Medzi štyrmi očami a dvoma ranami

Včera večer som padala únavou. Celodenný kolobeh plus záťah v záhrade s rýľom, hrabľami a všetkým ostatným k prebudeniu zeme ma dostali. Ledva som odkontrolovala benjamína, či zaspáva. Jediné, čo som v polospánku zaregistrovala, bola tvoja prítomnosť. Zdala sa mi taká uspokojivá, až som zalomila.

Pichľavé

Zobudili ma tvoje slová. Teda, vysvitlo, že si ich hovoril už dlhšie a ja som vraj nejakým podvedomým reflexom odkývala na všetko. To ťa dožralo. Hlúpy pocit na oboch stranách – ja som o ničom nevedela… ty si nevedel dlho, či vnímam… mne sa chcelo strašne z toho smiať… teba sa dotklo, že tvoj pokus o komunikáciu vyšiel trápne.

Máme tak málo času spolu hovoriť a ja to pokašlem.

A tak to začalo pichať.

Slovkami, ktoré nepatria do slovníka dvoch, ak nemá byť niekto zranený.

…„Všetko, vždy, samozrejme, ako inak, aj naposledy, ty to tak robíš…“

Horšie sú už len varianty …„celá tvoja mama, veď ako u vás doma, to som mohol/mohla tušiť, čo som si to vzal/a“.

Slová, ktoré vychádzajú von možno v „bona fide“, z pocitu neprijatia alebo z takejto trápnosti ako tá naša. Ale majú v sebe neviditeľný, ale ostrý tŕň, čo zanechá ranu nadlho a vytvára medzi nami odstup.

Presne to sa aj stalo. Ty si sa pichol na mojom polospánku. Ja som sa pichla na tvojich slovách.

Bolelo to.

Rovnako, ako ten škrabanec na dlani, čo som schytala pri strihaní černíc včera v záhrade. Viem, že to miesto obídem oblúkom a staré prúty vyrežem len v rukaviciach.

Obchádzala som ťa oblúkom. Tvoje pichnutie mi vzalo slobodu, bezprostrednosť, spontánnosť vo vyjadrení aj v prejavoch. Akoby som už nemohla byť tou tajomnou, priťahujúcou ženou, ale pragmaticky informujúcou telefonistkou, oznamujúcou príchody a odchody vlakov. Trpela som.

Ty si si vzal rukavice.

Do slov. Do očakávaní, ktoré si voči mne mal. V pravde – boli dobré… len ten spôsob zásahu, tá manipulácia ako s nebezpečenstvom, znovu prinášali napätie a devalváciu druhej strane. Len: ja som pricapla tvoje očakávania o rozhovore, ktorý by ťa napĺňal a dal pocit porozumenia a prijatia.

Tak sme skončili biedne. Riedka komunikácia, ešte k tomu veľmi strohý tón, hoci sme obaja zúfalo túžili po sebe, po prijatí, po normále.

Ošetriť, dezinfikovať, hojiť

Liečenie nie je vždy príjemný proces. Ale treba ho začať hneď, čím skôr. Aj za tú cenu, že  pacient sa odmiea nechať  ošetriť.

Znovu pichnutie: pokles ukazovateľa dôvery. Bolelo ťa to, viem. Len: stále hráme na úprimnosť. Aj na to, že si tú dôveru musíme znovu vybojovať a získať. Presvedčiť. Mať a dať dôvod, prečo znovu o seba stáť.

Bolo nám obom smutno.

Tebe v práci a mne doma. A možno práve ten čas, ktorý sme chceli mať „svoj“ a boli sme od seba „neporiešení“, bol zlomový. Píšem ti sms. Nevládzem telefonovať, aspoň nie teraz. Ale chcem ti dať vedieť, že… ti verím. Že sa chcem dať ošetriť. A že ma to mrzí.

Už sme týmto prešli mnohokrát – a tak vieme, že akokoľvek kostrbaté sú tie slovká, sú také potrebné… to ony sú tým balzamom na ranu, tou pravou hojivou masťou, prvou pomocou z úprimnosti a lásky, snahy prejsť cez tieto tŕne spoločne, čo ako sme už obaja poškrabaní. Daj ruku, vytiahnem ťa. Ošetríme sa potom spolu.

Hrať sa na urazeného a ukazovať, kto má väčšiu ranu, či kalkulovať s percentom bolesti je trapas, na ktorý už dávno nehráme. Mne ide o teba, tebe o mňa. To, že sme sa pichli, nebol úmysel. Jednoducho bolo toho na nás oboch v rovnakom čase priveľa. Skrat.

Cítiť sa prijatá

Dnes na obed sme spolu volali. Mal si tak nádherne pokojný hlas v slúchadle, až mi hladilo dušu. Presne to som potrebovala. Cítiť sa prijatá. Tvoja. Oplácam hru aj bez dohody: pozvala som ťa na večeru. Medzi štyrmi očami a dvoma rankami, prelepenými leukoplastom pozornosti. Večer si prišiel domov a otvoril si náruč. Môj ukazovateľ dôvery k tebe nehlásil žiadny deficit. Skočila som doň.

Už viem (a aj ty), že každý takýto kotrmelec nás učí mnoho dobrého: teraz minimálne to, že si ustriehneme svoj čas rozhovorov  a dáme mu priestor skôr, ako nás skolí únava a starosti.

To je super, nie?

(10 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...