Koľko princov na bielom koni?

Je veľa príbehov so šťastným koncom, veľa príbehov so smutným koncom a ja – ja s mojim príbehom som niekde uprostred.

Koľko princov na bielom koni môže žena počas života stretnúť? Skutočne len jedného? Alebo sú tieto pochybnosti len výsledkom často zradného pokušenia „čo by bolo, keby…“?

Z dôb dávno premlčaných … 

Môj príbeh nie je bombastický, je úplne obyčajný, začal úplne obyčajne. Sme rodina – naše dieťa, môj muž a ja. Máme rodičov, súrodencov, priateľov súčasných, aj z dôb minulých… Práve tí z čias dávno premlčaných sa občas znenazdajky vynoria a vyčaria spomienky milé, zábavné, alebo aj také, na ktoré by človek najradšej zabudol.

Na prvú lásku sa nezabúda

Na prvú lásku sa však nezabúda nikdy, na prvé milovanie, na sľuby nekonečnej lásky a tajné dotyky. Na stredoškolskej stretávke po pätnástich rokoch ma čakal ON. Jednoznačne a stručne povedané, nič na tej stretávke nebolo pre mňa tak zaujímavé, ako on.

Bože, je stále taký úžasný a aj po tých rokoch ma v očiach ten výraz, TEN výraz, z ktorého som mala slabosť v kolenách už pred rokmi… nahováram si to? Nie je náhodou tiež zadaný?

Nad čím to premýšľam? 

Och čo to robím, nad čím to premýšľam, doma mam predsa muža, dieťa, nič mi nechýba a ja tu hľadím na bývalú zašlú lásku ako poblaznená pubertiačka! Ale – naozaj mi doma nič nechýba? 

Neviem, neviem definovať svoje pocity, neviem, s čím všetkým súvisia moje občasné ponuré stavy, po desiatich rokoch manželstva človek akosi zabudne na to, aké to je byť s niekým iným po boku. Možno som len nevďačná životu, možno si len JEHO idealizujem a nebol by pre mňa lepším princom na bielom koni, než ten môj princ, ktorý práve zrejme ukladá našu dcérku k spánku…

Akosi sa s ním nevládzem zhovárať, len na neho civiem a stručne odpovedám, jeho evidentný záujem mi vyvoláva vnútornú triašku, nie som na pokušenia zvyknutá.

Zvoniacu kabelku ignorujem…

Ani neviem ako a odchádzame spolu „na kávu“, mimo spýtavých pohľadov bývalých spolužiakov. Čas nám plynie rýchlo, aj po tých rokoch si rozumieme aj bez slov, za bežné frázy skrývame nevypovedane otázky… zvoniacu kabelku ignorujem zo strachu z následnej výčitky niekde vzadu v mojej mysli.

Cítim sa ako záškoláčka, vzrušene a zároveň vinne, letmé, akože náhodné dotyky, ma zalievajú teraz už zakázanými spomienkami, pokušenie silnie, ale zbieram posledne zvyšky zdravého rozumu a reagujem na čoraz nástojčivejšie blikajúcu kontrolku v mojej hlave – „Nie, nie, si milý, ďakujem, už si nič nedám, musím už ísť domov za dcérou, maj sa…“ Horúčkovito sa náhlim preč a radšej sa neotáčam, lebo …

Všetko racio som vyčerpala na tú poslednú vetu

Tento môj náhly útek zo stretnutia bol jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Možno vediem s mojim mužom obyčajný, i keď vcelku pekný život, ale verím, že ak jestvuje paralelný vesmír, tak v ňom žijem život s NIM.

Lebo princov na bielom koni môžme stretnúť viacerých… len treba dať pozor, aby sa nám tieto vesmíry neprelínali 🙂 

(3 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)

Loading...