Kurz pre manželov: On je taký! Ona je taká! (2)

“…veď za tie roky ho (ju) už poznám. Už je tak priehľadný (ná), že dopredu viem, čo bude nasledovať! …”

Ľudia od nepamäti hľadali jednoduchšie schémy, aby sa lepšie orientovali v zložitom prostredí, či jave. Hľadali jednoduchšie pomenovania niečoho, čo sa opisuje veľmi zložito alebo viacerými slovami.

A tak, začali kategorizovať, triediť veci, ktoré mali podobné znaky do skupín. Aby v tom bol poriadok!

(Veď aj do skrine ukladáme veci na kôpky – tričká s krátkym rukávom, trička s dlhým rukávom, atď… Aj v potravinách máme oddelenie pre mäsové výrobky, mliečné výrobky, atď. )

Triedime, kategorizujeme, škatuľkujeme

Všetko okolo nás sa nejako triedi a kategorizuje, aby to bolo prehľadné a jasné.  Ľudstvo triedi svet okolo seba od nepamäti, a nie len veci, ale aj ľudí, zvieratá…

Ľudia sa snažili porozumieť aj tomu, čo sa odohráva v ich prežívaní a správaní a nejako to zatriediť (smutnejších zaradili do kategórie – melancholik, veselších do sangvinik, atď…).

Takto nejako poznávame veci, ľudí, seba a triedime – aby sme tomu jednoduchšie porozumeli. Lebo, človeka riadne vytočí, ak veciam nerozumie. Radšej sa uspokojíme hoci aj zjednodušenému porozumeniu, ako s neporozumením.

Svet okolo nás máme nejako zakategorizovaný – teda aspoň ten, ktorý sa týka nás. 

Spoločenské kategórie získavame viacmenej kultúrnym prenosom a socializáciou. Tie individuálne získavame zväčša odvodením spoločenských kategórii a ich modifikácii na konkrétnu situáciu a skúsenosť. Kategórie majú charakter všeobecne platných a nemenných (ináč by sa celý systém kategorizovania rozpadol)

Zakategorizujeme aj seba a svojho partnera – a žijeme si ďalej

Rozumiem tomu, že niektoré kategórie sú nemenné, alebo ich aspoň netreba meniť – napr. že som slovák, atď… Aj určité vedomosti majú charakter všeobecne platného poznania – zákony prírody, fyzikálne javy, atď…

Aj naše empirické poznávanie (skúsenosť) seba a svojho partnera, má nejaké zákonitosti – teda sme si ich aspoň všimli. Dáme tomu punc objektívnej pravdy. A keď to náhodou zbadá ešte niekto iný – tak, to je pomaly vedecké poznanie!  Stačí, že sa niečo na tom druhom zopakuje tri, štyri krát – potom je to hádam naveky – ustálené a nemenné – “… ty vždy, ty nikdy.…” Prizveme si ešte na pomoc psychológiu (ruku na srdce, kto sa necíti odborníkom v psychológii?), a počastujeme toho druhého nejakou diagnózou, ktorú musí odstrániť: 

“…on je výbušny, mal by sa liečiť…” 

“…ona je precitlivelá, mala by s tým niečo urobiť…”

 

 

Čo je na tom? 

Pýtate sa … “ …a čo je na tom?…”. Možno, že tu je začiatok konca. Poznávanie vecí, ľudí, správania, prežívania …. sa deje v čase, ale z nejakého dôvodu sa po nejakej dobe , zastaví čas v našom poznávaní, a zasekne sa v čase, aj keď čas plynie ďalej.

Sami si kladieme prekážky k možnej zmene, veď:

“…on je taký a ja som taká…”  

A k tomu ešte naše poznanie zúžime iba na nejakú vec, a ostatné si nevšimneme. V našom poznávaní sa dostane do popredia nejaká vec, na sebe či tom druhom, ktorá zatieni ostatné veci a nedovolí nám vidieť iné.

Nahovára nám, že je najdôležitejšia – a to vôbec nie je pravda. Alebo, že je najvýraznejšia – ani to nie je pravda. Je to len “očný klam”. Predstavte si nejaké guličky, na ktoré sa pozeráte z jedného metra. Vezmite si jednu, a priblížte si ju k očiam. Čo sa stane? Tá jedná sa vám bude zdať väčšia a ostatné ledva uvidíte, lebo tá priblížená ich zatieňuje.

Je naozaj taký, za akého ho máme?