Nebojím sa svojich detí

Čoraz častejšie sa stretávam s tým, že rodičia sa boja vlastných detí. Boja sa im povedať nie, lebo majú strach z ich hnevu.

Len aby sa nenahnevali….Trochu pritiahnuté za vlasy, nie? Kto z nás bol takto vychovávaný? No dobre, asi by sa niekto prihlásil, ale nebol by to zrejme veľký počet.

Otrasná mama!

Nepamätám si, žeby som na svojich rodičov v detstve zvyšovala hlas…beztrestne. Ešte aj teraz, keď sa mi stane, že sa pozabudnem, tak ma moja mama hneď schladí. A to už budem mať štyridsať rokov.

Ja som mala láskavú, ale aj prísnu výchovu. Vedela som presne odkiaľ-kam môžem zájsť a aj keď boli obdobia, kedy som si (primerane pubertálnemu stavu) myslela, akých mám otrasných rodičov – nikdy som si nedovolila im to povedať. Tobôž nie vykričať…facka od otca by bola tá najmenšia potupa. 

S rodičmi mám veľmi dobrý vzťah.

 

Povedz im to ty

Koľkokrát som bola svedkom toho, ako dieťa vrieskalo na matku, že mu nevzala sveter, alebo prípadne obvinilo rodičov hoci len z toho, že spadlo na chodníku…A rodičia sa mu ospravedlnili…

Kamarátka mi raz vonku šepkala, aby som ja povedala ich deťom, že nemôžu k nám ísť na návštevu. Nerozumela som tomu. Prečo mám ja niečo zakazovať jej deťom?

Asi z dôvodu, aby ich miláčikovia neboli nahnevaní na svoju mamu. Zdá sa vám toto v poriadku? Ona sa bojí byť za tú „zlú“ zakazujúcu mamu…

Zo spoločných akcií musíme odísť všetci spolu, aby niekoho deti nerobili problémy….

 

Ani mňa to nebaví

Príde niekto k nám, aby zakázal mojim deťom ďalší nanuk? Vie niekto lepšie ako ja, kedy a kam moje deti môžu ísť? No nevie. Ja som ich rodič a jednoducho ich musím vychovávať – aj za cenu, že v tom momente nie som v ich očiach za najmamu.

Nie je to príjemné a koľkokrát ma to vôbec nebaví, stále im čosi zakazovať. Aj ja by som chcela mať občas pokoj.

Viem však aj z vlastnej skúsenosti, že neustále posúvanie hraníc, je cesta do záhuby. Svet sa predsa netočí iba okolo toho, čo detí chcú. Učím sa aj z vlastných chýb, nie som dokonalá matka.

 

Matka tyranka = deti Popolušky?

Niektorí známi ma tak označujú, pretože naše deti, podľa nich, držím „na krátko“.

To „na krátko“ znamená toto: nedovolím im všetko, čo chcú, pokojne im zakážem napríklad druhú zmrzlinu, (nie síce úplne pravidelne, ale často) pomáhajú s domácimi prácami, nesmú na mňa zvyšovať hlas, keď sa s niekým rozprávam, tak chvíľu počkajú. Majú na starosti venčenie psa, chodia do obchodu a iné bežné veci.

Je to náročné, ale snažím sa nechávať platnú rovnicu: neupracú si izbu = nikam nepôjdu. A to sa snažím dodržiavať. Samozrejme, že mi to nejde vždy.

Naše deti nie sú pritom žiadne nešťastné Popolušky. Úplne normálne chodia s kamoškami von, do kina a kade-tade. To, čo po nich žiadam, mi príde normálne. Nie som matka tyranka.

 

Nebojím sa svojich detí, ale bojím sa o ne

Deti vedia, že nemusia so mnou vo všetkom súhlasiť, ale keď zodvihnú na mňa hlas – prehrávajú. V tom momente sa nemáme o čom ďalej rozprávať a nedostanú, čo chcú. Tak to fungovalo, keď som bola malá ja a funguje to aj na moje deti.

Jediné, čo na tomto celom nesedí, sú občasné reakcie okolia. Rodičov, ktorých deti v dvanástich rokoch nevedia ani vysypať smeti, ktorí sa boja povedať NIE, aby sa dietky nenahnevali.

Často rozmýšľam, či dobre vychovávam svoje deti…. Čo z nich vyrastie, ako sa im bude dariť a tak. Ale trochu sa bojím toho, akí ľudia vyrastú z tých detí, ktoré teraz nepoznajú NIE.