ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk
inzercia
Rodinka
inzercia

15.05.2014verzia pre tlač


Konkurz na manžela nevyšiel, ale na ocka áno.

Autor: M. Kohutiarová/ rozhovor

Mala sen: veľký dom plný lásky a detí. Potom pribúdali roky, a taký, ktorý by ten sen plnil s ňou, neprichádzal. Začala sa báť hovoriť o ňom iným, ale v srdci stále ostával. Až trojročný pobyt v komunite Archa v Škótsku a otázka na záver formácie urobila zlom: aká je misia môjho života, čo odo mňa vzhľadom na moje dary a talenty očakáva Boh?

Silvia Nejedlá nakreslila dom prežiarený slnkom a napísala: vytvárať vo svojom srdci a vo svojom živote miesto prijatia pre tých, ktorí sú nejakým spôsobom odmietaní, zranení a poskytnúť im prežitie prijatia cez lásku Boha. Netušila, že Boh na jej túžby odpovie veľmi presne.

Vrátila si sa domov, žila svojou prácou. Nakoniec si sa  odvážne rozhodla aspoň pre minikomunitu...

Bola som slobodná, tridsaťpäťročná. Dva roky po návrate z komunity sa môj sen začal stávať realitou, keď som si z domova vzala vtedy sedemmesačného Dávidka. Na rodinu sa to ešte teda veľmi nepodobalo, no láska, ktorú som cez neho dostala do srdca, bola prekvapujúca. Vtedy mi mnohí ľudia hovorili, že sa už nevydám – kto by ma chcel teraz ešte aj s dieťaťom.

Bola si si istá, že toto je tvoja cesta k rodine?

Bola som si úplne istá vďaka skúmaniu a hľadaniu toho, čo chce odo mňa Pán. Mala som šťastie na priateľov zo spoločenstva, ktorí keď ma videli s Dávidkom v náručí, sľúbili, že sa ešte viac budú modliť za môjho manžela – veď teraz ho nepotrebujem len ja, ale Dávidko potrebuje ocka. Bez života s Pánom, bez podpory spoločenstva a mojej rodiny by som nikdy do toho nešla.

Kým si bola slobodná, nevyšiel „konkurz na manžela“. Teraz ste už ale hľadali aj ocka. Mala si nejaké kritériá na muža, ktorý by mal s vami byť?

Vždy som snívala, že raz príde princ, ale taký ozajstný, ktorého srdce bude patriť Kráľovi. No počkala som si na neho dlhšie, ako býva štandardom u iných žien, ale naozaj sa oplatilo čakať. Predstav si, že Pavla som spoznala práve v čase, keď Dávidko ešte nebol so mnou doma, ale bola som v procese prípravy na náhradné rodičovstvo.  Možno to bude znieť ako v rozprávke, ale on fakt prišiel priamo k nám z Moravy domov a čo je neuveriteľné, naozaj jedného dňa prišiel oblečený ako princ so všetkým, čo k tomu patrí.

To nemyslíš vážne: v princovskom a na koni?

Koňa nemal, ale mal korunu, plášť a doniesol prstene pre seba a pre mňa a krížik pre Dávidka.

Pavel prišiel len tak? Či ste boli nejako v kontakte?

Raz sme sa stretli na jednej lyžovačke u nás v Kubíne, ktorú organizovali moje nezadané kamošky, no ja som tam nebola nejako veľmi aktívne hľadajúca, mala som plnú hlavu bábätka, ktoré som si mala o 2 mesiace zobrať domov a vedela som, že tým sa celý môj život zmení.

Pavel si ma na tej lyžovačke vyhliadol, no nepodnikol nič. Doteraz nevie, prečo mu to tak dlho trvalo, kým sa ozval – bolo to po piatich mesiacoch, keď už bol Dávidko so mnou. Ja viem, že tento čas bol super naplánovaný, lebo vtedy by som nebola schopná začať vzťah. Jednoducho u neho dozrievalo rozhodnutie a potom sa jedného dňa vybral z Moravy na Oravu. Kým sa Pavel rozhodoval, ja som sa zohrávala s Dávidkom a zažívala nádherné pocity materstva.

Hm, takže jedna lyžovačka a bola si v Pavlovom srdci?

Pavel:  Silvie nás po lyžovačke pozvala na koláč.  Padla mi do oka, vždyť vzhled je u holky dúležitý, ne? Buchty boli moc dobré a Silvie sa mi zdala moc příjemná. Myslel jsem si, že nemám asi šanci, tak jsem přimo nic neskoušel, já jsem takový pomalejší. No nějak mi to nedalo, že jo? A tak jsem skoušel zehnat kontakt, přes kamoše mi to připadalo blbé, vyskoušel jsem facebook a byl jsem úspešný. Pak jsem přijel, zeptal se po 2 hodinách času s ní, zda bych měl šancu ucházet se o místo Dávidkova otce. Ostala paf, ale velmi rychle pochopila, kam tím mířim. Řekla „ne“.

Ale teraz ste manželia – čo ťa presvedčilo povedať „áno“?

Zobrali sme sa 6 mesiacov po tej návšteve. To prvé „nie“ bolo preto, lebo som bola zaskočená a nič som k nemu vtedy necítila, okrem toho, že mi pripadal ako úžasný človek – na ňom sa tá dobrota totižto nedá prehliadnuť.

Našťastie sa mi ozval cez mail, poslal nejaké fotky a ja som chcela byť úprimná – tak sme si začali písať pravdu o tom, aké to bolo, keď prišiel a ako to prežíva on. No a veľa som sa modlila za to, aby som neurobila nejaký krok bez Boha, radila som sa s mojím duchovným vodcom – kňazom, čo robiť, keď k nemu necítim nič a napriek tomu mi to nedá pokoja. Povedal mi, že Bohu nie je nič nemožné, ani zapáliť iskru, nech o to prosím. Po mesiaci virtuálnej komunikácie sme si navrhli, že iskra asi cez počítač nepreskočí, tak by bolo dobré sa stretnúť – a Boh opäť nesklamal. Dodnes si pamätám tú kyticu poľných kvetov zabalenú v novinovom papieri a plyšového macka  pre Dávidka. Pre mňa vrchol romantiky a iskra preskočila tak silne, že horí dodnes.

Vzali ste sa, ale ty si už bola vo veku, kedy sa nedalo počítať s tými siedmimi vysnívanými deťmi...

Na nás dvoch bolo veľmi zaujímavé to, že sme si fakt sadli v plánoch o rodine, o živote, o hodnotách. Obaja sme túžili byť takou otvorenou rodinkou pre prijímanie iných, mať veľa detí i napriek nášmu veku (ja som mala 36, Pavel 35). Otehotnela som mesiac po svadbe. Počas tehotenstva s Klárkou sme zistili, že bude mať pravdepodobne Downov syndróm. Bol to moment, ktorý nás s Pavlom hneď na začiatku manželstva ešte viac spojil a náš vzťah upevnil. Veľmi si ho vážim za jeho lásku ku Dávidkovi a odvahu zobrať si nás oboch – a tiež za to, keď stál pevne pri mne počas boja o život  našej ešte nenarodenej maličkej s lekármi. 

 

Jedno dieťatko z detského domova, druhé postihnuté. Aký tato je Pavel?

Neberie ich takto, ako to vidia iní. Pavel je úžasný ocko. To, ako si vybudoval vzťah s Dávidkom, je obdivuhodné. Dávidko bol a stále je veľmi naviazaný na mňa, takže to pre Pavla nebolo ľahké a ešte v takom veku dieťaťa, keď mama je tá najdôležitejšia. No teraz sa to obrátilo – tatinko je ten najlepší. Trávia spolu veľa času v dielni a okolo domu. Pre Pavla je jednoduchšie tráviť s ním čas pri práci, ako keby mu mal umelo vymýšľať nejakú činnosť. Teraz spolu pília, lakujú, maľujú... No a vzťah k Klárinkou je úplne nádherný. Vždy som chcela, aby moje dcéry odmalička cítili, že sú princezné a myslím, že tento pocit môžu zažiť ako malé najprv cez ocka. Naša Klárka to cez tatinka zažíva každý deň. Síce jej nehovorí princezná, ale anjel, no na tom, ako ju vidí a čo ona zažíva cez jeho lásku, to nič nemení – je jeho princezná. Teraz čakáme naše vymodlené a vytúžené tretie bábätko, na ktoré sa všetci veľmi tešíme.

Počúvať ťa, tak mám pocit, že nie ste z tohto sveta. Všetko je také hladké, o nič nebojujete? 

Každý deň bojujeme rovnako, ako iní... Už len čas čakania na splnenie sna o rodine bol pre nás oboch ťažkým obdobím, ktoré nás pripravilo na ďalšie boje čakajúce na nás v rodine – zápas s úradmi v procese adopcie Dávidka, tehotenstvo naplnené obavami lekárov o život našej Klárky, negatívne správy o jej zdravotnom stave, operácia srdiečka v siedmich mesiacoch, častejšie hospitalizácie v nemocnici, rehabilitačné pobyty... Boje sú víťazné len vďaka tomu, že bojujeme pod vlajkou Boha.

Čo tvorí stred, podstatu vášho života?

Denná spoločná a osobná modlitba, každodenné požehnanie (detí a nás manželov vzájomne). Tiež motto: Slnko nech nezapadá nad vašim hnevom  - nejsť spať bez zmierenia. Aspoň raz denne spoločné rodinné jedlo so zdieľaním sa pri stole, s humorom to ide lepšie. Podstatou nášho života je osobný vzťah s Pánom – k tomu chceme viesť aj naše deti, aby neboli len dobrými ľuďmi, ale aby boli takými, akými ich chce mať Pán – ťažká úloha...

 

Keď sa obzrieš naspäť na cestu, ktorou ťa Boh viedol k rodine, čo máš chuť povedať?

Počas tejto cesty som veľakrát nerozumela Jeho plánom a pýtala som sa, prečo sa deje alebo nedeje to či ono. No teraz vidím, že všetko to malo svoj zmysel a zapadá to postupne ako dieliky puzzle do obrazu môjho života. Čakanie na manžela Pavla ma naučilo vytrvalo sa modliť a byť vernou Pánovi... život v komunite ma urobil vnímavejšou na potreby iných a pripravil ma na spolužitie v rodine... práca špeciálneho pedagóga a vzťah s ľuďmi s postihnutím ma naučil to, čo teraz môžem odovzdať svojim deťom...

Zažila si byť nedobrovoľne single, potom si bola zvláštnou mamou bez tehotenstva. Teraz, keď  máš vymodleného muža, domček prežiarený slnkom, čakáte tretie bábätko, je pravý čas povedať: čo ti dáva naplnenie tvojho sna o manželstve a rodine?

Vedela som aj predtým, že som Bohom milovaná, ale ako manželka a matka cítim Božiu lásku každý deň oveľa hmatateľnejšie, konkrétnejšie, jasnejšie a nádhernejšie. Cez dotyky, úsmevy, vyznania lásky, objatia detí a manžela cítim dotyk Boha.

 

Silvia s jej rodinou podporujú  myšlienku DŇA RODINY a pozývajú vás na jej podujatia.

 

 

 

Súvisiace články

Hodnotenie

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.7 z 5. Celkom 46 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.

inzercia

Komentáre

Helena napísané 07.06.2014 13:08 answer email

Silviu /Siju/ poznam z vysokoškolských čias. Úžasná a SLNKOM prežiarená osoba. Za jej vernosť, Boh verne plni jej sny.

Dakujeme za svedectvo zwinker

Renáta Mastráková napísané 16.05.2014 19:18 answer email

Váš komentárSilvia bola aj v našom kolektíve pedagógov človek-zmierovateľ, povzbudzovateľ, človek s veľkým ,,Č". Je obdivuhodné, aký pokoj od nej vyžaruje a lásky ma pre všetkých.Pred týždňom sme s jej rodinkou trávili krásny deň v ich novom domove a nie a nie od nich odísť. Naháňala som kolegyne domov, lebo sa mi zdalo, že hádam neodídeme a budeme tam aj nocovať. Šťastný dom, keď chodia ľudia doň- staré slovenské príslovie. Tešíme sa na ďaľšie stretnutie, hádam až keď príde očakávané tretie dieťa a pôjdeme ich opäť pozdraviť a ,, skontrolovať", ako pokračujú v budovaní nového domova.

Jana napísané 15.05.2014 08:10 answer email

Krasny rozhovor. Dakujeme.

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised


Poslať odkaz priateľovi

inzercia