority. Som si istá, že máloktorí odmietnu. 🙂

Všimnite si, ako zaujato deti počúvajú niekoho „cudzieho“, naširoko otvorené oči a ústa. Potom stačí deťom pripomenúť:

“Pamätáš sa, čo teta v knižnici hovorila?“ Ak nie je možné zavolať si na pomoc autoritu, stačí sa rozprávať o pravidlách všeobecne, v neurčitku: „Do bazéna sa nesmie skákať, musíme ísť po rebríku.“

 

 

11. Dovoľte deťom vysloviť svoje túžby

Na vetu „Tak rada by som si dala čokoládu!“, odpovedzte „Veru, aj ja by som si rada dala čokoládu,“ Niekedy deťom úplne stačí, že to môžu povedať bez toho, aby sa na nich niekto osopil a hneď im to zakazoval.

A má to ďaľšiu výhodu, keď to povie bez kňučania, môžem sa kľudne rozhodnúť, či jej prianie splním. Keď kňučí, nemám túto možnosť. Aj ak nemám dobrý dôvod odmietnuť, ak jej to splním, odmením jej kňučanie.

Ak sa rozhodnem nesplniť jej želanie, stačí dodať „Dnes sme už mali sladkosť, možno nabudúce.“

12. Hrajte čo keby? 

Rozoberajte s deťmi, ako by sa situácia vyvíjala, keby sa nejaké pravidlo porušilo. „Čo keby sme si nikdy neumývali zuby?… fúúúj, aké by boli špinavé… a potom by nám v nich začali rásť kazy… fúúúúúj…“

Dôraz je opäť na veselej nálade, cieľom nie je vyhrážať sa a strašiť.

 

 

13. Dajte deťom zodpovednosť

Dajte im ich vlastné úlohy, niečo, čo im dodá pocitu dôležitosti. Napríklad ak máte problém s tým, že dieťa nechce nosiť bezpečnostný pás, dajte mu na zodpovednosť uistiť sa, že v aute sú všetci zapásovaní.

Deti sa radi považujú za „veľkých“ a to, že majú zodpovednosť aj nad vami posilní ich sebavedomie.

 

 

14. Prichyťte deti pri tom, ako poslúchajú

A pochváľte ich.

„Bola som na teba veľmi hrdá, keď si mi pomohol nakladať nákup do auta, odpratať veci zo stola, upratal si si svoju izbu. Ty si už veľký šikovný chlapec.“

 

 

15. Príjemné po nepríjemnom

Zariaďte si rutiny tak, aby príjemné veci nasledovali až keď sú nepríjemné za nami. Nie je to podplácanie, lebo rutina sa nemení, nič nové do nej nevkladáme.

Aj my dospelí sa takýmto spôsobom odmieňame alebo motivujeme. Napríklad po ťažkej schôdzi si dáme prestávku na kávu, po schudnutí si kúpime nové šaty.

Rozprávka sa číta až po umytí zubov, na kávu a koláč ideme až keď je nákup hotový, hráme sa až keď je izba uprataná.

 

 

16. Jedno slovo.

Namiesto prednášky, stačí jedno slovo. „Svetlo“ keď po sebe nezhasnú, „uterák“ ak ho nezavesia na vešiak.

17. Gesto namiesto slov

Podobne niekedy iba stačí ukázať prstom. Napríklad namiesto skákania do reči, sa dohodnite na geste, ktorým vám dieťa ukáže, že chce niečo povedať.

 

 

18. Buďte pozorovateľom

Niekedy stačí problém postaviť tak, aby ho deti vedeli vyriešiť samé. „Obaja sa chcete hrať s tou istou hračkou, čo s tým?“ „Prestala si sa hrať s vláčikom, a ešte stále je tu na zemi.“

19. Uistite dieťa pritúlením

Deti potrebujú pochopenie a kladnú pozornosť od rodičov práve keď nám pripadá, že si to najmenej zaslúžia. Naša láska má predsa byť bezpodmienečná. Dajte mu najavo, že chápete jeho frustrované správanie, a že mu chcete pomôcť.

 

 

20. Šaškujte

Predídete tým vystupňovaniu situácie. Nebojte sa, čím budú deti väčšie, tým viac sa postupne naučia poslúchať. Ide skôr o to, že vo väčšine prípadov je neposlušnosť spôsobená napätou situáciou.

Trochu šaškovania uvoľní vyostrenú situáciu a umožní vám pokračovať v činnosti. „Fíha, ja v tvojej puse vidím špinky. Fíha, vidím tam špagetové špinky, jalbkové špinky… čo si ešte dnes jedla? Jogurt?… Tuším tam vidím aj jogurtové špinky… poďme ich rýchlo, rýchlo vyčistiť kým sa nezačnú množiť.“

Dramatické grimasy dokážu robiť zázraky.

21. Predýchajte to

Keď už cítite, že ste s nervami na konci, na chvíľu sa vzdiaľte. Netrieskajte dverami, deti budú vaše správanie opakovať! Namiesto toho povedzte

„Ja som teraz veľmi nahnevaná, musím sa ísť na chvíľu ukľudniť,“

Keď si vaše nervy trošku odpočinuli, s kľudom sa vráťte k riešeniu situácie. Zároveň ukazujete svojim deťom, že „time-out“ nie je trest, ale príležitosť nedoviliť sa negatívne ovládať emóciami.

22. Nechajte deti hádzať sa o zem – bezpečne

Ak je takýto výlev pocitov spôsobený niečím, čo sa nedá napraviť (napríklad hlad a smäd), nechajte deti, nech sa vyzúria. Pocity a emócie (napríklad slzy) sú vždy v poriadku, ale určité správanie nie je – a to deťom treba vysvetliť.

„Môžeš byť nahnevaná, ale nesmieš ľudí udierať.“ (Apropo, ako chcete deti práve toto naučiť, ak ich vy sami bijete? Aj ak je to len jedna výchovná na zadok.)

Ukážte im, že ich ľúbite, aj keď revú na plné pľúca. Čo vás po tom, že sa ľudia obzerajú. 99% z nich už nikdy v živote neuvidíte, a váš syn je predsa dôležitejší ako to, čo si myslí nejaká babička v električke.

Žiadne čarovné riešenie na všetky situácie,

lebo nič také neexistuje. Toto všetko sú len príklady situácií, v ktorých tento prístup pomôže viesť deti k správnemu správaniu. Obnáša to veľa krvopotného opakovania, prízvukovania, opravovania a hlavne dobrého prístupu k deťom za predpokladu, že v drvivej väčšine prípadov sa deti správajú zle, alebo neposlúchajú preto, lebo sa so situáciou ešte nevedia vysporiadať.

Našou úlohou je pomôcť im sa to naučiť, nie trestať ich za to, že to ešte nevedia.

 

Ak sa vám tento článok páčil,

mohol by vás zaujímať aj tento: 

1O zásad vnímavého rodiča »»» 

 

 

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (26 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Nikoleta, super!!!! Tak som si to vsetko pripomenula a zhrozila som sa, na kolko veci casto zabudame. Teda aspon ja urcite.

    Toto bol velmi pekny a pravdivy clanok. Krasne a prakticke navody. Vdaka!

  2. Nikoleta, super!!!! Tak som si to vsetko pripomenula a zhrozila som sa, na kolko veci casto zabudame. Teda aspon ja urcite.

    Toto bol velmi pekny a pravdivy clanok. Krasne a prakticke navody. Vdaka!

  3. Nikoleta, super!!!! Tak som si to vsetko pripomenula a zhrozila som sa, na kolko veci casto zabudame. Teda aspon ja urcite.

    Toto bol velmi pekny a pravdivy clanok. Krasne a prakticke navody. Vdaka!

  4. Zdravím Vás Nikoleta.Páčil sa mi Váš článok,no dovolím si tvrdiť,že takto nedokáže človek fungovať 24 hodín denne! Bolo by to naozaj fajn.Mám dve malé deti a viem o čom hovorím.Pekný deň.

  5. Jozo, preco sa tak neda fungovat? A ako fungujete vy s dvomi detmi? Lebo ja mam tiez dve deti a dni, kedy sa moje fungovanie podoba tomu z clanku, su ovela kludnejsie. Deti viac spolupracuju a menej hnevaju.

  6. Velmi pekne, tento princip – ziadne tresty, len logicke nasledky – je aj v knihe z vydavatelstva portal Jan-Uwe Rogge: Deti potrebuji hranice. Velmi odporucam.

  7. Velmi pekne, tento princip – ziadne tresty, len logicke nasledky – je aj v knihe z vydavatelstva portal Jan-Uwe Rogge: Deti potrebuji hranice. Velmi odporucam.

  8. Velmi pekne, tento princip – ziadne tresty, len logicke nasledky – je aj v knihe z vydavatelstva portal Jan-Uwe Rogge: Deti potrebuji hranice. Velmi odporucam.

  9. Velmi pekne, tento princip – ziadne tresty, len logicke nasledky – je aj v knihe z vydavatelstva portal Jan-Uwe Rogge: Deti potrebuji hranice. Velmi odporucam.

  10. JEEEEEEj, no bolo to fakt super, asi si to vytlacim, ale Zuzka B, spominala si, ze sa nieco podobne vydalo, mozes mi prosim napisat, ako sa kniha vola a ci je volne v predaji? DAkujem, rada by som ju mala doma stale, lebo to nestaci precitat raz. Kazdy z nas ma totiz okrem vychovy svojich deti kopec inych starosti a pod vplyvom stresu, reagujeme niekedy aj tak, ako by sme nechceli. Preto by som ju chcela mat doma, aby som ju mohla otvorit vzdy, ked budem mat potrebu pretvorit svoje spravanie a je uz asi na case.

    Poznam matky, ktore maju viac ako 3deti a dokazali to, nepocujem ziadne vyhrazky, ziadne upozornenia s ! ! !, ziadne tresty, myslela som, ze su to pokojne osoby, od prirody samozrejme a ze preto aj ich deti su take, omyl. Pravdou asi je, ze aj my dospeli prechadzame neustalym formovanim a ja osobne priznavam, ze nielen deti sa ucia, ucime sa aj my. A nasim ohodnotenim a vysvedcenim budu nase deti, takze hor sa do prace…

  11. Ach jaj, velmi pekne, len keby som mala vzdy dost energie na to, byt nad vecou a s prehladom pomahat dietatu orientovat sa v svete … 😉

    Dakujem za poucny clanok – je to pre mna vyzva a motivacia!

  12. Ach jaj, velmi pekne, len keby som mala vzdy dost energie na to, byt nad vecou a s prehladom pomahat dietatu orientovat sa v svete … 😉

    Dakujem za poucny clanok – je to pre mna vyzva a motivacia!

  13. Ach jaj, velmi pekne, len keby som mala vzdy dost energie na to, byt nad vecou a s prehladom pomahat dietatu orientovat sa v svete … 😉

    Dakujem za poucny clanok – je to pre mna vyzva a motivacia!

  14. No neviem, ja mam tiez dve deti, ale neviem si predstavit, ze stojim pri semafore a pol hodiny vysvetlujem dcerke, ze bud ma chytis za ruku, alebo ta odnesiem, lebo jej odpoved je vzy ale ked ja chcem…, bola som v USA a tam som videla co urobi s detmi ak im stale iba vysvetlujete a nikdy nepotrestate. Leteli sme 13 hodin a jedna pani sedela za nami s dvoma detmi /americanka/ a tie neustale kricali, kopali do sedadiel a ta pani vzdy im iba dohovarala. Dala im aj na vyber z dvoch moznosti, ale oni vedeli, ze aj ked si nezvolia ani jednu tak on nic nemoze, pretoze to je trestne. Takze sme mali 13 „prijemnych“ hodin v noci,kedy uz som myslela ze ja ich prehnem cez koleno.

  15. Nikoleta, toto bola trefa do cierneho! Sice na to treba viac casu, trpezlivosti a pevne nervy, co asi nie vsetci rodicia v dnesnom uponahlanom svete zvladnu, ale myslim, ze je tento pristup je ovela ucinnejsi, ako bitka. A hlavne, pri takomto pristupe v dietati vidime skor partnera, nestaviame sa k nemu z pozicie silnejsieho a netrestame ho za to, co este nevie (toto posledne si podla mna vela rodicov neuvedomuje, ze dieta nie je dospely, rozumovo sa este len vyvija a teda vela veci a suvislosti este nechape). Detom treba vela vysvetlovat, aby sa naucili vsetko chapat tak, ako maju, bitka plodi len strach. A DUFAM, ZE SI TENTO CLANOK PRECITA AJ ANKA, vsetci iste viete, o kom hovorim.

  16. Dufam, ze sa to tu mne neobjavi trikrat 🙂

    Clanok je velmi kvalifikovanym zhrnutim pozitivne orientovanych, zrelych a predvidavych metod vychovy.

    Ale aj tak sa najdu ludia, ako Hermina, ktori si tieto metody nedokazu predstavit v reale. Takze skusim dovysvetlit nepochopene: napriklad prechod cez ulicu a jeho vysvetlovanie netrva pol hodiny, ale 15 sekund: dam 2 moznosti (10 sekund) a nasledne jednu zvolim (5 sekund).

    Ak namietnete, ze nebudete nosit 15 kilove stvorrocne dieta, odpovedam: V case ked je uz dieta prilis velke na nosenie, nam stvorrocna vychova v duchu tohto pristupu zabezpecili, ze samo sa ochotne radsej drzi za ruku 🙂 … mam to odskusane, preniesla som dieta cez cestu len asi patkratkrat, odvtedy sa drzi.

     

    Pokial ide o 13 hodinovu cestu lietadlom, je vysledkom predchadzajucej zlej vychovy bez hranic, nepredvidavosti, rodicovskej nezrelosti, nedostatocneho odhadu situacie. Kazdy normalny rodic vie, ze takuto situaciu musi riesit proaktivne – letom v noci, dostatocnymi aktivitami pre dieta, osobitnym priestoro (v biznisovej alebo prvej triede), spolucestujucou animatorkou, a podobne. Tu tresty nepomozu – dieta ktore sa trinast hodin nudi v lietadle sa po jednej dvoch ci viacerych po zadku nudit neprestane.

    Mudry rodic predvida situacie, v ktorych by mohlo dieta „neposluchat“ a snazi sa reagovat VOPRED a POZITIVNE – o to by som asi aj dodala k tomuto neobvykle mudremu dnesnemu clanocku na Babatku.

  17. pekne. len keby clovek na to obcas mal silu. na druhej strane preco je take nevyhnutne vyhnut sa tomu aby nase deti videli emocie? raz som nahnevana a inokedy sa tesim. (nevravim, ze zas bezdovodne kolisat, bit sa a trieskat dverami) vysvetlovaciu metodu som pre niektore situacie zavrhla, ked som na ihrisku povedala 10x kludne (cudziemu) dietatu , aby nehadzalo tomu mojmu (o 3r mensiemu, rocnemu) do tvare piesok. a ono ma ignorovalo. tak dostalo vychovnu, ledva som sa ho dotkla a bol pokoj. mozno to naozaj nie je vhodna metoda, ale splnilo to ucel, zatial co dohovaranie ucel nesplnilo, ani vykazanie z ihriska, lebo to samozrejme neposluchlo, jeho matka v dohlade nebola. co sa tyka vyberu: niekde som citala ze pre deti do troch rokov je to stresujuce, lebo si nevedia vybrat,v principe nechapu co sa po nich chce, resp. by radi oboje (chlieb alebo cerealie?) preco mozem mat iba jedno a nie obe? nie som zastancom fyzickych trestov a snazim sa riadit podla hore uvedenych ‚pravidiel‘ (robim to podvedome, nikdy som to nikde takto spisane este nevidela) ale aj tak si obcas spomeniem ako aj Anna zo zeleneho domu chcela byt ucitelkou , co trstenicou netresta. a predsa sa v triede nasiel jeden na ktoreho nakoniec zabrala len ta trstenica… v principe je trest (nie iba logicky nasledok) normalnou sucastou zivota: ked prekrocite rychlost, zaplatite pokutu, ked nieco v robote zvrzete, tak nedostanete odmeny, pripadne vas vyhodia. preco by sa to deti vhodnou formou nemali naucit?

  18. Super velmi sa mi paci nazor Anny. To ze nesuhlasim s netrestanim deti, neznamena, ze ich neustale musite bit. Pre mojho syna, ktory chodi do skoly je najvacsi trest ak mu najnovsieho byonicla odlozim a dostane ho az ked pochopi co bolo zle a preco. Moja svokra niekedy tiez chcela postupovat horeuvedenou metodou, ale ked som bola v nemocnici s dcerkou, tak som jej povedal, nech si to kludne vyskusa, ze ja do nicoho nebudem zasahovat a ani sa syna neopytam, co a ako sa svokra ku nemu spravala. Prve tri dni mu vsetko vysvetlovala a na stvrty mu dala na zadok a od vtedy zrobil co bolo treba a kedy bolo treba bez zbitocnych debat. Proste niekedy to ide rozhovorom, ale niekedy je nevyhnutna aj vychovna.

  19. v posledom case mam problem: dieta si vyklada pri veceri nohy na stol. nikde to nevidela, nikto to nerobime, nechapem odkial to ma (nepredpokladam, ze to robia v skolke), ked jej poviem, ze tam nohy nepatria (nozicky patria pod stol), ze ich ma dat dole a opytam sa ci to niekde videla, tak sa na mna usmeje a nohy samozrejme necha na stole. poviem jej to aj pat krat a mina sa to ucinku. ako riesite taketo situacie vy?

  20. stotoznujem sa s nazorom, ze popisana situacia v lietadle bola vysledok predchadzajucej vychovy bez hranic a ze riesit ju v lietadle bolo uz neskoro (na okraj: z tebou spomenutych navrhov ako to riesit vidim ako realny 1 a sice deti zamestnat, ostatne boli splnene (v noci) alebo zrejme nerealne (prva trieda, animatorka) na druhej strane ako dlho si tvoje deti vydrzia citat, alebo kreslit, alebo pri nejakej inej relativne tichej cinnosti, naozaj zvladnu 13 hodin?) ako sa tu naucia hranice? ako si ty svoje deti naucila, ze vydrzia 13 hodin sediet v klude v lietadle, alebo sa spravat tak ako si to relativne predstavujes (slusne, spolupracuju, posluchaju). ja z logiky dietata naozaj nevidim dovod preco sa spravat nejakym sposobom, ked sa mozem spravat aj uplne inak a nic sa nedeje. rozlejem mlieko, mama mi da utierku aby som to utrela, ja to neutriem. co urobi mama? nakoniec to utrie ona, alebo to tam ostane? tak nech. aj dane platim len preto lebo je trestne ich neplatit. mne sa tato metoda naozaj velmi paci, nerada by som bila svoje deti, mna bili len velmi sporadicky, a len velmi proforma (pamatam sa na 1x), ale v praktickom zivote sa mi zial casto chce od uvedenej teorie upustit a uz sa aj (zial) stalo ale mam dojem, ze sa to menej minulo ucinku. ako urcis hranice, ked sa po ich prekroceni v ramci hesla ‚netrestajte svoje deti‘ nic nedeje?

  21. Anna, už dlhšie čítam, okrem iných, tvoje reakcie a vždy som len pokrútila hlavou s tým, že mi ťa je ľúto. Tentokrát si dovolím reagovať.
    Trest je súčasťou života, lebo je krátkodobo najúčinnejší prostriedok na dosiahnutie požadovaného správania, je pomerne ľahko kvatifikovateľný a definovateľný. Ale…
    Použila si prípad porušenia dopravných predpisov, a to je veľmi, veľmi zlý príklad. Pán Senge (psychológ so zameraním na sociálno-ekonomické ľudské správanie) ako príklad na klasifikáciu úrovne schopností uvedomovania si skutočných príčin a následkov použil práve postoje ľudí k dodržiavaniu dopravných predpisov. Podľa neho človek, ktorý dodržuje predpisy preto, aby nedostal pokutu patrí síce medzi najpočetnejšiu, ale len priemerne uvažujúcu skupinu vodičov, s ťažko priemernou úrovňou EQ. Pretože ich dodržuje, aby sa vyhol trestu a ak si je istý, že trest nepríde, stáva sa z neho nespoľahlivý vodič. Najuvedomelejší sú tí, ktorí dodržujú predpisy preto, lebo ich chápu ako systém na predídenie nehôd (často smrteľných) a toto je skupina ľudí (aj keď pomerne málopočetná), ktorým je možné dôverovať v akejkoľvek dopravnej situácii. Takže podľa spomínaného pána (ktorého učenie si mimochodom veľmi vážim, inak by som ho nebola napr. spomínala v diplomovke) spadáš do skupiny síce najpočetnejšej, ale len priemerne uvedomelej a dovolím si povedať povrchne vnímajúcej skutočné príčiny a následky javov. Stotžňuješ sa s tým? Čo tak sa zamyslieť nad spôsobom vlastnej argumentácie?

  22. ahoj, ja to riesim metodou postoj a porozmyslaj

    jednoducho za nieco, co sa opakuje a nie je to prave koser sa ide u nas do kuta, kde rozmysla a ked jej to dojde, tak sa ohlasi a ospravedlni sa….zacala som s tym uz v roku a pol a teraz staci ukazat na kut a hned vie, ze nieco zle robi….vobec ju nebijem…dcera ma dva a pol roka a este sa mi nestalo, ze by som ju treskla za nieco….uz sa mi stalo, ze som kricala….ale aj to bolo sposobene skor hormonmi z dalsieho tehotenstva, teraz mavam rozne nalady smile…ten kut je super vec

    je ale fakt, ze je od malinkata trpezliva, kludna a vie sa dlho sustredit …jednoducho neprezivam nejaku burlivu „matersku dovolenku“…ale jedna kamoska ma synceka divocha a na neho ten kut tiez zabral…(samozrejme hned vam tam same stat nebude)…treba si to nastudovat, ako n ato…..mam to z knihy proc jsou stastne deti stastne a z pokracovania tej knihy…tajemstvi vychovy stastnych deti od bidulfa…dost vela veci som sa znazila z tadial prevziat..co sa mi este nedari je to, ze sa nemam vyjadrovat negativne…to mam tak hlboko vstepene v retorike, ze mi to vyhrkne…

    a aby som bola uprimna, mna zase vela veci ani nerozhodi, najviac sa snazim riesit zalezitosti, kedy by si dcera mohla ublizit….alebo niekomu inemu ublizit, alebo ked vidim, ze nieco robi vyslovene naschval a tie hranice si pyta

    …inak tu knihu o hraniciach vo vychove som chcela tiez kupit, ale vycvrnglo mi to ..

    papa

  23. az teraz som si precitala tvoj posledny prispevok….

    keby nejaka matka udrela moje dieta na ihrisku, mala by nasledne opletacky a moc velke….to si ako dovolujes? ved ta situacia sa da vyriesit aj uplne inak a inteligentne….mas dost

  24. Tak som rozmyslala este pred obedom, ked som precitala prispevok Herminy, ze sa ozvem. Lexi vdaka, spravila si to za mna. To o 5 sekundach na prechode je presne to, o com som chcela pisat! Pokial tuto metodu pouzivate od malicka, dieta prenesiete cez cestu len parkrat. Deti nie su hlupe, oni rozumeju velmi dobre a pokial je rodic pozitivne naladeny, pokial dava dietatu najavo, ze su partaci a ze spolupracuju, dieta nema dovod stavat si hlavu pri prechode pre chodcov. Mne sa to tiez kedysi zdalo velmi idealisticke, ale ak to funguje na nasom mladsom synovi, musi to fungovat na 99 percentach deti.

    a., pokial dietatu das handru spravnym sposobom, nema preco ju odmietnut. Papuluje vam dieta? Nespolupracuje? Rozmyslajte, aky ma dovod. Dieta prirodzene chce spolupracovat a neposluchanie je obvykle protestom proti nam.

    Ja som si na sebe a svojich detoch uz davno vsimla: ak s nimi jednam ako s rovnocennymi, s respektom voci nim a bez zbytocneho zvysovania hlasov, ich spolupraca je ovela lepsia. A cely den prebieha bez problemov.

    A ak neposluchaju a robia zle? Obvykle si sebakriticky uvedomim, ze ten, ktory s tym zacal, som bola ja – mrzuta, nervozna… Ich spravanie je len reakciou.

    Hermina, ja rozumiem, ze si to tazko predstavis. Lebo ak mas doma dieta, ktore je zvyknute, ze hranice koncia tam, kde pride jedna na zadok, navodit atmosferu spoluprace je ovela tazsie. Ale ak sa to podari, vysledok stoji za to.

  25. Ty, anna, to si fakt dala cudziemu dietatu vychovnu a este sa tym aj chvalis? Fuuuuha, silna kava. No veru, ak by to dieta bolo moje a uvidela by som ta, asi by som si to za klobuk nedala. Brrrr.

  26. Nikoleta, velmi pekne, len mi tam nieco chyba: Napriklad, ze by sme sa mali snazit spoznat svoje dieta a pozriet sa na svet a situaciu jeho ocami, tak pochopime, preco to robi a zvolime spravny postup. Kazde dieta je ine. Dalej mi chybaju pochvaly, za vsetko, co nase dieta spravi dobre, ho treba pochvalit, cim je mladsie, tym viac. Takto sa uci najlepsie. Ked mu poviem, ze nieco nerobi dobre (kritizujem), nehovorim, ako sa to robi dobre. Ked ho vsak pochvalim, uci sa na vlastnych skusenostiach, co je nejlepsi priklad.

    Inak velmi pekny clanok, obsazny a podnetny.

  27. Veľmi pekný článok, Nikoleta. Nič to, že to nie vždy dokážeme dodržať, ale musíme sa o to snažiť. Ono to vážne funguje. problém je v tom, že sme ľudia a že nám občas prasknú nervy. Alebo v danej chvíli volíme ľahšiu metódu a tou je capnutie po zadku. Kedysi som si myslela, že bez jednej výchovnej to jednoducho nejde, dnes mám iný názor. Je to však oveľa pracnejšie a náročnejšie na sebaovládanie. Priznámsa, že ešte stále mi uletí ruka – som cholerik a niekedy reagujem absolútne nevýchovne a potom ma to mrzí. Ešte raz ďakujem za skvelé typy.

  28. pre denisu.

    mila anna aj tvoje IQ je asi podpriemerne ked si dokazala a dovolila si povedat osobe ktoru vobec nepoznas to co si jej odkazala vyssie. nato netreba mat ani vysoku skolu moja.zboznujem takych ako si ty. mam za sebou ped.fakultu a nastastie ziaden tazky pedag.odbor. inak by som zostala rovnako postihnuta ako ty. kazdy clovek ma mat moznost vyjadrit svoj nazor a nech sa ti uz paci alebo nie . mozes s nim nesuhlasit, mozes o nom polemyzovat alebo sa jej ho pokusit vyvratit argumentami ale tvoja posledna veta odporovala vsetkym pravidlam. a co takto keby si sa zamyslela nad svojimi argumentaciami. mas uz vlastne deti? ucila si niekedy v kolektive kde je vacsina studentov agresivnych a kde napadaju ucitelov chcela by som ta vidiet reagovat v takejto situacii, pretoze aj tu musis posobit a skus im vysvetlit a vstepovat tu tvoju uvedomelost

  29. Myslim, ze to je umenie zvladat vsetky situacie, ktore zivot s dietatom prinesie v sulade s principmi uvedenymi v tomto clanku. Ale ja verim, ze sa to da. Niekedy sa treba zamysliet a nie hned trestat(aj ked je to najjednoduchsie).Mali by sme zabudnut, ze existuje nieco ako bitka a hladat riesenia bez nej. Pekny clanok.

  30. Ahojte, aj ja sa pripájam do diskusie. Úplne s Nikoletou súhlasím. Tiež sme sme niekoľko mesiacov zažívali s dcérkou krušné chvíle. Náš dovtedy milý anjelik sa nám pred očami menil na poriadnu malú potvoru, z ktorej mi poriadne tiekli nervy. Začala som (v zúfalstve) dcérke dávať na zadok. Prvé razy to zabralo, dcérka nemá od úžasu a plná strachu poslúchla, ale po niekoľkých týždňoch sme tu nerobili nič iné, len sme sa obe vzájomne otĺkali v štýle kto z koho, lebo ona mi potom začala údery vracať. Každý deň som plakávala. Potom sa mi dostala do rúk kniha Hranice a neskôr Deti a hranice od autorov Clouda a-Townsenda(vyd. Návrat): Dcérka mala vtedy dva roky. Je to niečo v štýle Nikoletinho článku, sú tam jasné pravidlá. Po jej prečítaní sa mi náramne uľavilo, a začala som ju praktizovať. Dnes má dcérka tri roky a funguje to pekne.Viem byť prísna a dôsledná a zároveň jej prejavovať lásku. Z dcérky je milé dievčatko, ktoré si vie mnohé veci rozumne zdôvodniť a mnohé radšej ani neskúša, lebo vie, že by to nedostala. Pritom zdravé sabavedomie jej nechýba.Prišla som na to, že je dobré byť naozaj dôsledným rodičom. Dieťa vie, na čom je. Teba nájsť odvahu nesplniť hlúpe želanie, pochváliť dobré správanie a trvať na svojom. Teraz nám je všetkým jasné, kedy sa kto hnevá a prečo. Na druhej strane musím povedať, že dcérka je opäť veľmi milá a prítulná, stále ma chodí bozkávať, aj keď vie, že jej niečo neodvolím. Nie je to vždy ideálne, ale je to obrovská zmena k lepšiemu. Vďaka, Hranice.

  31. Ešte jeden dovetok: Jedna vec mi predsa len v metóde „hraníc“ robí starosti: Ako rozlíšiť prirodzené následky, alebo ako to nazvať , a vydieranie. Napr. Dcérka si rozhádzala obývačke hračky a keď išla spať, povedal som jej, aby si ich upratala. Vysvetlila som jej, že sa o ne potkýname a hračky sú smutné. Ona sa do toho veľmi nemala, mala ešte iné zábavky. Tak mi napadlo: Povedala som jej, že ak si ich neuprace, vyhodím ich von oknom. Zopakovala som to ešte raz, nič, a potom som vzdala najodolnejšiu gumovú hračku a vyhodila ju von oknom (z prvého poschodia do mäkkej trávy na dvore). Okamžite boli všetky hračky upratané, hoci trochu s plačom. Dnes mi to stačí povedať len raz, dcérka si to poriadne zapamätala, hračky si po sebe uprace. Niekedy sa o tom aj rozprávame a ona vie, že ona sama je zodpovedná za osud svojich hračiek, takže upratovanie berie ako samozrejmosť, ibaže sa jej doňho občas nechce. Takže v tomto ohľade je to fajn, ušetrili a šetríme si nervy. Ale nie je to tenký ľad? Vždy sa snažím vysvetliť jej, že na svoje príkazy mám rozumný dôvod, ale občas ma trápia pochybnosti. Čo ak ona bude od niekoho niečo chcieť, ten dotyčný jej to nebude chcieť splniť a ona ho za to tiež potrestá? Nie je to tak trochu manipulácia? Aké máte s týmto skúsenosti?

  32. Jozo, samozrejme aj my sme ludia, a niekedy sa clovek nahneva a nakrici. Dceru som udrela iba raz, ked som bola nahnevana a bola to stopercentne moja vina. Ospravedlnila som sa jej za to, a slubila, ze sa to nebude opakovat. A neopakovalo sa.

    Chce to vela snazenia. Najma kvoli tomu, ze sme zvyknuti na to, ze bitie je „quick-fix“. Ale da sa to. Su dobre dovody proti tomu, aby sme deti bili-aj ak je to jedna vychovna na zadok. Jediny dovod proti tomuto je „chce to vela snahy“….. je to dostatocne dobry dovod? Deti SU vela snahy, ked ju nie ste ochotni vyvinut, nemajte ich. (To je extremne, aj viem, ale stoji to za zamyslenie)

  33. Jozo, samozrejme aj my sme ludia, a niekedy sa clovek nahneva a nakrici. Dceru som udrela iba raz, ked som bola nahnevana a bola to stopercentne moja vina. Ospravedlnila som sa jej za to, a slubila, ze sa to nebude opakovat. A neopakovalo sa.

    Chce to vela snazenia. Najma kvoli tomu, ze sme zvyknuti na to, ze bitie je „quick-fix“. Ale da sa to. Su dobre dovody proti tomu, aby sme deti bili-aj ak je to jedna vychovna na zadok. Jediny dovod proti tomuto je „chce to vela snahy“….. je to dostatocne dobry dovod? Deti SU vela snahy, ked ju nie ste ochotni vyvinut, nemajte ich. (To je extremne, aj viem, ale stoji to za zamyslenie)

  34. Jozo, samozrejme aj my sme ludia, a niekedy sa clovek nahneva a nakrici. Dceru som udrela iba raz, ked som bola nahnevana a bola to stopercentne moja vina. Ospravedlnila som sa jej za to, a slubila, ze sa to nebude opakovat. A neopakovalo sa.

    Chce to vela snazenia. Najma kvoli tomu, ze sme zvyknuti na to, ze bitie je „quick-fix“. Ale da sa to. Su dobre dovody proti tomu, aby sme deti bili-aj ak je to jedna vychovna na zadok. Jediny dovod proti tomuto je „chce to vela snahy“….. je to dostatocne dobry dovod? Deti SU vela snahy, ked ju nie ste ochotni vyvinut, nemajte ich. (To je extremne, aj viem, ale stoji to za zamyslenie)

  35. Sorry, mala som hlasenie omylu, ale ako vidim diskusny prispevok to 3 krat zvladol napriek omylom.

    Anna, my sme zazili presne to iste s nozickami na stole. Presne. Tri tyzdne sme sa rozpravali pri jedle (predtym ako sme dali jedlo na stol) o tom, ako ja mam nozicky pod stolom, tatinko ma nozicky pod stolom, aj ona musi mat nozicky pod stolom. (Bod o tom, ako hovoris, co MAME robit, a bod o tom, ako my modelujeme spravne spravanie). Dalej sme sa o tom riozpravali PRED tym, ako sme dali jedlo na stol. Ked to nepracovalo, nedali sme si jedlo na stol (vsetci) so slovami „Jedlo si mozeme dat az ked vsetci budeme sediet spravne“. Co by si mohla robit dalej je vysvetlit, preco, „Co by sa stalo, keby sme vsetci mali nohy na stole????? Fuuuuujha, spina by nam isla na jedlo… a smrdelo by tuuuu… rychlo ich dajme pod stol…“

    Tri tyzdne sa toto opakovalo pri kazdom jedle. Mozno by to vyriesila jedna vychovna na rit. Ale zober si, mojmu muzovi trvalo asi pol roka, kym sa naucil davat sedadlo na zachode dole po cikani… mala som mu dat na rit jednu vychovnu s vierou, ze sa to vyriesi okamzite?

    Toto sa stalo ked mala asi rok, ci rok a pol. Tak nejak. Teraz ma 4 a pol a s nohami na stole odvtey boli skutocne minimalne problemy. Staci pri tom pripomenut „nohy pod stol“ kludnym tonom… a nohy su pod stol“.

    Moja dcera ma limity, nemoze sa spravat ako diabol-lebo vie, ze take spravanie nie je vhodne… vacsinou ;-)))

  36. Sorry, to predosle som bola ja. Zabudla som sa podpisat.

    Co sa tyka letu lietadlom d dietatom… opytajte sa hocikoho, kto pozna moje dieta. Je to zive striebro, bez pohybu nevydrzi, chytra, rychlo veci pochopi, tak ju dlho nebavia. Toto nie je len moje hodnotenie, toto je hodnotenie okolia. Medzi nasimi znamymi poznam dve deti, ktore s mojou dcerou „udrzia krok“.

    Ked mala 2 roky sme leteli z Australie na Slovensko, co bolo zhruba 30 hodin na ceste. Najprv 6 hodin do Singapuru, 4 hodiny na letisku, 14 (alebo tak nejak) let do Frankfurtu, 4 hodiny na letisku, potom hodina (alebo tak, ale bolo to nakoniec 2 hodiny, lebo bolo zamrznute, tak sme kruzili) do Viedne. Prezila to, nemala ziadne vrieskajuce odbobia, ja som nezosedivela, ani manzel, a cuduj sa svete, ani ziadni spolucestujuci. Prvou triedou sme neleteli. Odkedy ma 3 mesiace chodime 1-2 krat do roka do Melbourne alebo lyzovat, to je cesta autom medzi 8 az 12 hodin. predstavte si, da sa to, a je STALE zaputana v aute. Zastavime na ihriskach, striedame sa pri nej, jeme pocas jazdy, citame si, spievame (recitovali sme si mor ho) ked spi drzime cikanie a ideme na plne obratky. Treba chapat, ze taka situacia je pre dieta stresova. A preco ho mame trestat za to, ze sa este nevie vysporiadat s takym stresom?

    Presne ako to Lexi povedala, „debila“ so seba robis iba kym je dieta male. Ked je dieta 3, 4, 5, 10 rocne vsetka tvoja snaha sa ti odplati.

  37. Myslim, ze to pisala Anka pre Lexi?

    Tvoje vysvetlenie z hladiska dietata nie je z hladiska dietata. Ty sa na to pozeras svojimi ocami, lebo TY si toho nazoru, ze spravat sa len tak, ako hranice dovoluju (vid tie dane). Ja sponzorujem dve deti v Afrike. Nic za to nemam. Preco to robim? Lebo si myslim, ze hje to spravna vec. To chcem naucit moju dceru.

    Deti chcu byt ako my. Strasne to chcu. Ked su male, tuzia nas potesit, a budu s radostou robit to, co nas tesi-saskuju, ked sa na nich smejeme, recituju basnicky, ked tlieskame. To spravanie s tym mliekom je nieco, co ich MY naucime.

    Preco to mlieko utries ty? To je uplne zasadna chyba. Ja som raz s dcerou vyse hodiny utierala rozliate mlieko. Rozliala ho naschval. Ked prestala ona, prestala som aj ja (pomahat je dolezite-ak stojim nad nou ako policajt, je to hned trest). Nestihli sme ist na ihrisko, ako sme mali v plane. Ale ani to som jej nevyhadzovala na oci, aby som ju „potrestala“. Sice mi to v ten den zabralo hodiny, a mala som potom dost vynervovanu naladu do vecera, alo slubujem ti, rozliatie mlieka sa neopakovalo. (Opakovali sa ine veci, co naschval pokazila, to hej. Ked som toho mala plne zuby, vzala som si zlate stranky a tresla som ich o kuchynsky pult.)

    Niekto spomenul dobru knihu, je to asi on Mary Sheedy kurcinka, originalny nazov je „Raising your spirited child“.

  38. Pre Annu

    To snad nemyslis vazne? ty si udrela cudzie dieta? No, keby to bolo moje dieta, ja by som volala policiu a sudila ta za na ublizenie na tele. Presne tak, ako keby si jednu trepla mne.

    Lepsie riesenia by boli:

    – vziat mu lopatku, a vysvetlit to znova

    – dat ho von a pieskoviska so slovami „Piesok hadzat nemozeme, ked chces ist naspat, musis sa hrat s pieskom opatrne“

    – Ist dalej od neho. Podla veku decka. Je tropchu za vlasy pritiahnute chciet od 6 mesacneho decka, aby chapalo, ze piesok sa hadzat nema. Toto je dalsia chyba, co ludia robia, maju neadekvatne naroky na decka. Zbytocne ja poviem „Mozes sa hrat pri vode, ale nezamoc sa“ To je uplne priplbly prikaz, to si samo protireci.

    Apropo, kde boli rodicia toho dietata?

  39. Sorry, este zopar poznamok.

    Ako gigina povedala, treba chvalit (bod 14). Suhlasim aj s tym, co hovorila, ze to, ako presne zareagujete je ovplyvnene tym, ake je vase dieta, ako potrebuje veci vysvetlit, aby ich pochopilo. V kazdej danej situacii jemozno pouzit viacero rieseni, ktore VY vyberiete (a moze to byt nieco uplne ine ako tychto 22 veci).

    Jarka, ja mam presne take iste problemy, kedy sa nasledok meni na manipulaciu? S tymi hrackami, to je nieco, co by som kludne urobila aj ja, … a potom sa ubijala do tretej rano, ci som to spravne vyriesila. Ale vidim to tak, ciel je zlepsovanie, nie bezchybnost. Ja ako rodic sa ucit presne tak isto ako moje dieta. Ja to neviem a nikto ma za to netresta, a napriek tomu sa cchem zlepsit, vsakano. Tak by som ani ja nemala trestat dieta za to, ze sa ONO nevie spravat.

    Neviem, kto to hovoril o Anne zo Zeleneho domu… ved to je vymyslene. Keby autorka napisala, ze Tonko Pye sa napravil bez bitky, mohla by som tento argument pouzit ja. Brala by si to? S tym sa neda argumentovat, to je skor odraz danej doby v literature.

    Stale mi neda ta 13 hodinova cesta lietadlom. Toje uzasne stresova situaia pre deti. Hluk, maly priestor, malo pohybu, nezvyk, preruseny spanok, bez svojich hraciek. Jedna na rit este tak teba ukludni, ale pomoze to im? Ked sa potrebujes ukludnit tak, ze niekomu ublizis, kopni bosou nohou do steny (ako hovoril moj otec). Aku vychovnu hodnotu si myslis, ze bude v tejto situacii bitka mat?

  40. Slubujem, dnes posledny prispevok 😉 Ale aspon vidite, ze ja sa nad tymto stale stale zamyslam, trapim sa, ci to robim spravne atd atd.

    Hermina, tri dni je podla mna prilis malo. Najma ak dieta je navyknute na to, ze sa tresty urcuju jednou po riti.

    A co sa tyka namietkam proti vyberu, zase, podla schopmosti dietata. To, co je v clanku su LEN PRIKLADY. Ak dieta chce oboje, mas nejake namietky proti tomu, aby malo oboje? Ak nie (a musia to byt DOBRE namietky), daj mu. S vysvetlenim, ze mu das trosku z oboch a ak bude chciet, pridas. A ze mu das najprv jedno, potom druhe.

    Ja som si uvedomila, ze dcere viac „dovolim“, dovolte mi vysvetlit. Skutocne jej zakazem IBA ak mam na to dobry dovod. Napriklad, jednu sladkost denne. Ak chce nieco, na co jediny dovod je „je to pre mna viac ostary“, (napriklad mi nasypat muku do hrnca) dobre sa zamyslim, ci je to vhodny dovod. Chce mi (v tomto pripade, co je len priklad) pomoct, preco jej to odmietam? Ak sa ponahlame, poviem jej „Vies co, dnes to musime rychlo urobit, ale zajtra zacnem varit skor a mozes mi pomoct“. Ona chape, (teraz, po tolkych rokoch) ze ja jej chcem splnit zelanie, ze sa snazim jej pomoct a pochopit jej tuzby, a vytvorili sme si tak urcitu doveru. Ked jej teraz nieco zakazujem, verim, ze vie, ze na to mam padny dovod, nie len moju pohodlnost.

    Nez sa spytate, ano trva to dlho. Dlazku sme neumyvali 3 tyzdne (zametali sme). Ale nekricime na seba, a to je podla mna lepsie ako dlazka z ktorej sa da jest.

  41. nie denisa, v principe sa s tym naozaj nestototoznujem a uviedla som to len ako priklad, lebo viem, ze tak sa vela ludi sprava. ja sa tak nespravam a snazim sa aj moje deti naucit aby sa tak nespravali. na druhej strane ja mam svoje roky a viem, ze ked sa raz zabijem, tak uz ma nikto nevzkriesi. ale ako vysvetlit dietatu, ze ked v bazene niekomu skoci na vazy, tak ho zabije a uz ho nikto nevzkriesi? niektore deti to iste chapu resp. si to daju vysvetlit, ale vzdy vidis az prilis vela deti, ktore to nechapu, resp. reaguju tak, ze to skusaju porusit, co sa stane ked skocim?

  42. na vysvetlenie: to dieta uslo v minute ked videlo, ze sa naozaj chystam mu jednu dat. rodicia tam neboli, asi 50metrov daleko bol dedko, ktory sa nezaujimal (ze patria spolu som sa dozvedela az potom). dieta malo asi 4 roky, lopatku ziadnu. urobila som aj to, ze som ho dala prec z ihriska aj ze sme my isli trochu nabok, ale to samozrejme nezabralo, dieta ma predsa nohy. ano mohli sme odist, ale o com to je? podla mna sa ten chlapec nespraval dobre a podla mna mal vek na to aby to chapal aj na to aby sa tak prestal spravat, ked mu to bolo povedane (9x kludne, 10ty zvysenym hlasom). stale je viac a viac takto vychovanych deti (a potom aj dospelych). to budu vychovani ludia utekat pred nevychovancami? nemalo by to byt naopak? poznam jednych s podobnym dietatom, ti chodia na ihrisko, kde chodi malo deti. nie je to forma trestu pre to dieta? nema sa tam s kym hrat…. alebo je to len logicky dosledok toho, ako sa dieta sprava? asi vec pohladu…

  43. Anna, akosi nerozumiem. To dieta malo 4 roky. Kolko malo kil a sily, ze si mu nedokazala zabranit v tom, aby ublizovalo tvojmu dietatu inak, ako pokusom mu jednu strelit?

  44. „deti, ktore to nechapu, resp. reaguju tak, ze to skusaju porusit“ su logickym dosledkom vychovy – bud extremnej bez hranic, alebo prilis autoritativnej, obvykle s fyzickymi trestami. Prave pre toto by sme sa mali vsetci nad svojou vychovou zamysliet. Pouzivat to ako argument ospravedlnujuci telesne tresty a tresty vobec (alebo si to myslela inac?) je dost kratkozrake.

    Deti, ktore su vychovavane tak, ako pise Nikoleta, obvykle nemaju dovod skusat pravidla porusit. Robia to obvykle deti, ktore su za porusenie pravidiel trestane a robia to v case, kedy si myslia, ze im trest nehrozi. Skus si to vsimat.

  45. nenapadlo ti nikdy, ze ako popisujes, ze deti sa nam chcu zapacit (aj podla mna), tak potom mozno sa spravaju tak ako sa to nam (relativne) paci, preto aby sa nam zapacili? nie je ich strach, ze sa nam nezapacia len inou formou trestu? alebo to tak nevidia? ps: ja by som to mlieko neutrela, len mi napadlo, co by sa stalo, keby dieta bolo dost trucovite a odmietlo spolupracovat… a tiez sme mali raz tri dni po celej obyvacke rozsypane zapalky….

  46. „nie je ich strach, ze sa nam nezapacia len inou formou trestu?“

    No, ak dieta tymto vydieras, moze sa riadit strachom. ALE tuzba pacit sa a prejavovat naklonnost k niekomu, koho mame radi a ku komu to citime, je velmi prirodzena. A pri vychove, ktoru popisuje Nikoleta, dieta nema dovod „spekulovat“ nad tym, ako by sa mohlo inemu pacit, ono to robi prirodzene, pretoze to chce. Len vracia to, co dostava – lasku a naklonnost.

  47. Este cosi k tomu paceniu sa. Dieta je prirodzene a spontanne… Kalkulovat s naklonnostou ho ucime my, rodicia.

    Chciet sa pacit zo strachu? Preco by podla teba malo dieta citit toto? Hm, ked nad tym rozmyslam, jediny dovod je, ze MA NA TO DOVOD a asi ma skusenosti, ze to takto musi robit… Ale dieta, ktore milujeme aj ked vrieska na plnu hubu sa nemusi chciet pacit zo strachu. Chapes? Ono sa pacit chce! Lebo ma rado rodicov a rodicia maju radi jeho, ved je to prirodzene. Naklonnost je prirodzena a deti prirodzene chcu robit dobro, zlo robia len vtedy, ak na to maju dovod.

    Mne vo vychove velmi pomohlo toto: ak sa dostavam do slepej ulicky a nezvladam dieta, hladam PRECO… preco to robi, preco sa tak sprava, co asi citi. A vzdy tam nejake PRECO je. Jeho odstranenim a naslednym pohovorenim si o probleme s dietatom sa problem vyriesi bez trestov. Dieta, ked citi, ze sme na jeho strane a ze chceme jeho problem vyriesit, nema dovod robit veci len tak, nam naschval.

  48. ja som to myslela len ako otazku. nezastavam sa v principe telesnych trestov, ale verim, ze su momenty, kedy rodicom mozu rupnut nervy. tiez mi to cele vychadza tak, ze ak uvdedeny pristup uplatnis pri vychove deti tak do 3 rokov, tak to funguje relativne v pohode, pri starsich detoch zrejme zavedenie vyzaduje ovela viac energie a trpezlivosti.

    k tomu dietatu na ihrisku: ako by si tomu zabranila ty? lebo mna naozaj velmi ine veci ako nikola spomenula a ktore som vyskusala nenapadli… a tiez ma to ako riesenie stve… kolko malo kil a sily, ale ved sa prave o tom bavime, ze nemam pouzivat svoju prevahu co sa tyka kil a sily… ci ako to myslis?

  49. S tymi kilami a silou. Co takto stat pri svojom dietati alebo tomto nasilnikovi a pri kazdom pokuse niekoho udriet mu chytit ruku? Alebo mu nejak inak zabranit, aby to mensie udrelo? Takto je ta sila pouzita rozumne, aspon mne sa zda a ja to takto na ihrisku riesim. Nemusim hned dieta tresnut. Navyse cudzie.

    Samozrejme, sme ludia a rupnu nam nervy. Preto je potrebne rozmyslat nad nasledkami dopredu a mat jasny postoj k telesnym trestom a trestom ako takym. Lebo len tak sa nam podari to v sebe ovladnut.

    Ja som cholerik ako vysity, fakt. Ale deti nebijem. Co mi pomohlo? Jednoducho som presvedcila samu seba, ze je to nespravne, ze je to mojim zlyhanim a hlavne, ze tym ublizujem dietatu. Ak minieme svoju energiu na to, aby sme sami seba o tomto presvedcili, namiesto mrhanim energie nad tym, ze ospravedlnujeme sami seba a argumentujeme, preco sme dieta potrestat museli, dalsiu kriticku situaciu urcite zvladneme lepsie. Ak sa to podarilo mne, podari sa to vacsine z vas. Ak budete chciet.

    Ja teraz bojujem s vlastnym krikom a vydieranim. Verim, ze to zvladnem. Drzte mi palce 😉

  50. Skvely clanok, uz ho mam vytlaceny!
    Len ja by som potrebovala este nejaky o tom, co robit, ked nam uz tecu nervy – predychavat a co este? Ja som strasny cholerik, manzel by o tom mohol rozpravat ;o(((
    Zuzi – pacia sa mi tvoje nazory, aj na rodine som ta citala, povedz, co robis, ked uz mas toho plne zuby? Ako zvladnut svoju vlastnu povahu? Dik!

  51. Jana, ja svoju povahu nezvladam, priznam sa… aspon zatial nie, hoci sa snazim. Prvym krokom k tomu bolo, ze som upustila od plieskania deti. Bolo to dost tazke. Pomohlo mi to, ze sme sa zatali obidvaja s manzelom a kontrolovali sme sa navzajom. Boli sme presvedceni, ze to musime urobit a prestali sme svoje preplesky ospravedlnovat. Je to dolezity krok, fakt. A po case mi to uz akosi prislo normalne. Momentalne sa snazim nekricat na deti. A cim dalej to skusam a cim sa mi viac dari, tym mi to pripada lahsie. Ked uz mas jasnu predstavu o tom, aky vysledok pride, ak nebudes kricat (je to vzdy ooovela lepsie samozrejme ako keby som skrikla – deti nie su zlaknute a ja nie som nastvana sama na seba), ide to lahsie. A ked mam naozaj vsetkeho plne zuby a nechcem niekoho prizabit, idem sa predychat do vedlajsej miestnosti. Parkrat si stavnato zahresim (radsej potichu samozrejme :-))) ) a tresknem pastou do vankusa.

    Ale vlastne to nie je ziadna veda a neexistuju bohuzial ziadne navody, ako to vyriesit. Ale ja som zistila, ze je to fakt len zvyk. Cim dlhsie bez toho vydrzis, tym viac ti pripada normalne „nepouzit to“. Teraz, po troch rokoch uz mozem bez mihnutia oka prehlasit, ze chut dat dietatu jednu po zadku urcite vzdy prekonam. Ten zvyk je vo mne uz velmi silny. Takze sa to urcite da, neboj, aj u nas, cholericiek. Vies, kedysi som citala, ze my, cholerici, sme sice impulzivni, ale sme silne osobnosti a mame silnu volu. Tak to treba vyuzit

  52. nuz pri udere by som mozno nieco podobne vyskusala, chytit svorrocnemu certovi dlan skor ako z nej hodi piesok niekomu do tvare je dost zabava. rozhodne pre to dieta hej, takze potom sa tvoje pokusy minaju ucinku este viac.(teraz mi napada, ze som sa nim mohla zacat ohadzovat ja, ktovie ako by to dopadlo…) priznavam, ze v tomto pripade mi islo o okamzity ucinok, za 15minut na ihrisku take dieta neprevychovam, tam sa stala chyba kdesi inde. mozno aj preto som tak reagovala.

  53. anna (si to ty, ze? lebo si sa nepodpisala), hlavny problem je, ze hladas ospravedlnenia a argumenty, preco bolo jedinym riesenim, tomu dietatu jednu fuknut. My ti tu zbytocne davame napady, ako inak si to mohla vyriesit, ty mas ku kazdemu vysvetlenie, ze si to vyskusala a ze nefungovalo, alebo ze je ten napad v tomto pripade nanic. To je hlavny problem. Kym clovek takto rozmysla, vzdy sklzne k facke. Ver mi, ine riesenie urcite existovalo. Mozno to chce viac predychat, viac sa ovladat a viac byt nad vecou. Ale VZDY EXISTUJE INE RIESENIE AKO FACKA. Ak budes o tomto nabuduce presvedcena, urcite ho najdes.

    Vies, ono nestaci byt proti telesnym trestom „v principe“, treba byt proti telesnym trestom so vsetkym, co k tomu patri, aj s tym, ze som pripravena bojovat proti nim aj sama so sebou. Iba tak dokazes nabuduce najst ine riesenie ako facku.

    Drzim ti palce.

  54. Jana, este ma cosi napadlo. Vies co mi pomohlo? Priznat sama sebe, ze som taka aka som – impulzivna a cholericka, prijat samu seba. To sa potom s tym lahsie pracuje. Vyzera to ako zvast, ale je to dolezite.

    Dalej je dolezite po kazdom zlyhani si to cele prebrat, presvedcit samu seba, ze to bolo zlyhanie a ze k tomu nebol dovod. A presviedcat samu seba, ze to uz nespravim.

    Je to straaaasne tazke, ja viem. Ale vsetko sa da ak sa chce.

    Ten clanok na tuto temu by naozaj bodol, to by som sa potesila aj ja :-)))) Ale pokial Nikoletu poznam (teda len virtualne), z jej prejavov nepozera ticha a kludna voda, mozno ma podobne problemy a prida zopar rad aj na tuto temu. Co, Nikoleta? Mas aj ty cholericke vlastnosti? Alebo si na tom lepsie ako my? :-)))))

  55. ahojte, davam do pozornosti knizku John Gray Muzi su z marsu, zeny z venuse a deti su z neba…velmi podobne vychovne metody, velmi mi pomaha…

  56. inak to nahananie po sudoch matky, ktora ‚vychovava‘ vase dieta formou, ktora sa vam nepaci. mne by sa tiez nepacilo, keby niekto capol mojmu dietatu, na druhej strane by ma zaujimalo preco mu niekto capol a by som mu vysvetlila, ze pri urcitom sposobe spravania riskuje, ze mu niekto aj capne. ano nasilie a agresia vyvolava rovnake reakcie. takze ak sa moje dieta na ihrisku sprava agresivne, tak by som sa zamyslela preco sa tak sprava? lebo dnes hadze piesok a zajtra sa moze (teoreticky) s niekym na noze pobit. to potom pojde k sudu policajt co ho zavrie? mozno trochu vyexponovane…

  57. nehladam argumenty preco som tomu dietatu mala capnut a priznam sa dost a dlho ma to stvalo (som kvoli tomu par dlhych noci nespala – kvoli cudziemu nevychovanemu decku). lenze naozaj neviem ako sa mam zachovat ked sa take velke dieta sprava agresivne, nie je to moje dieta, takze tu horu trpezlivosti a casu, ktoru potrebujem na nejake presviedcanie, vysvetlovanie, pozitivny pristup v tomto pripade proste nemam. to dieta pojde o par rokov do skoly, ak ta ucitelka bude mat takychto len dvoch, tak chuda….

  58. Anna, nuz, tvoje prispevky vyznievaju ako argumentacie a ospavedlnovania sa, hoci mozno to tak ty necitis. Nuz, mozno to nebolo cudzie nevychovane decko, ako ho ty nazyvas, ale chuda, ktore len opakuje vzory, ktore vidi doma. Cize presne, pytajme sa, preco sa tak to dieta sprava…. Obvykle ta vina nie je v nom. Mozno by bodlo zmenit pohlad na tieto deti?
    A to nahananie po sudoch? Samozrejme by som si zistila, co moje dieta urobilo. Ale facku by to neospravedlnilo a za klobuk by som si to nedala. V ziadnom pripade, nech by bol dovod akykolvek.

  59. Vidim, ze o pozitivnej vychove sa vie este velmi malo, ale nemali by sme zabudnut, ze ak chceme pokrocit vo vychove svojich deti musime zacat od seba. Naucit sa menit svoje postoje a to sa da len tym, ze budeme o tom rozmyslat. Myslienky ovplyvnuju postoje a postoje spravanie. Nase spravanie!!—— tesim sa na dalsie podobne clanky—————-:-)

  60. 1. anonymom neodpovedam, toto je prvy a posledny krat

    2. dlhe cesty s detmi mam uspesne odskusane, pestunku/animatorku a prvu triedu tiez, boli vhodnym riesenim medzi 2 a 4 rokom veku

    3. moje deti ak sa aj nudia, neobtazuju v lietadle spolucestujucich a nenudia sa dlho (dcera sa okolo piateho roku prave v lietadle naucila citat a pisat, prave dlhy let je vhodny na trpezlive ucenie a dlhotrvajuce hry – naposledy sme asi 4 hodiny hrali cela rodina Monopoly)

    Je to vsetko o tom premyslat, brat deti ako partnerov (ani kolegov, podriadenych ci ine dospele osoby NETRESTAME, lebo ak ano (skoro prestane spolupraca)a riadit se tym, co je ciel – vychovat stastne a vyrovnane dieta.

  61. Ten clanok ma vela spolocneho s knihou J.Gray: Muzi su z Marsu. zeny z Venuse a deti su z neba, ktoru vrele odporucam a tiez S. Severe: Co delat, aby se vase deti spravne chovaly. Obe som citala niekolko krat a stale sa k nim vraciam, ked stracam silu a presvedcenie, ze vychovavat sa da aj bez kriku a bitky. Tiez sa velmi tazko odstranuje citove vydieranie a hnev, hlavne ked tolki z nas boli prave pomocou nich vychovavani… Ale pocit viny, ktory sa mu snazime vstepit, nie je nic zakazane a ak ho dieta nema pri zasadnych veciach ako je ublizovanie inym, stavaju sa z nich bezcitni netolerantni ignoranti bez schopnosti empatie.

    K clanku by som dodala, ze dalsou ucinnou vychovnou metodou by mohlo byt aj zavretie dietata do svojej izby na tolko minut, kolko maju rokov(viac v spominanych knihach). Robi to divy. Ja to zatial predycham a dieta sa vyburi a vyplace. Az potom sme obaja schopni komunikacie na urovni.

    A ak provokuje spominane cudzie 4-rocne dieta? Asi by som mu vyfarbila dosledky v tych najcernejsich farbach. A ak to nepomoze, dorazne ho poziadat, aby z pieskoviska odisiel (strucne, bez debat aj 15x!), lebo na ne maju pristup len deti, ktore nerobia zle inym.

  62. Suhlasim so vsetkym, co napisala Zuzi.

    Co sa tyka toho dietata na pieskovisku, chapem, je 4 rocne. A chapem, ze ked je doma vychovavane fackami, 5 minut vasej interakcie na ihrisku vela nezmeni. [Je to dovod ublizovat mu a este viac v nom zakorenit, ze toto je normalny sposob jednania??] Ale napriklad tu sa daju aplikovat prirodzene nasledky: Odiddte, alebo sa vzdialte. Dieta nakoniec pochopi, ze ked sa bude spravat nespolocensky (hadzat piesok) ine deti sa s nim nebudu chciet hrat. Som si ista, ze sa to da urobit takym sposobom, aby to nebol trest aj pre vase dieta.

    Presne ako pise Zuzi, mam pocit, ze sa ludia snazia najst dovody preco sa telesny trest pouzit MUSI, nie najst riesenia, aby sa pouzit nemusel. Aj my sa pomaly budeme zlepsovat, ked sa budeme snazit. Prvy mesiac sa nam podari urobit to raz, druhy mesiac nepouzijeme stvrtinu telesnych trestov, mozno o rok sa budeme vediet zaobist bez nich.

  63. Co sa tyka mojej povahy, prisaham ze aj ja a dcera sme impulzivne. Z uplne mile, vesele na „absolutne strigy“ v ramci 5 sekund. Vies, ake je niekedy tazke ovladat sa?

    jeden priklad: teta v obchode neponukla hadika, ako jej vzdy ponukne. Zacala byt smutna, tak som jej povedala, ze teta asi hadika nemala. Ale ona sa tak tesila, cely jej svet sa zosypal, ze nema hadika. Zacala plakat, nechcela ist za mnou. Pripomenula som jej, ze sme si isli dat zmrzlinu (odovodnila som si to tym, ze my sme naozaj isli na tu zmrzlinu, je to len snaha odviest jej pozornost z toho hadika.) Nepracovalo, zacala byt zuriva, nie len smutna, hodila sa o zem (druhy krat v zivote) v kute kde kazdy ozran napluje a kazdy pes nasti. Ked som sa jej snazila vysvetlit „fuuuujha, sem havovia cikaju, fuuujha, podme prec…“ zacala revat este viac. Mne bolo HROZNE treba ist na zachod. Preniesla som ju do auta, boli sme pol hodinu cesty autom od domu, ist sme nemohli, lebo sa mi vzdy odputala zo sedacky. Potom To uz som revala aj ja, sediac na kraji auta vo dverach, aby som sa nepocika Vies si predstavit, aka som bola zuriva? Mala som chut jej dat 1, 2, 30 po riti. Preco? Aby sa mi ulavilo… Neurobila som to, nakoniec sme sa ukludnili, pritulili. Bolo to asi pred pol rokom. Mozem povedat, ze teraz dokaze take sklamanie zniest ovela lepsie, povie si „oh, well, next time“, lebo sme si to trenovali, ja som sa snazila vzdy ked som bola sklamana ukazat jej, ako to vyjadrit atd atd…

  64. dalsie napady k tomu decku na ihrisku

    – Co by sa stalo keby sme vsetci hadzali piesok? Ved by nam isiel do oci, stipal by nas… Tebe sa niekedy dostal piesok do oci? A ake to bolo? Stipalo ta to? Bolo to neprijemne, ze? S pieskom sa musime hrat opatrne, inak by sme si mohli ublizit. A keby vsetci hadzali piesok, neostalo by nam v pieskovisku nic na hranie. To by nebolo dobre. bod 12

    – Piesok je sranda, ze? Podme si postavit kopec. Vies to uz? Ty si taky velky sikovny chlapec, mohol by si ukazat mojmu synovi, ako sa stavaju hrady z piesku? Alebo co sa este da postavit? naucil by si ho to? bod 13

    – Rad hadzes piesok? Je to sranda, ze? Ale ked chceme hadzat piesok, musime sa uistit, ze okolo nas nikto nie je. aby sme naaaaahodou nehodili piesok na niekoho hlavu. nieco ako bod 11

    -„Ak chces hadzat piesok, hod ho tym smerom“ (ukaz mimo tvojho decka). Alebo: ak chces hadzat piesok, chod tam, za smyklavku, tam ho budes moct hadzat bez toho, aby si ho niekomu hodil na hlavu. bod 5

    – Ak ma ihrisko niekde vytlacene previdla na ceduli, „precitaj“ ich. Tam je napisane, ze na ihrisku sa piesok nesmie hadzat na ludi, z piesku sa stavaju tunely. bod 10

    To je zopar rieseni, kotre by mohli pomoct rozriesit opisanu situaciu. Treba sa prestat snazil pomstit decku za to, ze sa sprava nevhodne, ale jeho spravanie preorientovat na nejaku konstruktivnu aktivitu. Pouzit sa moze jedna vec, dve, alebo akakolvek kombinacia.

  65. Ahoj Nikoleta :-))

    Ludia, to proste funguje! Nefunguje to, ak rodic nie je dosledny alebo je lenivy. Nie vzdy je ale jednoduche najst sposob, ako dieta presvedcit, aby sa samo od seba spravalo tak, ako chceme.

     

    Funguje aj pri prechazdani cez cestu 🙂 Nechavam dceru behavat po chodniku od 1.5r (to co si pamatam) a ak zakricim stop, tak ona stoji, ak jej poviem, ze ma pred cestou zastavit, tak zastavi … a to zas nie je uplne „kludne poslusne dievcatko“. S oblubou pri tejto teme vzdy spominam, ako sa ani nie 2r rutila u kamaratky v neznamom terene k VELMI strmym schodom. Cas bol len na jedno vykriknutie STOP a ona sa zastavila 🙂 Co by sa stalo inak ?! No da sa podotknut, ze som mala zabranit, aby sa do takej situacie dostala, ale to boli fakt sekundy …

  66. Anna, pises: „mne by sa tiez nepacilo, keby niekto capol mojmu dietatu, na druhej strane by ma zaujimalo preco mu niekto capol a by som mu vysvetlila, ze pri urcitom sposobe spravania riskuje, ze mu niekto aj capne“

    Skutocne? Chces, aby tvoje dieta bralo ako normalne, ze problemy ci konflikty sa riesia fackanim? Ja si myslim, ze tento pristup skor zapricini, ze ho neskor budem musiet sprevadzat po sudoch…a ma na svedomi vela krcmovych opletaciek…

    Inde hovoris: „tomto pripade mi islo o okamzity ucinok, za 15minut na ihrisku take dieta neprevychovam, tam sa stala chyba kdesi inde. mozno aj preto som tak reagovala“

    Povedz mi, keby ti ako tehotnej v elektricke ti niekto neuhol, capnes mu jednu? Ak niekto z mojich podriadenych po desiaty krat posaha nieco, mam mu jednu tresnut? Preco je taketo nasilne spravanie OK len ak je pachane na detoch? Za 15 minut ho sice nevychovas, ale mas pravo pachat na nom preto nasilie?

  67. Viem, ze si sa nepytala mna, ale aj tak Ti skusim odpovedat na otazky tykajuce sa cholerikov. My sme sa so Zuzi zhodli, ze sme na tom podobne. Ja niekedy kricim (co ma dost mrzi) a moja dcera (18 mesiacov) mi to vracia. Tak si vzdy uvedomim, ze to, co robim by som nemala. A ako tomu zabranit? Vzdy si musis nahromadenu energiu v podobe hnevu nejak vybit. Ale tak, aby to co najmenej zasiahlo dieta, najlepsie, nech toho vobec nie je svedkom. Trebars si „zanadavaj“, buchni do niecoho makkeho, ked to neprejde, tak do niecoho tvrdeho, uvidis, ze ked Ta to zaboli, hnev sa ihned pominie :-))). A ked reaguje moja dcera zurivo, vacsinou sa to u nas konci smiechom. Neviem cim to je, ale ked zuri ona, nikdy ma to nevyvedie z rovnovahy, naopak zacnem sa smiat a ona sa ku mne prida. Vo vseobecnosti sa hovori, ze negativna energia sa da premenit na pozitivnu. Tak napriklad hnev na smiech. Ked to vedia male deti, preco by sme sa to nemohli naucit aj my? Aj my sa mozme ucit od deti, nielen naopak. Ale v kazdom pripade je najlepsie stresujucim a hnev vyvolavajucim situaciam vyhybat sa. Alebo im cielene predchadzat. Nenapada mi nijaky konkretny priklad, ale ked sa bude situacia blizit, skus sa zamysliet, ako by sa jej dalo predist. Prajem pevne nervy.

  68. Viete, co som sa ja naucila? Hladat vsetky PRECO, ked prichadza zlost. Priklad: Preco sa zlostim? Lebo maly vrieska a neposlucha. Preco vlastne neposlucha? Noooo, lebo, lebooooo… no je podrazdeny asi polhodinu, ked som mu s direktivnym tonom a s krikom povedala, nech si odlozi tu knihu… Dokelu, ale on mi chcel nieco precitat….

    Toto je len priklad. Ale straaasne mi to pomaha nie potlacit zlost, ale zistit, preco sa vlastne zacinam zlostit. A ak to zistim, obvykle usudim, ze to, co je pricinou, je celkom hlupost a nema dovod sa pre to hnevat. Pripadne so synom (s tym starsim sa to da) debatujem – nevysvetlujem mu, ze sa zle sprava, ale zacnem: „Ty sa na mna hnevas? Preco?“ A az ked najdeme pricinu hnevu, vysvetlim, ako by to mohol riesit nabuduce – napriklad, ze mi povie, co ho hneva namiesto toho, aby zacal mrncat a robit naschvaly. Ludkovia, take uvolnenie atmosfery ako po tychto vysvetleniach, to sa tak lahko nezazije.

    Tak pevne nervy zelam.

  69. som rada, ze tu sa konecne diskutuje o realnych problemoch. Clanok sa mi velmi pacil, o to viac, ze bol totozny s principami skolky kde pracujem a mojimi vlastnymi! U mna velmi dobre funguje, ked dam dietatu na vyber z 2 moznosti, takze mame obaja pocit win-win situacie. Ja, ze som to zvladla bez rozculenia a ono, ze dosiahlo to, co potrebovalo – a to je urobit rozhodnutie. :-))

  70. Ja mam na svojom synovi, ktory ma dva roky, odskusanu silu pozitibvnej vychovy. Nikdy nebol bitkar, ale okolo driheho roku mal obdobie kedy chcel ako keby zaujat ine deti tak, ze ich udrel. Zo zaciatku som mu len dohovarala, ale neskor som reagovala asi takto:“ty si dobry chlapec, ty to uz viac neurobis, pretoze deticky sa nemozu bit. To je tvoj kamarat, ako sa ideme spolu hrat??“ parkrat sa mi este stalo, ze niekoho ustipol alebo strcil, ale uplne ocividne sa menil v tom zmysle, ze naozaj chcel byt takym dobrym ako som mu hovorila, ze je a nepustilo ho – sklamat ma. To iste plati aj pre ine veci…raz naschval kopol do tanierika s babovkou, ktora sa vysypala na zem. Vtedy som mu povedala, aby to pekne zdvihol, aby si vzal rucny vysavac (vzdy so mnou vysava, on s malym vasavacom, ja s velkym) a aby urobil poriadok, pretoze sa nam do bytu nastahuju chrobaky. Funguje to. priznavam, obcas sa mi stane, ze mi prasknu nervy alebo sa musim vela ovladat, aby som nevybuchla. Ale viem o tom a pracujem na sebe. vela zadru vsetkym maminam aj ocinom

  71. Nikoleta, Zuzi, citam tuto diskusiu od zaciatku a musim priznat, ze cim dalej, tym viac sa sklanam pred vasou mudrostou metodami a napadmi, co sa vychovy tyka, pretoze su uzasne. Samozrejme, najde sa tu viac kociek, ktore vedia, ako na to. Moj syn je este malicky, a tak co sa vychovy tyka, mam sa co ucit do buducna a pracovat na sebe. Tato diskusia je naozaj skvely navod, ako zvladat mnohe tazke situacie. Som tiez dost cholericka povaha a lahko vybuchnem, ale dieta predsa za to trpiet nemoze. Drzim palce vsetkym, ktori veria a vedia, ze sa to da aj bez bitky a s chladnou hlavou.

  72. precitala som si celu tuto diskusiu, a da sa z nej vziat hrozne vela pozitivnych podnetov…

    Rada by som ale upozornila na jeden fakt, ktory tu myslim zatial ako jedina mierne nadhodila nikoleta. Ak mlati muz svoju zenu, a to ju nemusi zbit, stacia 2-3 „po hube“, tak by samozrejme kazda z nas povedala, to je hrozny sviniar atd… Ano je to presne tak. Myslim, ze ani jedna z nas by nechcela byt fackovana pre nic za nic. Ale z pohladu nasilneho muza to nie je pre nic za nic. ON bol prave nastvany, nervozny a unaveny a vy ste mu neuvarili jedlo tak ako ma rad. Alebo dieta place a VY ste za to zodpovedna. A tak vam jednu fukne. Vlastne taku „vychovnu“, lebo sak teraz uz urcite pochopite, ako nemozne sa chovate a nabuduce to uz neurobite…

    Ked sa teraz pozrieme na situaciu s vyliatym mliekom, pieskom na hlave a nohami na stole, zrazu sa len vymenia akteri, ale uz nasilnik nie je sviniar, ale matka, ktora MA PRAVO vychovavat (dokonca niekedy cudzie!!!!) dieta tak ako chce!!! Velmi zaujimava premena nemyslite?

    Vzdy ked mate teda chut vasmu decku struhnut, spomente si, ake by to fajn za podobnych okolnosti jednu dostat.

    Ja sama este som mama, ale verim a dufam, ze sa mi raz podari vychovavat moje deti v zmysle uverejneneho clanku.

    A apropo – to s tymi saskami plati na 100% zazila som to ako dieta, nasa mamina tak casto s nami saskovala, a nikdy je to neubralo na autorite, ako si mozno mnohi myslia, prave to pomohlo urvorit medzi nami uz od detstva krasny vztah.

    Este raz diky

  73. Anna, obávam sa, že všetky tvoje príklady spadajú do rovnakej kategórie. A k tomu bazénu… „Zlomiť niekomu väzy“ je dosť abstraktný pojem, uznávam, ale celkom jednoducho sa dá nahradiť výrazom „Niekomu veľmi, veľmi, ublížiť“ a tomu rozumie aj 1,5-ročné dieťa.
    K tým cholerickým reakciám (zdravím nás dievčiny!), myslím, že mnohé máme odpozorované z detstva a je naozaj veľmi ťažké sa toho zbaviť, predovšetkým v spontánnych reakciách. Ak sa spýtate dnešných slovenských rodičov, koho ako dieťa vôbec nebili, tak zdvihne ruku jeden zo sto. Ak sa opýtate, koho bili často, tak to bude niekde medzi tretinou a polovicou.
    Myslím, že Nikolety a Zuzi to tu rozpísali dosť podrobne a k veci, takže len dodám, držme si palce, a keď to zvládneme teraz, pre naše deti bude oveľa ľahšie byť netrestajúcim rodičom… a o to vlastne ide, aby z našich detí vyrástli aspoň o trošku lepší, vyrovnanejší a šťastnejší ľudia ako sme my sami.

  74. Sendy, suhlasim s tym co si napisala, ALE

    Keby mna manzel ignoroval, resp. by mi robil naschval aj po n-kratoch trpezliveho vysvetlovania, co a preco ma/nema robit, asi by som aj jemu jednu capla 🙂

    Faktom je, ze deti nas vzhladom na svoje schopnosti a poznanie sveta dostavaju do specifickych situacii a preto aj nase reakcie v tychto chvilach su specificke a nedaju sa „namodelovat“ za inych okolnosti.

    Ja mam napriklad uchylku, ze ked nieco opakovane vysvetlujem, tak pridavam hlasitost a doraznost (ucitelsky syndrom?) a casto, aj ked ja mam pocit, ze som este v pohode a situaciu zvladam, tak mi manzel vycita, ze na maleho kricim 🙁

    Dost sa pozorujem, ako sa spravam k malemu, najma odvtedy, co som si tento clanok precitala (dufam, ze to nie je patologia :-)). Pomerne zvladam veci dobre (lepsim sa, snazim sa ;-)), ale jedna vec mi nejde – mozno mi niekto poradi:

    Maly pri jedeni niekedy zacne rozhadzovat jedlo – vyslovene silno, cielene ho smari o zem (v horsom pripade o stenu), ci uz z ruky al. lyzicky – najprv mu vysvetlujem, ze preco sa jedlo nehadze na zem a ze si jedlo vazime atd. (tlak „pary“ vsak u mna stupa ;-)), bud sa maly ukludni al. ked to nezabera, tak mu jedlo odoberiem, chvilu je klud (bud pekne papa al. sedi bez jedla a neskor si sam opat vypita HAM-HAM, niekedy sa dokonca „kaja“ a previnilo si medli rucky, ze vie, ze robil nespravne veci) a zrazu necakame smari jedlo s este vacsou razanciou… a ja mu capnem po ruke:-( Co robit?

  75. Martina, pokusim sa rozmyslat, co by som skusila urobit ja. Kolko ma maly rokov alebo mesiacov? Opis presne situaciu, kedy to nastane. To hodi celu misku alebo co? Skusim porozmyslat, ci sme mali nieco podobne a ako sme to vyriesili.

  76. Zuzi, Kubko ma skoro 1 3/4 roka (20 mesiacov). Situacia nastava pri jedeni/krmeni – niekedy ho krmim ja o on mi „pomaha“ rukami al. priborom (polievka, kasa, hlavne jedlo), niekedy sa krmi sa (pecivo, ovocie, zelenina). Nerobi to vzdy, len ked ho „pochyti bujarost“ – zacne prosto v priebehu jedenia jedlo z rucicky al. lyzicky hadzat na zem a hadze po mne take tie priame zvedave pohlady, ze co ja na to (normalne provokuje a skusa nas ;-)) Takto spatne sa clovek nad tym pousmeje, ze aky je to betar a ako skusa, ale v tej konkternej chvili ma ide porazit… Celkovo uz viaceri ludia skonstatovali, ze je Kubko riaden „pokusitel“ – niekedy naozaj cielene robi zakazane veci a skuma nas, ako zareagujeme … obcas si ide od vystrajania „crevo naopak obratit“ 😉 a chodi/beha a pozera, ze ako by nas mohol este „nazhavit“ (nase ignorovanie zebera malokedy, pretoze je schopny tak stupnovat svoje spravanie, ze sa to uz niekedy technicky neda, ked napr. cielene demoluje zariadenie, ohrozuje seba al. inych…) Je to lumpak! 😉

  77. Martina, asi by som skusila spravit to, ze ked jedlo plesti o zem, nenechala by som ho uz papat sameho. A vysvetlila, preco, ako pise Nikoleta, ako verklik. A nabuduce skusila to iste znova. Najprv ho nechala jest sameho. A ak to nepojde, krmila by som ho len ja.

    Veru, ja som nasho mladsieho dost dlho krmila, on totiz vzdy chcel taniere obratit hore dnom. :-)))) Tiez ho to uzasne bavilo. Hlavne nase reakcie. Tieto „provokativne“ deturence su take, ze cim ich niekedy viac upozornujeme, ze nieco nemaju, tym viac ich to laka, ze? :-))))

  78. Martina, na to opakovanie musis pouzit co ja volam „hlas na predpoved pocasia“. Ked stupnujem, moja dcera sa ZATNE. Keby sa mi podarilo vysvetlit mojmu manzelovi, ze NEMA zvysovat hlas, moj zivot by bol jendoduchsi 😉

    Mohli by ste sarozpravat o tom, ako nemozeme hadzat jedlo na zem, lebo by sme potom nemali co papat. Pripadne aplikovat prirodzene nasledky, do misky dostane len trosku, ked to hodi o zem, nema nic. Alebo ako navrhla Zuzi, krmit ho: ked hadzes jedlo, krmi ta mamicka (logicke nasledky).

    S jedlom je najlepsie jest vsetci spolu, teda za stolom a papas ty s nim a ukazujes mu ako to apravne robit, s nalezitym komentarom. „Ja nehadzem jedlo, nehadz ani ty.“ Ked hodi o zem, spolu to upracte: „Jojda, pozri kolko spiny sme tu narobili, podme to upratat.“

    Dalej mu povedat presne AKO jest. Lyzickou naber jedlo a daj si to do pusinky. Vies to uz trafit? Fiiha, ty to vies, aky si ty sikovny… Ale s tymto druhym uz netrafis, ale ano, trafil si

    Pred jedlom sa porozpravat o tom, ako sa pekne papa. Vysvetlit mu, ze hadzat nebudeme, a ked bude naschval hadzat (treba vysvetlit, ze sa nehody sa netresta) budes mu musiet vziat misky. Ja som si uvedomila, ze ked mu to poviem s tym, ze „budem musiet“ neberie to ako ja som zla a ublizujem jej, lebo ved predsa to je logicky nadledok a ja to budem musiet urobit.

    Drzim palce! Ja som vcera vecer mala situaciu, a myslela som na tento clanok s tym, ze nesmiem kricat, ked to tak propagujem. Podarilo sa, a posluchla.

  79. Keď malý začne hádzať jedlo po zemi, je to pre mňa signál, že nie je hladný, tak mu ho vezmem a ide od stola. Od hladu u nás deti nezomierajú. Možno tvoj maličký naozaj ani nie je hladný. Myslím, že keď mu to spravíš párkrát tak si to rozmyslí, či pôjde hladný od stola. Myslím, že toto hádzanie jedlom asi neriešia niekde v Afrike, či Ázii. Snažím sa, aby malý moc nepreberal, aj keď niekedy, ke´d sa ponáhľam, snažím sa mu vyhovieť a niekedy ho aj nakŕmim.

  80. nikola inak podla mna ma trest aj inu formu nielen bitie. takze rovnako moze byt trestom ze sa s dietatom nikto nebude hrat, ze dostane v skole patku a ze ma z roboty vyhodia, ked nebudem podavat pozadovany vykon. (mimochodom: nebudem svoje dieta trestat odchodom z ihriska, za to, ze mu nejaky nevychovanec hadze do tvare piesok) a v urcitych momentoch sa mi moze stat aj to, ze mi niekto jednu streli. takze ano naozaj chcem aby si moje dieta uvedomilo ze ked sa ‚nebude zmestit do koze‘ tak bude nasledovat nejaky trest a ten trest zalezi od okolnosti. a ked polezie susedovi na ceresne tak sa jej moze stat, ze jednu schyta. a bude musiet pocitat s tym, ze ja sa so susedom nebudem sudit, za to ze jej jednu capol. a ked sa nebude ucit, tak bude opakovat rocnik. je rozdiel, ci tu na zadok dieta dostane raz, alebo sa to bude pouzivat ako standardny vychovny prostriedok.

  81. Anna, vies ako to radsej robim ja? Takto:

    Ty chces aby si tvoje dieta uvedomilo, ze ked sa ‚nebude zmestit do koze‘ tak bude nasledovat nejaky trest a ten trest zalezi od okolnosti.

    Ja radsej naucim dieta, ze „nezmestit sa do koze“, nie je spravne. Ako konkretne, aj to ti skusim popisat, ak mi napises, co si pod „nezmestenim do koze“ predstavujes.

    Ty pises: A ked polezie susedovi na ceresne tak sa jej moze stat, ze jednu schyta.

    No, ja radsej do dietata budem vstepovat, ze su veci, ktore su moje a su veci, ktore su vlastnictvom niekoho ineho. A nie je spravne brat cudzim veci. Vyhrazat sa jednou, ktoru schyta, uz nemusim. Dieta takto pochopi princip: cudzie veci sa bez dovolenia neberu.

    Dalej pises: a bude musiet pocitat s tym, ze ja sa so susedom nebudem sudit, za to ze jej jednu capol.

    Na tuto temu moje deti dobre vedia, ze bit niekoho nie je spravne, lebo toho druheho to boli. Takze nebiju nikoho oni a ak ich niekto bije, je to rovnako nespravne.

    Pises: a ked sa nebude ucit, tak bude opakovat rocnik.

    Ja radsej detom vysvetlujem, ako je dolezite nieco vediet. A ake je to zaujimave. Vyhrazat sa opakovanim rocnika nemusim.

    Pises: je rozdiel, ci tu na zadok dieta dostane raz, alebo sa to bude pouzivat ako standardny vychovny prostriedok.

    A ja sa pytam: aky je v tom rozdiel? Ako zabezpecis, ze dieta dostane len raz? Za ktory skutok to bude?

  82. Anna, tu ide jednoducho o iny princip. O princip nevychovavat dieta strachom z trestov, ale vychovou mu pomahat uvedomit si principy toho, co je spravne a co nie.

    Cize nehovorit: „Nelez na tu susedovu ceresnu, lebo dostanes“ ale „Na tu ceresnu nemozeme ist, nie je nasa.“ A mozes dovysvetlovat: „Sused ju zasadil, kazdy rok sa o nu stara. Je v jeho zahrade. Je to jeho ceresna a nikto nema pravo mu ju obrat.“

    Chapes ten rozdiel? A chapes rozdiel v mysleni deti vychovavanych jednym a druhym sposobom?

    Moj syn nepolezie na ceresnu ani keby si bol isty, ze nebudem doma ja ani sused a nebude tym padom nikto, kto by mu dal na zadok. On na nu nepolezie, lebo chape princip – chape vlastnictvo inych.

  83. chapem ten rozdiel a presne tak sa to snazim vstepovat svojim detom a tak to robili aj moji rodicia so mnou. na druhej strane ma sused rucne strucne poucil, co sa stane ak cudziemu na tu ceresnu poleziem (stalo to za to :-))) aj v skole sme chodili poza skolu a zatrhli nam skolsky vylet (aj to stalo za to :-))) podla mna to patri k povabom detstva skusat robit ‚zakazane‘. nemyslim, ze ma trest za moje porusenie pravidiel psychicky vazne poskodil, podobne si nemyslim, ze by poskodilo moje deti, keby sa k nim niekto zachoval podobne. pouzivat bitku ako vychovnu metodu t.j bit za vsetko ‚prekrocenie hranic‘ alebo spravanie, ktore sa mina mojim predstavam (potom neexistuju uvahy o tom, ci teraz ano alebo nie), neuznavam a ano myslim si ze tak sa vychovat da akurat k agresii, tichemu odporu a vztahom o nicom. ale naozaj si nemyslim, ze dietatu hrozne ublizi, ked mu jednu capnem ja, pripadne ked to urobi ten sused. moji rodicia ma udreli raz, ktosi sa tu priznal, ze tiez udrel svoje dieta, ja som tiez udrela raz, takze asi sa to da aj udriet a aj z toho neurobit pravidlo. snazim sa ovladat, 100% zaruku, ze sa mi to vzdy a za kazdych okolnosti bude darit dat neviem.

  84. Anna, aj ja som svoje dieta udrela. Nie raz, viackrat. A prave preto som si povedala, ze to nikdy nespravim. Kym totiz budem prehlasovat, ze za to nerucim, ze to uz nespravim, ten dovod si najdem. Takze dnes sa za svoje facky uz len hanbim. Vies, vacsina deti asi naozaj z tych faciek velku traumu nema, ale vacsina ma urcite zle pocity a je par deti, ktorym na traumu ta jedna facka staci. Takze argumenty „aj ja som dostala a som tu“ neuznavam.

    Nikoleta tu ukazuje, ze existuje ina alternativa ako trest. A to sa jej podarilo. To, co pise, funguje lepsie ako tresty. Deti sa daju vychovavat bez trestov, alebo aspon s minimom trestov. O to ide. A o facke, ktoru da dietatu cudzi clovek? Tak, z toho neustupim. To neuznavam. Ak raz niekto udrie moje dieta, za klobuk si to nedam. A ze si ponesie nasledky, to si pis. Na to nikto nema pravo.

  85. reagujem na „timi“- aj ja som citala Greya Muzi su z marsu, zeny z Venuse a deti su z neba… dalo mi to velmi vela, utvrdilo ma v podvedomom konani a on to este aj vysvetluje preco to tak je, ak budem taka usilovna ako Nikoleta T spravim dake poznamky.

  86. Tiež som sa nechala „ovplyvniť“ a kúpila si spomínanú knihu o deťoch z neba. Patrím k deťom, ktoré boli bité a týrané strachom a hrozbami a nemyslím si, že mi to neublížilo!
    Ešte ju nemám prečítanú celú, ale mimoriadne ma zaujala a určite odporúčam. Mnohé veci sú mi intuitívne blízke, len mi kniha dala vysvetlenia 🙂 Navyše, to čo som z nej za dva dni stihla použiť fungovalo okamžite. A že vedia byť moje dve ratolesti „čertíčatá“, o tom vôbec nepochybujte! 🙂
    Čo sa mi tam naoazj veľmi páči je najmä to, že deti nie je potrebné motivovať strachom z trestu či trestom samým, ale naopak, existujú oveľa lepšie a účinnejšie metódy. Len chcem podotknúť k tomu verklíkovaniu vysvetlení… to sa napr. neodporúča do istého veku a veľmi dobre je vysvetlené prečo nie, resp. kedy a ako áno.
    Neviem ako Vy, dámy, ale mojím cieľom nie je vychovať poslušné deti,ale deti so silnou vôľou a ochotou spolupracovať, ktorým nie je potrebné hroziť, aby dodržiavali pravidlá, ale ktoré sa intuitívne rozhodujú správne samé. Nemôžeme predsa chcieť, aby naše deti boli bezduché od strachu sa trasúce bábky, ktorým sme zlomili vôľu…

  87. Tvorive dieta, nech zije! dievcata…..priklad: Dieta ma zjest obed, uz nechce. Agresivne: odmietne, Poslusne:zje ho nasilu , Tvorive: zje daco, maso rozkraja a zemiaky poroztiera po tanieri. Ja hovorim dieta nemusi posluchat, ale pocuvat ano. A to si uvedomujem ked napomynam aj to slovo sa snazim nepouzivat, poviem, pocula si? A stojim si za tym. Tento priklad je zo psychologie, ale nie od Greya. To je len kontrola, aka je realita. Poslusnost moze byt aj zo strachu, a to predsa nechceme, aby boli nase deti take. V dospelosti sa to prejavi napr. bavi ho jeho praca, ale on zamestnavatelovi nevzdoruje, sprava sa poslusne, nevie povedat, vyjadrit svoj postoj, :zamestnavatel ho vyuziva. My chceme vychovat dieta take, ktore vie slobodne vyjadrit to, co preziva, pocituje a ma nato pravo.

  88. Zuzi, to je uz nudne 😉 Povedz konecne nieco, s cim nebudem suhlasit ;-)))

    Anna, krasne si vysvetlila problem vychovy zalozenej na trestoch a ani si to neuvedomujes! Napisala si, ze si liezla na ceresnu, a ze ste isli poza skolu a ze to „stalo za to“. Nuz, tu akurat vidis problem v trestoch, pracuju iba dovtedy, dokedy sa clovek trestu boji, alebho dokedy prevrsia benefit, ktory si mysli, ze dostane z priestupku. Bolo ti zrejme jasne, ze ti trest hrozil, a PREDSA, NAPRIEK TOPMU si sa rozhodla pravidlo porusit. Je to prekrasny dokaz, ze trest nefunguje, nemyslis?

    Ja verim, ze moje deti nepolezu na tu ceresnu, lebo si uvedomia, ze to nie je spravne susedovi kradnut ceresne. Lepsie by bolo opytat sa ho, ci si mozu nejake vziat, napriklad za odmenu, ze mu pomozu ich obrat. Alebo, ze do skoly chodit je dolezite pre vela roznych dovodov, a to, co chcu robit namiesto skoly je mozne vyriesit aj nejako inac.

  89. a odkial mi malo byt jasne, ze trest hrozi? nikto mi predtym o trestoch nic nepovedal, nikto ma nijako netrestal. vedela som, ze robim nieco co by som nemala, to ano, ale o treste som dovtedy nepocula… nikto mi predtym nepovedal, co sa moze stat, ked porusim pravidla. v urcitom momente vyvoja podla mna u dietata prevladne tuzba po pozicii v skupine nad sebadisciplinou, a preto si myslim, ze by mali vediet o tom, ze urcite spravanie sa aj tresta. pokial su vychovane ‚netrestanim‘ tak z toho zase jedneho dna vyrastu.

  90. Mam pocit, ze pozitivna vychova sa da zvladnut len v tom pripade, ak mate asertivitu v malicku. Co naozaj nie je moj pripad. Neviete niekto o kurze asertivity (na strednom Slovensku)?

  91. Zase len ukazujes, ze trestova vychova zlyhava. Nehovor mi, ze ti predtym nikto nedal na zadok, OK? ako som hovorila uz niekde inde, tresty dieta ucia po jednom, ked urobi nieco zle, dostane, a TO ho nauci, ze to bolo zle. Cize dokym nieco nespravi a nie je potrestane, nevie, ze trest hrozi, cize nema ziaden dovod nerobit to.

    Ja vysvetlujem pravidla, nie trestam jednotlive ukazy. Cize ked sme si raz vysvetllii (OK 50 krat) ze ked nieco niekomu parti, nie je spravne brat im to. Ked to raz pochopi, niet ziadnej vyhovorky, ze nevedel, ze to nema, lebo za TO este potrestany nebol.

    Z toho nevyrastu, prave z trestu nevyrastu, ked sa ho uz prestanu bat, alebo im nepripada dost silnym.

    Mozem ti dat este jeden priklad toho, ze tresty nefunguju? Porusovanie dovolenej rychlosti. Je za to trest, vsak? Vsetci o tom vieme. Povedz mi, preco ludia AJ TAK porusuju rychlost? Lebo si alebo mysli, ze ich nikto nechyti, alebo im je par stoviek u riti (s prepacenim) – cize sa trestu neboja!!!!!

  92. Neda mi to a pokusim sa vstupit do tejto vasej debaty.

    Moj nazor je, ze tu ide skor o predvidavost a empatiu, ku ktorej by sme mali nase deti vychovavat. Nie dat na zadok, a vec je vybavena, ale ist sa pekne krasne ospravedlnit a urobit patricne opatrenia(spytat sa, „co mam urobit, aby ste mi odpustili“), aby sa dotycny nehneval, neurazil…

    Podla mna totiz, ak vedieme deti k tomu, aby rozmyslali nad dosledkami svojich cinov, budu si vediet vybrat tu spravnu cestu. Cize robit len to, co neublizi nikomu. Nech im zalezi na pocitoch inych ludi, o tom je empatia, nie?

    A ak ublizi, dieta by malo mat pocit viny. Ak naschval riskuje tento pocit viny, zasluzi si „opatrenia“, aby sa to uz nestalo (stavalo menej casto). Niekto to chce zdoraznit bitkou, niekto zamkne bicykel na tyzden, zakaze telku, ci prikaze upratat pivnicu(aj svoju aj susedovu smile ). Tu nepomoze vysvetlovanie, debata…

    Zalezi vsak na tom, ako dieta naucime, zi si ma CHCIET vybrat tu spravnu cestu.

    Nikoleta, mam pocit, ze pises, ze tvoje dieta sa nikdy nerozhodne nespravne, lebo je vychovavane spravne. To je trosku naivne, nie? Zelam ti, aby si raz nezostala zaskocena…

  93. Asi by som to mala upresnit, ako som myslela tie dosledky. Totiz pocit viny je podstatny, ale nestaci na to, aby sa problem vyriesil. Bitka ho (mozno)dosiahne, ale ak uz dieta ten pocit ma, tak naco ho bit? Vtedy sa treba zamerat na odstranenie dosledkov (ospravedlnenie rodicom, ze sa musia hanbit, susedovi za ujmu, ponuknut pomoc). V spominanych knihach (…Deti z neba) je totiz dost dolezita kapitola o zachovani autority. A ta hovori: tresty nahradte odmenami, pouzivajte prirodzene a logicke nasledky (uplne ako v tvojom bode3) a … tzv. distanc – zavriet dieta, ktore sa vymklo spod kontroly(nevmesti sa do koze), do izby na tolko minut, kolko ma rokov. Verte mi, robi to zazraky. Zrazu mate naspat svoje skutocne dieta. Tyka sa to hlavne situacie, ked mate doma maximalne vzdorovite a zive dieta, ked zlyhali vsetky ostatne metody. Aky mate na to nazor?

  94. Citam si dievcata Vasu diskusiu a uvazujem nad rozdielnymi nazormi.

    Paci sami nazor PLETANY,ze ak deti vedieme k tomu,aby uvazovali nad dosledkami svojich cinov,tak by nemali robit zle veci.

    Dodam k tomu len tolko,ze dieta musi vediet,co je to zle,ci nespravne konanie.

    A to by sme mali deti k tomu ucit uz od utleho detstva.Ako dospeli zvykneme podcenovat inteligenciu deti (ved je este male,nerozumie),ale nie je to pravda.

    Dieta je original a neda sa s nikym porovnavat a velmi dobre rozumie,co sa mu snazime vysvetlit.Samozrejme podla jeho vekovych moznosti.

    Ja nie som za fyzicke tresty a ani ich nepouzivam.Vychova urobis zle – dostanes (akykolvek) trest, je ako bumerang.A tusim to bolo aj spominane,skor sa dieta zatne,alebo sa zacne bat.A ktora milujuca matka (ci rodic vseobecne),chce,aby sa ho dieta balo?

    Dieta treba viest ku zdravemu sebavedomiu a uvedomovaniu si sameho seba.

    Ja mam 14 mesacnu dcerku a pouzivam vychovu „vysvetlovanim“.A nie je velmi pravdou,ze aj tak nerozumie.Ja nemusim doma nic odkladat,skryvat, ci kricat.

    Moje dievcatko pozna „svoje hranice“.

    Ak nieco chyti,ci s tym hodi,tak si ju vezmem na kolena (najdem si cas,nech by som cokolvek robila,pretoze mi za to stoji) a vysvetlim jej,co urobila a ze sa to nesmie a preco.

    A to vysvetlovanie mi stoji za to,pretoze mi to prinasa ovocie.Ak sa dostane k danemu predmetu,tak sa na mna pozrie a kyve s hlavkou „akoze nie“, vie,ze nesmie.A tak je to so vsetkym.

    Ak je kludny rodic,tak je kludne aj dieta.

  95. Vela mudreho je v tejto debate a chce sa mi povedat, ze vsetci mate pravdu. Z isteho hladiska sa zda lepsie jedno, z ineho druhe, na vsetko sa da nejako oponovat. kazdy ma ine skusenosti aj ine deti, ine poznatky, inu historiu, v ktorej vyrastal. Ja som studovala pedagogiku, ale neviem si poradit so svojou trojrocnou dcerou a skusala som uz vselico. Najskor bez knih, potom s nimi, ale asi som velmi zly rodic a robim same chyby. Jej je vlastna vola sladkym vinom opojnym, najsladsou vecou na svete a pre nic sa jej nie je ochotna vzdat. Ani vyhrazky, ani zakazy, ani bitka, ani predchadzanie konfliktom, ani davanie moznosti, kamaratsky vztah. Ona ma proste za ciel vzdy chciet opak. Ked jej popisem tzv. prirodzene nasledky (negativne), povie, ze to tak chce. Nechcem kricat, nechcem hovorit negativne, ale realita je taka, ze takmer inak ani nehovorim. Som vycerpana, mam aj rocne dieta. Dcera aj ziarli, ale spravala sa konfliktne uz pol roka pred jeho narodenim.

    Aby som tiez reagovala na vase prispevky: Moja dcera vybieha na cestu len tak zo srandy. Vyhrazat sa prenesenim? „prenes ma“, pre nu je to este odmena.

    „Tu mas handru, utri“ – necha to tak. Nedonutite ju. Stat v kute? To by som ju musela priviazat. Z coho maju deti citit hranice, pocitit, ked ich prekrocia, ked po tom nenasleduje trest? Podla mna chciet od dietata, aby sa uvedomelo spravalo len dobre, to je neprimerane detskej psychike. Robime z nich predcasne dospelych.

  96. A ani u dospelych to tak nefunguje. Vari sa vsetci pouceni o spolocnom majetku v socializme spravali tak, ze nekradli? Priklad som si pozicala od psychologa Ricana. Ten pouziva dokonca pojem vychova k nasiliu, resp. k pouzitiu sily. Zda sa mi vhodne uviest to pre suvislost s pocinanim Anny na pieskovisku, ktore tu tak kritizujete mnohe. detom treba dat napr. moznost, ci sa branit aktivne (regulernou sebaobranou) proti sikanovaniu alebo byt nenasilny. Nenasilnost je podla neho niekedy skryvanou zmakcilostou, strachom. nedotknutelnost tela sme povysili na najvyssiu hodnotu, dokonca nad prianie, aby z deti vyrastli cestni ludia, ktori hasia aj to, co ich nepali. nevadia nam jazvy na dusi toho, kto usiel, ked mal pomoct kamaratovi. Agresivni ludia sa cvicia v chvatoch, uderoch, slusni im idu z cesty, lebo sa nevedia bit. Potial Rican. Nevravim, ze s nim vo vsetkom suhlasim, ale je to podnetny nazor.

    Waldorfska pedagogika zas neoporuca ziadne diskusie s detmi, ziadne vysvetlovanie, lebo vysvetlovaci postup sa nehodi pre tento vek, proste im treba dat moznost spoluprezivat take spravanie dospelych, ake im da spravnu orientaciu v zivote… Inak dieta zaujme predcasny intelektualny postoj, stane sa z neho rozumkar, hlada vyhovorky a omluvy a nakoniec i lzi.

  97. Ale waldorfska pedagogika je aj proti autoritativnej vychove, ktora vychovava pasivnych zautomatizovanych jedincov, navyse sa deti brania proti tejto forme – pravidla, prikazy, lebo im nie je vlastne osvojovat si skusenost v pojmoch, oni najradsej napodobnuju.

    K telesnym trestom by som spomenula nazor ceskeho psychologa Z, Matejceka: Dieta v kojeneckom veku a vo veku batolata prijima vela podnetov priamym telesnym kontaktom s okolim. Povrch tela mu je vydatnejsim prostrednikom medzi nim a okolim nez kedykolvek neskor. Vychovne zasahy za pomoci telesnych vnemov (to je aj napr. odnatie oblubenej sladkosti, nielen par po zadku) su mu najzrozumitelnejsie. Su situacie, kedy je skutocne dobre dat pocitit dietatu telesnu prevahu… Tolko Matejcek, mne v tej suvislosti napada, ze aj to prenesenie cez cestu je predsa prejavom ci vyuzitim telesnej prevahy, nie? Autor sa este vyjadruje, ze je dolezite KTO, AKO a KOHO tresta, nielen fyzicky. „Ako“ znamena mieru a castost, a „komu“ znamena, ze pre kazde dieta je trestom nieco ine, aj znasanie fyzickych ci psychickych trestov je rozne, aj nasledky oboch na detoch. Prepacte, ze tolko teorie.

    Uz len dodam, ze je chvalyhodne, ze dnes rodicia tolko uvazuju nad vychovou. Ale na druhej strane, aspon ja sa tomu musim branit, je zle aj prilis sa deptat chybami. Ciel je zlepsovat sa, nie dokonalost, ako ktosi mudro povedal.

  98. Hm, Maja, nemáš to jednoduché. Poznám také deti, ako je Tvoja dcérka. *Nepíšeš o nej viac, ale deti, ktoré poznám ja, sa správali presne takto. Boli to malé deti s dospelou dušou, zväčša mimoriadne inteligentné, natoľko, že okamžite prehliadli manipulatívne techniky, ktoré používame my dospelí, keď chceme deti „vychovávať“. Na väčšinu detí fungujú aj tie najjednoduchšie techniky, ale na tieto deti nie. Ony veľmi rýchlo zistia, ako môžu manipulovať s nami a náležite to aj využívajú. Bežia cez cestu, naschvál sa chytajú elektriky, odmietajú jedlo, niekoľko hodín plačú… vedia, že to rodiča ničí, ubližuje mu to a trestá ho to. Dospelý rozum sídli v detskom tele, a tak tieto deti cítia svoje obmedzenia a nanajvýš ich rozčuľuje to, že majú byť niekomu (rodičovi) podriadené – to úplne nenávidia. A preto presne ako vravíš – ich vlastné chcenie je pre nich najdôležitejšie a úplne najlepšie je, ak sa svojou vlastnou vôľou dokážu vymedziť proti rodičovi a ukázať, že aj tak dosiahnuhnu svoje a dospelý nič nezmôže
    Aj s týmito maými dospelými sa však dá, pretože sú natoľko empatické, chápavé a rozumné, že ak nájdeš dobrý spôsob komunikácie, veľmi rýchlo začnú spolupracovať a správať sa na oveľa vyššej úrovni, než je pre ich vek typické. Majú obrovskú radosť, keď ich ľudia obdivujú, aké sú dospelé, šikovné, samostatné, rozumné – nad svoj vek. To im pomáho vyrovnať si aspoň v duši handikep nepomeru medzi rozumom a telom.

  99. Nebudem teoretizovať, popíšem Ti len spôsob, ktorý moja priateľka aj celá rodina používala a používa na svoju podobnú dcéru, ktorá v dvaapol roku oznámila, že utečie z domu a aj tak učinila, našli ju niekoľko ulíc od domu a ak by ju rodičia neodprosili, nevrátila by sa domov, v štyroch rokoch sa postavila ráno do okna a povedala, že ak ju ešte raz prinútia ísť do škôlky – skočí a ak nie dnes, tak niekedy keď sa nebudú pozerať… o niekoľkodňovom odmietaní jedla, niekoľkohodinových plačoch a podobných manipuláciách ani nehovoriac.
    Po porade s psychológom sa k nej začali správať ABSOLÚTNE ako k dospelému. Do ničoho ju nenútili, sama si vyberala čo si oblečie, čo a či vôbec bude jesť, či príborom alebo lyžicou, či pôjde do škôlky alebo k pestúnke, či pôjde na plávanie alebo nie – denne jej umožnili tisíc malých rozhodovaní. Zahrnuli ju absolútnym pochopením a láskou, objatiami, slovne ju neustále oceňovali, jednali s ňou na rovinu. Prestali ju akýmkoľvek spôsobom trestať, usmerňovať, nepoužívajú ani najjemnejšie vydieranie, nesľubujú odmeny.
    Vyzerá to veľmi zvláštne, keď je to tu popísané, ani sa to vlastne popísať nedá, ale zhrnula by som to asi tak, že sa k nej správajú ako k ďalšiemu dospelému v rodine. V šiestich rokoch bola schopná sama zostať v noci doma keď rodičia išli na ples, dvanásťťročná býva cez týždeň vo vlastnom byte v Bratislave, keďže rodičia sa presťahovali 50 km do domu a ona tam odmietla ísť. Jedine takýto prístup im umožnil s ňou vychádzať.

    1. Tak po precitani tohto prispevku som si povedala >>ty kokos! a fuuuuha!
      Neviem a ani nechcem si predstavit pocit toho rodica, co mu dieta stoji v okne a navyse povie to, co pises… A absolutne si neviem predstavit 12 rocne dieta zit samo v byte. Kedze preslo 10 rokov, ako to vyzera teraz, v akom stadiu je mlada dospela osoba?

  100. Tak na toto sa neda nezareagovat. Mam pocit, ze to dieta sa absolutne odmieta podriadit nielen rodicom, ale aj nevyhnutnym okolnostiam. (ako je stahovanie). Myslim si, ze rodicia isli z extremu do extremu. Z dietata so silnou volou NIKDY nebude poslusne dieta. Mozme ho viest jedine k spolupraci. Ale tito rodicia sa dcere podla mna podriadili az prilis, ak platia byt len kvoli nej. Apropo, ked uz sme pri tom, spravala sa ako dospela a zarobila si nan? Jedna vec je snazit sa s dietatom najst vhodny kompromis, ale nech na dieta platia aj dosledky, nie?

  101. Pletana, vidíš to veľmi presne. Pokiaľ ide o platenie bytu, aj tak si ho chceli v meste ponechať, keď dcéra dospeje, stalo sa to predčasne. Dvanásťročná je ešte školopovinná a pracovať nemôže, aj keby chceli. Je to extrémne dieťa a im zostalo jediné – absolútne sa jej podriadiť. Ale aj také deti žiaľ sú. Ona však napriek tomuto prístupu nie je nevychovaná v zmysle ako to chápeme my – keďže má mimoriadne vysoký intelekt výborne sa učí, je veľmi poriadkumilovná, samostatná a úspešná v škole aj v športe, zdvorilá a ochotná k dosplým, váži si autority, je veľmi zrelá vo svojich cieľoch a v tom, ako ich dosahuje. Nevychovaná je sociálne a eticky, ale to je na dlhšiu debatu a to v kultúre našej spoločnosti neprekáža až tak, ako primárna nevychovanosť.
    Ale to je naozaj extrém aj v porovnaní s Majou a jej dcérkou, chcela som však ukázať, že niekedy si s dieťaťom fakt rodič neporadí inak, len že ho prijme také aké je, nesnaží sa ho vychovávať spôsobom, akým si my predstavujeme výchovu.
    Majino dieťa, ktoré v troch rokoch vie, že mame najviac ublíži, keď bude robiť presne to, čo je nebezpečné a čo mu zakazujú, má mimoriadne vlastnosti. Preto treba k nemu pristupovať inak ako k ostatným.

  102. Precitala som si tuto diskusiu a neda mi nezamysliet sa nad tym, co tu pise Lexi. Je to mozne (naozaj verite tomu), ze existuju rodicia, ktori nechaju svoje 12 rocne dieta byvat same v byte v Bratislave, zatial co oni byvaju 50 km odtial? Keby sme odhliadli od toho, ze tomu dietatu nema kto pripravit ranajky, veceru, skontrolovat ulohy, popripade pomoct s pripravou do skoly (aj ked ju sice moze odmietat, ale urcite ju potrebuje), je to stale dieta aj ked vysoko inteligentne na svoj vek a stale potrebuje usmernovat. Zvlast v predpubertalnom veku. Je to nepochopitelne uz len z toho hladiska, ze 12 rocne dieta sa moze velmi lahko stat obetou. Uz nezijeme v bezpecnej krajine a chyr ze dospievajuce dievca zije same v byte sa urcite roznesie velmi rychlo… Tento pribeh mi fakt pripada absurdny. Ak nie je, tak potom ti rodicia asi nie su normalni. Nie je to davno, co Lexi nazvala autorku, co opisala problemy svojho 11 rocneho syna (Psycholog, ‚Dieta a charakter‘, 28.03.2005) SOCIOPATOM. Vies Lexi, neverim Ti ani slovo z toho co si tu napisala o tom dievcati tak, ako si Ty neverila autorke toho prispevku. Na rozdiel od Teba Ta ale nebudem korunovat takym stavnatym menom. Mozes byt hocikto, je mi to jedno, ale ako psycholog podla mna mas riadne rezervy, urazkami a protirecivymi nazormi a radami posobis na mna maximalne neprofesionalne. Navyse, tym uvodnym clankom si u mna stratila poslednu stipku uznania. Ale, nech sa Ti dari.

  103. Mne sa dari s kludom „vychovavat“ len mladsie dieta, no pri starsom stracam nervy a vacsinou len kricim, prikazujem, rozkazujem, zakazujme…, hoci mu to je uplne jedno. Snazim sa aj ja spravat inac, no vydrzi mi to len chvilu. Na mladsie dieta som este vobec nekricala, v pohode som vzdy vsetko vyriesila, hoci anjelik to urcite nie je. vlastne, starsie bolo ovela kludnejsie dieta ako to mladsie. Neviem preco to je tak, snazim sa to zmenit, no nejako sa mi to nedari. Aj som trocha v poslednom case studovala pedagogiku, citam na danu temu vsetko, co sa da, viem presne co mam robit, ako sa mam spravat v konkretnej situacii ale urobim uplny opak. Uz si pripadam ako najaky „idiot“.

  104. Mne sa dari s kludom „vychovavat“ len mladsie dieta, no pri starsom stracam nervy a vacsinou len kricim, prikazujem, rozkazujem, zakazujme…, hoci mu to je uplne jedno. Snazim sa aj ja spravat inac, no vydrzi mi to len chvilu. Na mladsie dieta som este vobec nekricala, v pohode som vzdy vsetko vyriesila, hoci anjelik to urcite nie je. vlastne, starsie bolo ovela kludnejsie dieta ako to mladsie. Neviem preco to je tak, snazim sa to zmenit, no nejako sa mi to nedari. Aj som trocha v poslednom case studovala pedagogiku, citam na danu temu vsetko, co sa da, viem presne co mam robit, ako sa mam spravat v konkretnej situacii ale urobim uplny opak. Uz si pripadam ako najaky „idiot“.

  105. dakujem za reakcie. Chcem dodat na adresu LEXI, ze asi to s mojou dcerou nebude az take vazne, lebo napr. chodi do skolky a tam s nou extra problemy nemaju, takze sa asi podriadit vie. Fakt neznasa autoritativny ton amne a zas protivi stale a jej podkladat, len aby bolo dobre. radila to aj v povodnom prispevku Nikoleta, ze vyhoviet dietatu, kedy sa len da, ked nemas vazny dovod nevyhoviet, len taky, ze Ti je to na ostaru. Ale ja si to nemyslim. Preco by dieta nemalo zazit, ze aj ini mozu trvat na svojej voli a ze veci sa mozu diat aj inak, nez si to zela. A aj podriadit a autorite sa podla mna potrebuju naucit. neznamena to automaticky, ze sa nemozu zaroven naucit hajit sa a obhajovat svoju pravdu alebo zaujmy napr. pred zamestnavatelom alebo ze z nich bubu slepo poslusni, pasivni ludia.

    Pripad tvojej priatelky, Lexia, je naozaj extremny. Neviem, co by som robila, ale tiez sa mi zda prehnane, co vsetko si ta mala vydobyla. Dieta musi zostat dietatom. Ved co ked chce robit veci, ktore su pren vyslovene zle alebo nebezpecne, alebo aj pre druhych. Nemoze vsetko chapat, musi sa jednoducho podriadit.

  106. Treba jej dat viac volnosti, ale nemienim prestat „hrat sa na mamu“. Niekedy sa tak fakt citim, ked ma ignoruje, ze sa len samozvane hram na mamu. Tie veci su niekedy az smiesne. Obliekam jej pyzamo, ona ho chce naopak. Otocim ho, ona to vrati a otaca ho opacnym smerom. alebo idem s nou v noci do kupelky a zasvietim, ona mi to dodatocne prikaze, aby bolo jasne, ze to bolo v sulade s jej zelanim, ze mam rozsvietit ja.

  107. Maja, a aky mas dovod na to, ze jej nechces obliect pyzamo opacnym smerom? Len to, ze to tak TY nechces? Ved to ju PRAVE uci presadzovat svoju volu za kazdu cenu, aj bez dobreho dovodu.

    V tom konkretnom pripade by som jej vysvetlila, ze ju to bude inak tahat okolo krku, gombiky budu tlacit na chrbte atd atd. A ked aj tak bude chciet si obliect to pyzamo opacne, nech si ho oblecie!!!!! Je to skutocne take dolezite? A logicke nasledky… pochopi, ze pyzama su strihane tak, ako su strihane kvoli dobremu dovodu…

    Moj priklad s tym nezakazovanim bez dobreho dovodu je v tom zmysle, napriklad chce pomoct sypat mi muku. Viem, ze tretinu my vysype a ze to potrva dvakrat tak dlho, ako ked to budem robit sama. Je to dobry dovod? Ak je to len to, ze sa mi nechce, vacsinou jej to dovolim. Ak musime navarit, lebo ideme vecer do kina, vysvetlim jej to a zaroven slubim, ze nabuduce (zajtra??) budeme vari skor, aby na to bol cas. A potom to aj urobim, nech vie, ze mne zalezi na jej zelaniach, a ze mi moze doverovat.

    Ked sa ti naozaj nechce, mala si zly den atd atd, vysvetli jej to presne tymi slovami. Moja dcera sa to uz naucila chapat… a vies co, poviem ti, ze vela toho, co si napisala o svojej dcere, Maja, je na moju ako site. Je to mimoriadne silna osobnost, vie presne, co chce, ide si za svojim… ja to nechcem potlacit (v zivote sa jej to zide!!!), skor usmernit. Vies ako sa hovori „use her powers for good instead of evil“.

  108. Podla mna su 2 zasadne veci, ktore treba odlisovat:

    – trestanie al. dirigovanie dietata, pretoze nezvladam normalnu komunikaciu a stres, konam v afekte, citim sa slabo a zufalo

    – trestanie a dirigovanie/usmernovnie dietata premyslene s urcitym vychovnym zamerom

    V 1.pripade treba pracovat na svojej pohode a ovladani sa (o com tu uz mnohe pisali a da sa to zvladat), v 2.pripade treba velmi citlivo najst tu spravnu mieru, kedy, kolko a coho pouzit (toto je velmi tazke a tu sa rodic riadi najma svojim citom a niekedy aj napadmi z „vedeckych“ zdrojov). Iste ze sme zatazeni nasou vlastnou vychovou, ktoru na nas „pachali“ nasi rodicia, ale nejaka ta rodicovska intuicia funguje a vacsinou vieme citit, ci koname pre dieta prinosne al. mame z toho nanic pocit.

    U kazdeho je rodicovska intuicia ina a to je dovod, preco sa deti aj vplyvom vychovy podobaju na svojich rodicov.

    Mne napr. moja rodicovska intuicia hovori, ze „moresy“ spominanej 12-rocnej slecny su neprijatelne (nepoznam detaily, len to z precitaneho) a ako rodic by som velmi aktivne pracovala na jej „vylieceni“.

    Iste ze ma mrzi ked zlyham vo vztahu k syncekovi akymkolvek sposobom, ale pracujem na sebe a mam pocit, ze aj to je pre dieta vychovne, ked vidi, ze ludia stracaju nervy, dokazu pouzit aj nasilie, mozu byt autoritativni, mozu byt slabi v obhajovani si svojich postojov atd.

    Aj to je zivot! A je lepsie, ked sa to syn uci odo mna, pretoze ja ho za kazdych okolnosti bezhranicne milujem!!!

  109. Ja by som tiež na margo tej 12ročnej slečny chcela poznamenať, že možno je u nej vhodné brať do úvahy,že naozaj je už v puberte. Ja som v puberte tiež chcela bývať sama a možno by som to aj dokázala. Ale keďže rodičia sú za mňa zodpovední do mojej 18ky, nemôžu si dovoliť nechať ma samú.

    Chcem len pripomenúť, že ako už bolo niekde napísané, v prvom rade sa treba vžiť do kože dieťaťa. Prečo chce, aby bolo niečo takto? A ono väčšinou má svoj veľký malý dôvod a väčšinou preňho absolútne logický. Takže naozaj sa treba zamerať na tie dôvody a vysvetliť, prečo sú/nie sú správne.

    Ale taktiež sa zamyslieť nad našimi požiadavkami. Je jasné,že dieťa musí vedieť, že nemôže byť podľa neho, ale čo ak to „podľa neho“ má väčšiu logiku, ako to, čo chceme my? Ak sa my len zatneme,že to proste musí byť podľa nás, aj keď to v konečnom dôsledku nedáva zmysel (musíme ísť týmito dverami, aj ked sa dá ísť aj tými vedľa, ale proste tak som rozhodla), mali by sme ustúpiť nie?

    A naozaj, čo v takom prípade,keď ja dieťaťu vysvetľujem, všemožne pozitívne sa snažím ho navnadiť napríklad na to,že ak niečo hodilo na zem, tak to treba dvihnúť a ono ma ignoruje a ide sa hrať úplne inde? Slovne ho neprilákam a ak ho na to miesto fyzicky vrátim, tak je to s plačom, alebo proste zas odíde a opäť ignorácia. Dokáže si 14 mesačné dieťa plne uvedomiť napríklad na druhý deň,že túto vec včera hodilo na zem a ešte stále ho čaká dvihnúť ju? Ako to riešiť?

  110. Popcornik, mozno by pomohlo skusit metodu najprv praca, potom zabava: nedat mu inu hracku,cinnost, hru, kym si neuprace po sebe tu predchadzajucu. Mas pravdu, krik nezabera, skor postoj: Ja by som ti tak rada dala tu hracku, ale ked tamta nie je na poriadku, jednoducho nemozem. A verzia pre 14mes.? Najprv toto odloz tam, potom dame macika. Ked dieta pochopi spojenie NAJPRV-POTOM, urobite velky krok k vyjednavaniu a teda k spolupraci ako takej. Ozaj vies, ktora formulka robi este zazraky? PODME! Ak povies: Podme to ulozit, potom si mozme zobrat macika, neznie to ako nutenie a rozkazovanie a deti su ochotnejsie. Ale Nikoleta to vsetko v clanku spomina, len si z toho treba vybrat to, co clovek v danej situacii potrebuje. Dakujeme, Nikoleta, skus zohnat viac takychto clankov.

  111. Teoria je pekna, bezchybna a mam overene, ze funguje. Ale: ja mam 2 dcerky rozlicnych povah, a aj vekovy rozdiel maju vyse tri roky, takze rozlicna uroven a naroky. Obe su pri spravnom vedeni mile, zlate a poslusne. Ale: dokazem ich takto nenasilne zvladat, len ked su jednotlivo. Ked su pokope, tecu mi nervy, kricim, bijem. Mozno je to tym, ze nemam skusenost s riesenim surodeneckych konfliktov (vyrastala som ako jedinacik). Oni sa proste navzajom provokuju, skoro nikdy nie je vina iba na jednej strane, a co je najhorsie, vychovna metoda, co plati na jednu, vobec neplati na druhu a naopak. Ked skusam nejake tie mile nenasilne finty cielene len na jednu, druha zatial nerusene vystraja, alebo moje usilie zosmiesnuje. Obvykle moje riesenie: kazdu zazeniem inde, a podla miery nahnevanosti im pripadne jednu capnem.

    Samozrejme ked je to ciernobiele – jedna dobra, jedna zla, tak sa to da. Aplikujem vychovu na tu zlu, a trochu pozornosti a pochvaly navyse aj na tu dobru. Lenze co s dvomi certami, ked nervy mam len jedny ?

     

    P.S. ale som rada, ze ich mam 2 (aj viac by som brala, keby bolo kam ubytovat), to aby zas tak nevyznelo. Pri tom neustalom kontakte obe strasne vela ziskavaju a aj my ako rodina sme v istom zmysle bohatsi. Len je to akcnejsie.

  112. Sorry Katka, nasla som tvoj odkaz len nahodou lebo som chcela niekomu dat linku na tuto stranku. Tu je original (ci respektive kopia originalu) z tej diskusie co som spominala:

     

    messageboards.ivillage.com/iv-ppspankdb/

     

    Je to trosku ine, original ma viac bodov a trochu inych bodov, cize manzel precita nieco trosku ine, ale pointa je ta ista.

  113. Je to velmi pekne spracované a vidím vela chýb, ktorých sa dopúšťam pri výchove ja, ale na niektoré „symptómy“, ktoré sa prejavujú u môjho malého, som liek nenašla. Môj 3,5 ročný syn sa napríklad veľmi nerád oblieka a rada „nech ide von neoblečený“ by sa napr. v januári nedala dosť dobre aplikovať na nahé a bosé dieťa. Naňho v tomto neplatí vôbec nič. Pri jeho obliekaní si vyčerpám celodennú energiu (o tom, že by sa obliekal sám, môžem len sladko snívať) Mám ešte 5-mesačné dieťa a musím ich ibliekanie ako-tak zosúladiť aby sa nespotili. Lenže malého odchytiť a vzpínajúceho sa obliecť je záležitosť minimálne na 1/2 hod.A to chodíme von 2x denne, takže je to fakt o držku. To som ale opísala iba jeden príklad. Takisto jedenie, mesiac som vydržala nechať ho jesť prevažne samého, schudol a nejedával skoro nič. Než by mal jesť sám, tak radšej nejedol vôbec. S ním je veľmi ťažko celkovo. Zásadne robí niečo iné, než čo sa po ňom požaduje. Nechodí do škôlky, mám teda doma 2 deti a som z toho úplne vyčerpaná, takže podľa toho aj reagujem. Normálne sa hanbím za to, že niekedy keď sa k nemu tak prudsie otočím, tak sa tak obranne mykne, akože očakáva úder. Pritom mu nedávam na zadok často, niekedy aj mesiac nedostane a potom v priebehu 3 dni par-krat, ale myslím, že to nepreháňam. Ale napriek tomu má niekedy taký strach v očiach, vtedy mi príde zo seba zle, že čo som to za matku, ktorej dieťa má výraz dieťaťa zo sociálne slabšej rodiny, kde je viac bité ako sýte.

  114. dakujem za pekny clanok, ale poviem k nemu par ale.

    mam 22 mesacneho syna, a 3tyzdnoveho novorodenca. Starsieho syna som pripravovala kazdy den na to ze pride novy cloviecik, vysvetlovala som mu vsetko, co sa deje a tak. Niektorym vzdorom a trestom sme sa nevyhli, zacal mat vlastnu hlavu niekedy okolo 18 mesiaca, bohuzial bola som rizkova, nemohla som ho moc dvihat, pekne slovo nanho neplatilo, lebo on nepocuval. Ani pekne slova ani zle slova, ziadne, to bola taka povaha, ze on nejavil zaujem ani o mna, ani o ostatne deti, bol introvert a samotar. Skusala som po dobrom, vysvetlovanim, NIC. Nie raz, ale 150x som vysvetlovala, kukal na mna jak puk, ziadne vysledky, nechala som ho stat na ulici, ani nezaplakal, robil si svoje. Musela som ho dotiahnut za ruku domov, samozrejme s revom. Nevadi. To sa opakovalo kazdy den.

    Teraz ked mame drobca maleho, snazim sa mu venovat tak ako predtym, spievame si, recitujeme si, pustame pesnicky, tancujeme, citame knizky. Venujem sa mu myslim,ze dostatocne na to, ze mame aj druhe dieta, nezanedbavame ho. Nie, on chce just nieco po mne, prave vtedy, ked kojim maleho braceka, este mu aj vysvetlim, ze ty ked si bol malicky, ty si tiez papal mamkine mliecko a Lukasko aby narastol tak potrebuje tiez. Nie, on zacne zhadzovat veci a fucat sa.

    Vie ze nema trieksat s dveraami, alebo so suflikmi, ako naschval s nimi trieska. nech mi nikto nevyprava, ze si to nepamata, pretoze ked si vie zapamatat pismena a pesnicky, tak si vie zapamatat aj ine.

  115. Bitka podľa mňa sem-tam neuškodí. Aj včera som synovi (13) stiahla overal a dostal s varechou bitku na pančušky. Určite ho to poriadne štípalo, ale poplakal si a bol klud. Niekedy to pomôže.

  116. Myslim si, ze to moze dobre fungovat na nevlastnych detoch. Na vlastnych v bolestiach porodenych, odkojenych je to dost tazke.Myslim si, ze uz male babetka manipuluju s rodicmi. To znamena, ze ich treba vychovavat uz vtedy. Uz ked ohmatavaju predmety, ked, buchaju po stole, ked maminy a babky zacinaju tahat za vlasy Vtedy, ked su take nevinne a usmievave a novopeceni rodicia si myslia, ze je to neuveritelny jedinecny neopakovatelny zazrak. Nechapem vsak preco si to nemyslia o trojrocnych , stvorrocnych a ….. nastrocnych detoch. Niekedy mozno staci velmi sebavedome dieta schladit studenou vodou -ked reve bez priciny a zdrzuje svojou volou ostatnych clenov domacnosti. Cas su peniaze. Preto treba byt naozaj dosledni. ak nie sme dosledni zbytocne stracame cas.

  117. Prave som v situacii, ze mam pocit ze zlyhavam , lebo nezvladam svojich dvoch synov. Starsi 6,5 prvak zivanisko 🙂 , mladsi 1 rok a tiez ziivanisko 🙂 . Prave preto som zacala citat rozne clanky ako zvladat vychovu, akych chyb sa vyvarovat, ako riesit napate situacie. Vzdy ked citam podobne clanky pride mi luto, vojdu mi slzy do oci lebo si spomeniem ako som syna vcera vecer udrela po zadku lebo nieco neurobil alebo neposluchol a ja som uz bola taka nastvata na neho , a neovladla som sa. Viem ze fyzicke tresty nic nevyriesia a fakt je to len zlyhanie rodica. Aj sa tak citim ked mu nacapam na zadok ked zuri alebo vrieska. Alebo po lici ked mi robi grimasy alebo odvrava. Tak ako zachovat chladnu hlavu a spomenut si na nejaku fintu alebo spominanu radu ked druhe dieta drzite na rukach a tiez si volaco vyzaduje, krici alebo vas capka po tvari. A vy ste sama a uz to nevladzete pocuvat, ruka vam vyleti, alebo skricite lebo si myslite ze krikom to vsetko stichne a bude pocuvat. Ha opak. Tak nech mi niekto poradi ako zacat s vychovou druheho dietata ked vidi co robi jeho starsi brat a uci sa vsetky veci aj dobre aj zle od neho. Je mozne ze bude iny alebo sa mam pripravit na to iste. Je mozne zmenou svojho spravania este napravit chyby ktore clovek urobil vo vychove a teraz ich vidi, alebo si to uvedomuje ked cita rozne clanky. Dufam ze ano, vzdy sa snazim nieco z precitaneho vyuzit a verim ze to pojde len treba ooooooobrovsku trpezlivost 🙂

    1. Aj ked u nas je mensi vekovy rozdiel – skoro 4 roky, ako keby som to pisala ja…. Ako sa to u vas vyvinulo za tych 8 rokov?

  118. 9 A potom aj naši telesní otcovia nás vychovávali a vážili sme si ich. Nepodriadime sa tým viac Otcovi duchov a budeme žiť?! 10 A oni nás karhali na krátky čas a tak, ako sa im videlo, on však kvôli tomu, čo je užitočné, aby sme mali účasť na jeho svätosti. 11 Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila. Hebr 12,9-11

     

    Ono to asi nebude jednoduché. My sa zvykneme syna pýtať: „Čo myslíš, ľúbime Ťa, keď si takýto neposlušný?, keď Ti dáme aj na zadok?“ ak odpovie váhavo, povieme mu: „vždy Ťa ľúbime – a objímeme ho“ – to sa dá ale riešiť až keď je kľud, až po konflikte.

     

    Pozdáva sa mi rada vychladnúť a nekonať v hneve.

  119. Je to dobre napisane, ale nie vzdy sa da takto reagovat, sme len ludia a aj maminky a ockovia maju zle dni. Myslim, ze taka vychovna na zadok predsa len v konecnych situaciach zaberie, ked decka neposluchaju ani na treti krat. A co sa tyka hadzania sa o zem, tak to nie, to im prave nemame dovolit, kdesi som citala, ze v takej chvili treba pevne a s laskou objat, kym ich ta zlost neprejde a mam to odskusane..deti sa nikdy nehadzali a nerobili „hanbu“.

  120. Ja 100% suhlasim … vychovavam v tom to style syna uz 4 roky a nepoznam ziadne velke hnevy, hadzanie sa o zem, kopanie, rozbijanie…my si pekne vzdy sadneme a o probleme sa porozpravame a naozaj to funguje…len bohuzial okolie to nechape ze aj s male dieta je samostatna mysliaca a pocitova bytost a nie len vec ktora musi posluchat na slovo a nijak inak…

  121. naouzaj je to pekny clanok, a vela sa z toho da vziat, ale neverim ze sa to da uplne. kazdemu prasknu nervy a toto sa da uplatnovat len ked je vsetko ostatne v pohode. teda neponahlam sa, som vyspata a nemam nervy na zvysok rodiny smile inak v jednom uplne suhlasim. a to ze namisto litanii treba jedno slovo. pamatam si ako ma mamka „tyrala“ s vysvetlovanim smile

  122. Úplne nesúhlasím s bodom 6. Je to maličkosť, ale deťom kt. sú tak malé, že vylievajú mliečko, takým by som mlieko určite nedala utierať. Sú ešte neobratné a keď nesprávne utrú mlieko, čo nie je jednoduché, odchádzajú z miesta ešte viac sklamané samé zo seba.

Pridaj komentár