Dobré ráno, Berta!

Vstávam. Trištvrte na šesť už minulo. Kuchyňa by mala byť prázdna a čistá – nie je ani jedno, ani druhé.

Dôvody sú príkladne: výskyt nášho potomstva – vo vekovom rozmedzí od 13 do 19 rokov v čase od 22:00 do 5:30. Teda, hlavne vtedy.

Aj teraz nachádzam už pri stole zákazníčku Nr. 1. Ešte v nočnej košeli, noha vyložená na druhú stoličku, systém jedenia tak z tretej cenovej.

„Čo tu robíš?“ pýtam sa so zalepenými očami.

„Jem, nevidíš?“ (Hovoriť jej v tomto čase znovu, že rozprávať sa nemá s plnými ústami, mi príde zbytočné.)

„Lieky si mala?“ kontrolujem.

„Hej.“

„Tak pozriem.“ vyskočí, očervenie, odsunie moju mušiu váhu a vyberá si z chladničky tabletku.

„Však si povedala, že hej. Tak? Prečo klameš?“

„Nedávaj mi ráno hneď prednášku,“ zas žuje, ústa plné, na nočnej košeli sú zvyšky pre prípadného stravníka.

Keď vojdem do izby, sedí na posteli a číta

„Ty si sa náhodou neponáhľala?“

„Však sa už idem obliekať, nevidíš?“ strhne sa.

Na zemi vidím neidentifikovateľnú kôpku, v ktorej podľa farby poznávam včerajšie tričko, ponožky a uterák. Zhurta otvorí šuplík a skriňu s vecami, tričká sa sypú z hornej police.

„To akože čo?“

Pýtam sa, oblievajú ma mrákoty, včera (!!!) sme to upratovali. To bolo rečí. Obmedzovanie osobnej slobody, nestarať sa do jej vecí, jej skriňa je jej majetok, ten špunt jej to furt rozhadzuje (z políc, ktoré sú o meter vyššie, ako je jeho výška).

„Zase sa mi tu do toho pozeráš?“

Milujem rýchle premeny kože. Chameleón nemá na moju dcéru.  V okamihu zmení farbu z nádherne svetloružovej pokožky Snehulienky na prudko rubínovú. Nastáva neskutočný prievan vzniknutý z pravidelných pohybov pravou končatinou, v ktorej sa nachádza textília, spracovaná na dámske nohavice svetlozelenej farby veľkosti 42.

„Nebudem sa s tebou o tom baviť. Poďme a uprac to.“ som krutá matka, krkavčia. Berta neberta, poriadok bude. 

„Nestíham do školy, vieš, koľko je hodín, prečo ma ráno vždy zdržuješ, koľkokrát som ti to už povedala, aby si ma nechala tak!“

Pokojne stojím, kým nezačne. Zrazu si spomenie, že nemá pripravené veci do školy. Začínajú vo mne stupňovať grády. Včera tvrdila, že má všetko pripravené a že je naučená. Hooouby! Pripomínam jej to najpokojnejšie, ako viem. Ticho.

Schmatne tašku a uteká dolu schodmi

„Počkaj, ešte na minútku!“

„Poznám tvoje minútky, mami! Čo zase?“ fučí hore schodmi.

Podávam jej okuliare, ukazujem na nočnú košeľu, ktorá zostala asi pripravená na vytieranie dlážky naprostred izby. Potom na periny a posteľ. A nakoniec na včerajšie nepotrebnosti z oblečenia, ktoré akosi nedošli zotrvačnosťou tých 10 metrov do prádlového koša.

Ach, farba purpurová! Ach, decibely! Toľko umenia v jednom!

„Zabudla si si otvoriť okno, učím vás to každé ráno. Máte tu vzduch ako v maštali.“

„Ty vždy musíš zdržovať! Mne je jedno, čo dýcham!“ prudká otočka, len na poslednú chvíľu som uhla.

Ide dole. Teda, to je slušný výraz na to, aby zišla dolu schodami. Prirátajme si zvukový efekt nôh zodpovedajúci momentálnej umeleckej farbe pokožky a sile zvuku hlasu.

„Umyla si si zuby?“ pýtam sa bez zmeny v hlase.

„Teraz? Nevidíš, že už je 7:19?“

Stojím už pred ňou s kefkou

Zúrivo si šúcha zuby. Pomedzi vypľúvanie pasty vypľúva aj ranné komplimenty na inteligenciu rodičov, teda teraz hlavne mňa. Prosím, nepublikovateľné.

„Umy si ústa, máš na nich fľaky od pasty.“

„Už potrebujem ísť, pusť ma, tak pôjdem špinavá…!“

Utriem ju, podám desiatu

„Nevezmeš si náhodou niečo pod zub?“ 

Prudko sa otočí, na perách už nachystaný ďalší prívlastok  s negatívnym obsahom. Keď vidí, čo jej podávam, zbledne.

„Dúfam, že ti bude chutiť.“

Potichu si vezme, zbalí do tašky. Už ani slovo o tom, že je 7:23.

„Máš všetko?“

„Hej.“

„Ale nie.“

„A čo zase chceš?“ napätie v hlase stúpa, nohy podupkávajú, taška obesená na jednom pleci, kľučka už v ruke.

„No aspoň sa otoč.“

Stane sa. Usmejem sa a v pokoji jej na čelo dám požehnanie

„Už môžeš.“ 

V tom okamihu moje dieťa pustí kľučku. Objíme ma a potichu zašepká:

„Mami, prepáč. Mám ťa rada.“

Dvere sa zatvárajú. Tak dobré ráno, Berta.

Fu, Bože, máme to za sebou. Len… to je už šiesty kus puberťáka dnes ráno.