Intenzívny kurz svätej trpezlivosti

Priznanie je poľahčujúca okolnosť: neoplývam trpezlivosťou, a už vôbec nie svätou. Vlastním povahu, ktorá sa radí skôr k vulkanickým, a jej prejavy nie sú predvídateľné. S čím sa naučil žiť môj drahý, bolo náročnejšie – vo výchove.

Nikdy som si z toho ťažkú hlavu nerobila. No a čo? Lenže: s príchodom detí sa ukázalo, že netrpezlivá mama = rovná sa večne vybuchujúca klíma doma.

Netrpezlivosť znamenala pre mňa problém. Ak nie je trpezlivosť, nie je dosť lásky. Ak nie je láska, nie je dosť prijatia. Ak nie je dosť prijatia, nie je spokojnosť s tým, aké to dieťa je, nech robí čokoľvek. Ak nie je spokojnosť a je tu taká povaha, akú mám… sme pri kriku. Mojom. Potom detí. Potom spoločnom.

Dostala som až 7 školiteľov

Nuž: dostala som šancu na preškolenie. Môj intenzívny kurz svätej trpezlivosti (pretože som stále mala nedostatočnú), trvá dlho. Potrebovala som dostať až sedem školiteľov. A každý má iný systém práce a iné požiadavky.

Prvý školiteľ má Aspergera. Je síce nadpriemerne inteligentný, ale aj nadpriemerne pomalý. Pre mňa, čo mám rýchlosť TGV, problém.

Druhý školiteľ má cholerickú povahu a riadne pikantný jazyk. Oveľa viac, ako ja – čo je čo povedať. A: svoj pohľad na to, čo kedy ako bude robiť.

Tretí školiteľ má moju povahu. Pohroma v priamom prenose.

Štvrtý má ADHD. Parádička, hlavne v kombinácii s (pu)bertou.

Piaty nepočuje riadne a je flegmoš. Vždy ma flegmoši vytáčali.

Šiesty ďalší cholerik v gatiach. Stačí pichnúť, Etna je nič.

Siedmy čerstvo v období vzdoru a život od rána do večera v štýle kamikadze.

A ja – mám byť milujúca mama. Ale ako, prepánakráľa?

Neostalo mi nič iné (a to dosť skoro, ešte nie pri plnom počte), nastúpiť do intenzívneho kurzu svätej trpezlivosti. Musela som prestať kričať. Sama, zo svojho rozhodnutia. Stačilo, aby mi školiteľ číslo 2 pri jednom spore odplesol naspäť toto: „Čo tu vôbec od nás chceš? Ty vreštíš prvá! Začni sa meniť, potom chci, aby sme inak reagovali aj my.“

Sklapla som.

Mala pravdu. Zahryznúť si do jazyka a prijať ich takých, akí sú… aj keď lezú na nervy, aj keď nemajú pravdu, aj keď si dupnú a trvajú na svojich blbostiach, aj keď sú šialene leniví a na mne ostáva toho viac, ako je možné zvládnuť za 7/24.

Kurz svätej trpezlivosti je šialene náročný. Totiž: treba si uvedomiť, kým som a ako chcem fungovať. No v pokoji, s láskou! Ja v sebe chcem mať jasno, že nebudem robiť nič, čo ma valcuje a zlostí. Nehovorím, že mi neujde. (Preto mám zatiaľ na priebežnom hodnotení s prižmúrením oka „dobrý“). Treba vidieť, koho máme pred sebou a či za to stojí zvýšený decibel a slovník väzenského bachara.

Nie sú to moje milované deti? Všetky? Nechcela som ich?

Padám do kolien… Preto, aby som sa znížila k nim – a aby sme si lepšie porozumeli. Preto, lebo svätá trpezlivosť si volí dlhšiu a náročnejšiu cestu. Poď, ideme sa rozprávať. Všetko sa dá riešiť. Čo navrhuješ? Ako sa cítiš? Čo ti vadí?

Práčka pípa, už dopralo. Večera je len vo virtuálnej realite. Všade spúšť. Manžel otvára dvere a ja sedím s jedno ktorým číslom a pokojne sa rozprávame.

Najkrajším okamihom a dôsledkom školenia svätej trpezlivosti je, ak sa mi dostane objatia. Od hriešnikov. Ak spolu hľadáme, ako sa to dá. A ak začneme to, čo spor vyvolalo, robiť spolu.

Tento kurz odporúčam všetkým rodičom. Nedajte sa odradiť.

Pokojná atmosféra doma za to stojí. Napriek hlasnej puberte.