Nemáme čo jesť!

Štádiá, ktorými prechádza stravovací systém dieťaťa, sú nesmierne náročné a zložité. O tom vieme svoje. Tie nervy, kým sa prisaje na prsník.. a potom kým prestane vypľúvať prácne očistené a v neškodnej Lucke uvarené bio mrkvičky, rozmixované do bezvedomia… kým zje toľko a toľko toho a toho… a nezabudni si desiatu!

Bejvavalo!

V čase, ktorý zažívam, sa intenzívne modlím, aby som nepočula ráno o pol piatej buchnúť chladničku. (Alebo to bola mraznička?) A aby ten posledný zvuk nepadol tesne pred polnocou.

Navyše: každý samostatný nájazd do zóny chladného vzduchu a sterilnej bielej police sa za mojej prítomnosti začína otázkou:

„Zas nemáme čo jesť?“

Odhliadnuc od histamínovej intolerancie a redukčnej diéty som sa musela naučiť, že existujú potraviny, ktoré sú gebrajz a v istom vývinovom štádiu nestoja za pohľad, nieto za ochutnanie. Zrejme oslabujú celkový fyzický a duševný vývin adolescentov.

Na milosť sa dostávajú hektolitre mlieka (Milka, príď!), tony jogurtov (mama, prečo tieto nemajú tie fajné piškótky?) a poctivá šunka (musím sa rekvalifikovať na výrobcu pravej šunky od kosti). No a čerstvé pečivko. (Prečo máme ešte včerajšie rožky?) Nezabudla si kúpiť nový kečup?

Ešte horšie je to s tým, čo v pote vypotím na indukčnej doske. Zdvihnutá pokrievka a zdvihnutý nos.

„To čo je?“

No sorry, nenaučila som sa ešte stále variť polievku z Coca coly zahustenú čipsami a očarokrásnenú guličkami mozarelly.

Pravidlá sú však jasné: rozmixovať polievku. To musí byť, to je ideál. Aj bez rezancov. A mäso, máme? Nó, ale najlepšie sú kuracie prsia, mami! (Eéééé, mäso z nedeľnej polievky? Blé!) Palacinky by sa mali množiť delením, ako bunka po oplodnení. Brala by som, dorast by neprotestoval.

Portfólio toho, čo zjedia deti vo vývine sa prudko znížilo oproti ponuke na sporáku. A tak prichádza na pomoc – svojpomoc.

To je to buchnutie chladničkou v hodine rannej aj nočnej.

Kde je tá kyslá smotana? Potrebujem ju do omáčky!

Fakt? Aha. Už nie je. Sorry. Bola dobrá. Aj nabudúce kúp. Dve. Jednu ti nechám.

Paradajky, údený syr, karamelový krém do zajtrajších cupcakes. Pootvorené a zručne privreté jogurty, zlízaný tvaroh. Mrazený hrášok a lístkové cesto. Čokolády môžu byť aj v trezore. Nemajú šancu. Sú fuč. Najkrajšie, najodbornejšie a najtichšie to robí práve to dieťa, ktoré má predpísané redukčnú diétu. Vzalo to bodovým systémom.

Večer jej sekunduje protihráč len o dva roky starší. Máme ešte niečo v tomto dome jesť?

Buch – tresk. Buch – tresk.

Už to nepočítam. Ide to aj tak na kvantá. Niečoho. Výberového.

Práve som vybrala z mrazničky slaninu. Už mala návštevníka, pardón ochutnávača. Položila som ju na kredenc a začala som sa modliť za deti z Afriky, ktoré umierajú od hladu.