Stála som pred vlastnými dverami ako zmok. Zničená, unavená, nevyspatá. No nie ja. Pred sebou obrovskú tašku s nákupom. A stále som si to premietala, čo sa vlastne stalo a čo ma znovu ťahalo domov.
Denné testy
Ono stačilo tak málo. Bacily. Rovná sa nevyspanie. Dieťa funguje ako na baterky, rozdiel len v tom, či sa smeje alebo kvíka. Mama sa nemôže ani veľmi smiať ani kvíkať. Mama má/musí/vie ľúbiť, to znamená, má sa správať primerane, zodpovedne, usmievavo, s nadhľadom. Len žiadne extrémy, ok?
No dobre, však hej. Ale do toho prišli testy ľahko výbušných zmesí. Testovacie zariadenie: puberťák jedna, puberťák dva a puberťák tri. Na to už kapacity psychologické nestačili. Ani tajné zásoby trpezlivosti. A tak som sa za seba hanbila.
Človek sa niekedy cíti tak, že pod psa je celkom luxus. Čo s tým, keď má všetkých a všetkého plné zuby? A seba najviac? Chodila som po svete a možno som vyzerala rovnako ako môj mobil, keď už volá o pomoc a zastrčenie do siete. Bez šťavy, na pokraji. Ani čokoláda nefungovala.
Usmial sa na mňa a dal mi voľno. Uspal moje baterkové dieťa aj bez dojčenia, kým som sa vrátila a hovorí, že ešte mám voľno. Pohladil ma. Rozumel mi. Zariadil obed, umravnil P1,P2 a P3. Povešal prádlo. Dal mi kľúče od auta a kreditku. Povedal, že som krásne učesaná. Neklamal, toľko ho už poznám. A bozk. Ozajstný, nie bianco forma. To už bolo viac ako pre psa. Tak som sa cítila lepšie.
… životná výhra…
A teraz som stála pred dverami s tou taškou s nákupom. A pred tými dverami, ruky plné a srdce tak zvláštne duté, nesvoje, mi to došlo.
Niekto tipuje. A vyhrá.
Ja som netipovala. A občasné pokusy skončili trápne. A aj tak : vyhrala som doživotne.
To, že ťa mám. To, že máš ty mňa. To, že ma máš rád, takú, aká som. Aj práve takúto. Aj inakšiu. Aj keď som celkom iná ako ty. Nie pokojná, zodpovedná, seriózna, vytrvalá, mierumilovná, rozhľadená, nadmieru inteligentná. Že vidím v tvojich očiach stále tú povestnú iskru, ba prisahám, že po tých osemnástich rokoch je ešte väčšia, keď na mňa – bez ohľadu na stav oblečenia – pozeráš. Že so mnou stále rád do nemoty rozprávaš. A hoci máš rád svoju prácu a svojich kolegov, celkom rád sa vyleješ z piva s nimi, aby si mohol otvoriť tú jednu plechovku a na našom kuchynskom stole naliať do dvoch pohárov. Tebe a mne.
Že to so mnou ťaháš za tie roky. Bežia mi pred očami ako zle postrihaný film. X -dôvodov na to, aby to s nami celé krachlo, od prvého videnia, cez prvé zžívanie sa po sobáši, všade drina, námaha, polená. Prečo nám napriek tomu bolo spolu tak fajn? A naše, celkom naše, čo ako malé denné víťazstvá. Raz ťahám ja, raz ty. Ale pílku držíme a staviame dom.
Skôr, než otvoríš dvere, viem
Zvoním. Skôr, než otvoríš dvere, viem: Manželstvo s tebou je pre mňa prístav, kde bezpečne kotvím v akomkoľvek počasí. Full servis, lebo vieš, čo aká Tvoja loď príde obitá z búrok, aká je a čo skrýva. Že za to nestíham ani ďakovať.
A už si tu, dívaš sa na mňa tak nádherne, akoby u mňa v duši nikdy dnes nepršalo, nemrzlo a nebolo surovo.
Trhám papier a podávam ti tú ružu. Je celkom pre teba. Tvoja. Ako ja.
(13 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...
Básničky pre deti
S deťmi lietadlom. Ako sa zbaliť?
Chrípka - kedy ísť k lekárovi?
KNsP Čadca
10 naj pláží pre rodiny s deťmi v Chorvátsku
Fakultná nemocnica Trnava
Maria, aj ked tvoj serialik nema vela diskuterov, pis dalej, dobre sa to cita…
ano, cita sa to super…
a je fajn uvedomit si, ze mame za co dakovat v nasich vztahoch. nie vzdy je vsetko ruzove, ale asi je potrebne mat otvorene oci voci tomu, co pre nas ten druhy robi, aky je… a mat uctu k nemu aj vtedy, ked nie je vsetko na 100%. myslim, ze prave vdaka tej vzajomnej ucte sa potom deju veci…
Neviem, ci je to dobou, ale vsetko tak velmi rychlo leti. Niekedy si fakt nestihneme ani nieco povedat, lebo unavou zaspime. A tak si to uvedomim a „poviem“ az ked mam chvilu sama pre seba..