Tri potraty za sebou. Možno je to môj osud

Bola som práve uprostred príprav na svadbu, keď som si všimla, že sa cítim nejako inakšie. Prsníky som mala naliate viac ako inokedy, môj inak pravidelný cyklus ma zradil, káva mi odrazu smrdela. Vedela som. Je to „to.“ Som tehotná.

Super, už len toto mi chýbalo v tom blázinci, čo ma čaká najbližšie mesiace, pomyslela som si najprv.

A vzápätí už sa vidím s tehotenským bruškom v svadobných šatách a hovorím si, aká len budem krásna. Bude to chlapec, som presvedčená, že hej.

Prvýkrát

Ten malý zázrak vo mne robil so mnou týždeň po týždni úžasné premeny. Káva opustila môj denný stereotyp, cigarety boli na blackliste, jedla som (no ak mám byť úprimná, žrala som), čo mi prišlo pod ruku, veď som mala na to právo, no nie?

A potom prišiel december, keď tu zrazu z ničoho nič ma prestali bolieť prsia, brucho bolo menej napäté, zavoňala mi káva. Vedela som. Niečo nie je v poriadku. Prvá a hneď posledná návšteva u gynekológa.

Môj inštinkt ma nesklamal. Bohužiaľ.

Boli to najhoršie sviatky v mojom živote. Vianoce, Nový rok, Traja králi. Dva týždne som v sebe nosila mŕtve dieťa a zrovna v ten deň, keď som mala prísť do nemocnice na kyretáž, som začala krvácať.

Všetky ženy, ktoré si týmto prešli, vedia, aké emócie vás bičujú v takejto situácii. Nahlas som plakala, plakal aj môj muž, aj moja mama, ktorá akoby si dávala za vinu, že mi nemohla nijako pomôcť.

Možno mi nebudete veriť, ale ešte teraz sa mi derú do očí slzy, keď si spomeniem na nemocničnú izbu, v ktorej leží šesť žien, každá so svojimi strašnými myšlienkami, so svojimi horormi v hlave.

Dávala som sa dokopy mesiace. A nechcela o tom hovoriť ani jednu jedinú vetu. Toto bola zakázaná téma.

Druhýkrát

Prešli dva roky, blížili sa Vianoce a ja som okrem medovníkovej vône zacítila vo vzduchu ešte niečo iné. Zase tú čarovnú premenu v sebe.

Ale mala som strach, že sa zopakuje scenár ako vtedy, a tak som dlho odkladala výzvu urobiť si tehotenský test. Akonáhle som však uvidela dve čiarky, hneď som odišla ku gynekológovi.

„Gratulujem, ste tehotná, všetko vyzerá v poriadku, príďte o mesiac,“ povedal mi gynekológ. Ale toho som sa nedočkala. Tentokrát sa dali veci do pohybu ešte rýchlejšie.

Zase zlá predtucha

Pamätám si, že som jedno ráno vstala a vedela som to. Jednoducho som to cítila. Hneď som sa objednala na vyšetrenie.

„Hmmm…“ nasledovala pauza dlhšia ako rok: „Áno…“ zase odmlka, doktor ma chytá za ruku a pozerá na ultrazvuk, na ktorom nič nevidno. Už aj jemu je jasné to, čo som vedela od rána.

„Nuž, vyzerá to na prázdny plodový obal. To znamená, že sa váš plod nevyvinul. Počkajte chvíľku…“ krúti sondou po bruchu, tlačí na steny maternice, až to bolí, pozerá zase na ultrazvuk a nakoniec to uzavrie:

„Tak ako som predpokladal. Na sto percent nie je žiadna akcia srdca, plodový obal je prázdny. Budete musieť na kyretáž. Oblečte sa.“

Kde ste, všetci svätí?

Tak sa teda obliekam a jedna slza tečie za druhou. Preklínam osud, som naštvaná na celé nebo.

Zrazu ma zachváti panika, čo ma čaká. Kyretáž som stihla ešte pred Vianocami. V celkovej anestézii. Chvalabohu.

Dávala som sa dokopy týždne. Pomaly som o tom začala hovoriť s druhými.

Tretíkrát

Píše sa rok 2016. Kamaráti sa ženia, kamošky vydávajú, deti sa rodia tam aj hentam, iba my dvaja sme po siedmych rokoch ešte stále sami. Nezáleží na tom, hovoríme si, veď najdôležitejšie je to, že sme my dvaja ok a že sa ľúbime.

Ale zázraky sa dejú. Niekoľko týždňov po novoročnom ohňostroji som ostala tehotná. Tentokrát nedám šancu svojim strachom, aby ma ovládli. Idem za svojim novým gynekológom.

Jedna poradňa, druhá poradňa. Všetko je super. Prvýkrát počujem biť srdiečko svojho dieťatka. Ježia sa mi chlpy. Toto je hudba, ktorú by som chcela počuť každý deň, od rána do večera.

Tentokrát to bude iné

Môj gynekológ ma preventívne posiela do nemocnice, aby mi urobili všetky vyšetrenia, ktoré by mohli vysvetliť, prečo vždy stratím bábätko v treťom mesiaci, aby to mohli podchytiť.

Je pondelok ráno a ja namiesto práce odchádzam do nemocnice, ktorá je vzdialená len desať minút od domu. Blbý pocit. Najhlúpejší v živote. Ale nestresujem. Doniesla som si knihy, nemám paniku z ihiel, to zvládnem. Aj keď vôbec neviem, čo vlastne robím.

Bábätko. Srdiečko bije. Ach, na svete nemôže byť nikto šťastnejší. „Do tretice všetko najlepšie,“ hovorí mi môj gynekológ a ja mu nekonečne verím.

Som v nemocnici štyri dni.

Ide to pomaly, krv mi berú, akoby mala niekomu zachrániť život, ale nič to. Všetky výsledky mám v poriadku. Ešte raz na ultrazvuk.

Berie ma mladá doktorka, v ordinácii sme iba my dve. Pozerá na ultrazvuk, pozerám aj ja a všetko mi je hneď jasné. Doktorka mlčí, mlčí a mňa oblieva studený pot.

„Nie, nepočujem ozvy srdca. Ale netrápte sa, ešte raz zopakujeme ultrazvuk zajtra ráno. Stáva sa to zriedka, ale je možné, že zajtra ich budeme počuť,“ hovorí mi, aby ma utešila.

Môj gynekológ ihneď príde za mnou zo sály na izbu. Sám tomu nemohol uveriť, videla som mu to na očiach.

Neskoro

Ráno neprináša žiadne dobré správy. Totálny šok. Rýchlo mi pichnú injekciu, aby ma omámila, ale je to ako s anestéziou u zubára. Príliš neskoro začína účinkovať.

Som zlomená. Nič nemá pre mňa zmysel. Niekde by som utiekla, ale kam, keď nemôžeš utiecť sama od seba.

Dala som sa dokopy… možno nie celkom. Možno je to môj osud. Možno to tak malo byť. A nejako  bude.

Ale nech mi niekto povie, že všetko sa deje kvôli niečomu, že všetko má svoju príčinu… radšej aby sa obzrel, či mu náhodou nestojím za chrbtom.

Nezatvrdla som

Pre mňa je podstatné, že som zostala aj tak „normálna.“ Nežiarlim na tehotenské brušká iných žien, neupadám do depresie z malých človiečikov, ktorí sa rodia okolo mňa, mojim kamarátom, rodine.

Nechcem sa opíjať pohárom horkosti len preto, že v živote nejdú veci tak, ako som si ich vysnívala. Som živá a šťastná. Možno mi to jednoducho nie je súdené. Alebo kto vie, čo mi život prinesie.