Cesta do neznáma II.

S pomocou psychologičky, rodiny, personálu a priateľov sme sa pomaly zmierovali s tým, že naša vysnívaná princezná je iná a aj život s ňou bude trocha iný, ako sme si ho predstavovali.

Po štyroch dňoch sme sa prebrali z nášho smútku a začali sme sa hneď informovať, aké máme možnosti, čo všetko sa dá s týmito deťmi dosiahnuť.

Veľmi mi pomohlo, keď som mohla hovoriť s niekým, kto vie, ako sa cítim

Na piaty deň prišla za mnou mamička, čo má chlapčeka s Downovým syndrómom, doniesla mi dve knihy a dosť dlho sme spolu preberali všetko možné. Veľmi mi pomohlo, že som mohla hovoriť s niekým, kto vedel, ako sa cítim a čím práve prechádzam.

Veľmi ma prekvapila svokra, perfekcionistka. U nej musí byt všetko dokonalé a paradoxne práve ona ma najviac podržala.

Chladná žena, ktorá nedokázala svojich synov nikdy objať, pre ktorú existuje len práca a domácnosť, prišla ku mne, objala ma a povedala:

„Prijmi ju a ľúb takú, aká je. Aspoň to skús. Ak to nezvládneš ty, nezvládne to ani Gerhard“.

Svokor sa zrútil, veľmi sa na malú tešil. Prvý vnuk im zomrie a vnučka sa narodí s „downom“…

Jakob, jej veľký brat, sa do nej zamiloval na prvý pohľad.

Vždy som bola k nemu otvorená a videl, že niečo nie je v poriadku, všetci sme plakali. A on sa mal len strach po predchádzajúcich skúsenostiach, aby nám nezomrela.

Tak som mu vysvetlila, že naša Clara je a aj bude iná ako ostatné deti. Na začiatku mal strach, že sa s ňou nebude môcť neskôr ani porozprávať, ale vysvetlila som mu, že tieto deti sa naučia skoro všetko, len im to dlhšie trvá a práve ona má šťastie, že má takého veľkého brata.

Moji rodičia a bratia ju prijali hneď, bez nejakých veľkých rečí.

Ľudia v našom mestečku

Zažili sme aj prekvapenia, aké sme nečakali. Naši najlepší dlhoroční priatelia, ktorí čakali bábo o 4 mesiace neskôr a budúca mamička sa veľmi tešila a plánovala, ako budeme spolu chodiť na prechádzky a naše deti sa budú spolu hrávať, tí sa zrazu odmlčali úplne a prerušili s nami kontakt.

Ale napríklad ľudia, od ktorých by som to nikdy nečakala, nám zavolali alebo sa jednoducho ohlásili s tým, že nám gratulujú k dcére a sú si istí, že my to zvládneme.

Žijeme v malom mestečku, kde každý každého pozná a veľmi ma potešil a dojal list od mamy mužovho kamaráta, ktorá má tiež postihnutého syna.

„Pozerajte na vašu dcéru takými istými očami, akými ona pozerá na vás. Ona sa nepýta, akí ste, ako vyzeráte. Ona vás ľúbi, ona ani nemôže inak.

Vaša Clara vás učí: Naozajstná láska nehodnotí, ona je. Každé dieťa je dar a zároveň aj výzva života. Jej dar pre vás je, že môžete spoznať život aj z inej strany.“