Čakám dieťa s vojakom z Afganistanu

Ahoj žienky na rodinka.sk, 

som na stránke nováčik, našla som vás asi pred tromi týždňami, od vtedy však neprešiel deň, aby som si rodinku neotvorila a neprečítala, či už pár rád alebo príbehov. A bol to hlavne článok o slobodných mamičkách, ktorý ma primäl napísať pár riadkov o sebe.

Nikdy by ma ani vo sne nenapadlo, že sa to prihodí práve mne, ale veď ktorá z nás si to plánovala?!

Môj príbeh sa začal minulý rok v Londýne,

keď som sa spoznala s otcom môjho Dominica, ktorý sa šiesty mesiac vyváža v mojom “rastúcom kotlíku”. On bol práve v tom čase doma na dva týždne počas jednej z jeho šesťmesačných “tours” v Afganistane.

Začínať si s vojakom bolo to posledné, čo mi behalo po mysli a navyše poznám dievča, čo riešilo svoj smútok, žiaľ a strach o svojho priateľa v Afganistane alkoholom a drogami.

Len aby som vedela že ten, koho práve zabili, nie je môj drahý…

Ale čo čert nechcel, veľmi sme si padli do oka a tak sme si nasledujúce tri mesiace vymieňali maily, listy, preplakala som veľa nocí, v strachu a smútku som zapínala večerné správy a bežala ráno kupovať noviny, len aby som zistila, že ten, koho tam zabili, nebol môj drahý.

Posielala som mu balíky, fotky a tešila sa ako malé dieťa na deň, kedy konečne príde! Dodnes si pamätám na ten večer, kedy som ho po tých dlhých troch mesiacoch znova objala…

Snažili sme sa každú voľnú chvíľu tráviť spolu, veľmi mi pomáhal, staral sa o mňa, keď som týždeň ležala odrovnaná v horúčkach v posteli a mne sa vtedy zdalo, že mu na mne naozaj záleží.

Sem tam padla reč aj na deti …

Sem tam padla reč aj na deti, nakoľko som študovala “childcare” a popri práci som ešte pracovala s deťmi. Väčšinou sa konverzácia skončila tým, že nič si neželá tak, ako sa budiť ráno vedľa manželky s deťmi, ale že pre neho je zrejme neskoro a bol presvedčený, že on nebol ten typ, ktorý by spravil niekoho šťastným a napokon to ukončil známou frázou, že je 100% presvedčený, že je neplodný, lebo by už dávno dieťa mal.

A ja som tomu začala veriť, lebo pravdu povediac by som už bola dávno tehotná… Presne takúto konverzáciu sme mali aj štyri dni predtým, ako sa dve čiarky objavili aj na mojom tehotenskom teste.

Dve čiarky na tehotenskom teste

Moje pocity boli zmiešané, ale len na chvíľku, veď predsa chcel deti a šťastnú rodinku, a po rokoch, keď si myslel, že deti mať nemôže, ho predsa teraz bude mať!

Nevydržala som, aby som mu tu správu oznámila osobne, a tak som mu zavolala a na moje naliehanie, aby sme sa stretli a dali si spolu obed v meste, vytušil, čo mu chcem povedať. V práci som na nič iné nedokázala myslieť a začali sme sa o tom baviť v mailoch, no čoskoro z neho vyliezlo, že z toho nie je vôbec nadšený.

Nikdy som nikoho nezabil… prvý koho zabijem bude moje vlastné dieťa.

Keď som videla, kam konverzácia smeruje, so slzami v očiach som šla za manažérom a povedala, že musím odísť. A nasledoval kolotoč, ktorý neprajem ani najhoršiemu nepriateľovi. Ešte v ten večer sme sa “dohodli”, že pôjdem na interrupciu. Verila som, že to zlomilo aj jeho, lebo kľačal predo mnou na kolenách a plakal so slovami:

“Nikdy som nikoho nezabil (vzhľadom na jeho povolanie vojaka v Iraku a Afganistane) a prvý, koho zabijem, bude moje vlastné dieťa…”

V tú noc som oka nezažmúrila, plač, vracanie a bolesť hlavy… tri dni som sa trápila, kričala, zúrila, že nedokážem rozhodnúť sama za seba a bojovať, ale nechcela som, aby dieťa vyrastalo bez otca, aby malo pokazené detstvo a verila som, že takto to bude lepšie.

Snažila som samu presvedčiť, že toto je to najlepšie rozhodnutie. Keď som šla k lekárovi, nemala som tú silu mu povedať, že dieťa nechcem, len som povedala, že ešte nie som rozhodnutá a tak mi dal čas a povedal, aby som sa vrátila, keď si budem istá.

Nedokázala som to spraviť

Nedokázala som to spraviť a viac – menej s podporou mojej mamy som sa rozhodla, že si dieťa nechám. On moje rozhodnutie akceptoval, a tak sme začali plánovať…

Vedela som, že svadba nebude a ani žiť spolu nikdy nebudeme, moja jediná podmienka bola, že zo začiatku budem potrebovať, aby sme žili spolu, lebo viem, aké náročné je starať sa o takého drobčeka a jednoducho som ho pri sebe potrebovala.

Začali sme organizovať a plánovať, pozerať ponuky domov/bytov, ktoré by mi vyhovovali. Tvrdil, že ma bude podporovať, ako len bude môcť a že jeho dieťaťu nikdy nič nebude chýbať, že sa postará o to, aby dostalo to najlepšie vzdelanie a opateru.

Vysporiadala som sa so situáciou, že nikdy nebudeme šťastná rodinka, podstatné bolo, že sa chcel podieľať na výchove a nezutekal. A asi po troch týždňoch plánovania a vyberania domov na moju otázku, či teda súhlasí s tým, aby sme aspoň prvé dva mesiace bývali spolu povedal, že je tu taký malý problém, ale mňa sa v podstate vôbec netýka a nijako ma to neovplyvní!

Čo nasledovalo, bolo ako scéna z filmu Alfreda Hitchkoka…

 

S kľudom Angličana mi oznámil, že nie som jediná, čo je s ním tehotná…

Mne sa už po druhý raz zrútil svet a teraz som sa len utvrdila v tom, že priviesť dieťa na svet za takýchto okolností je šialenstvo. Keby to nebol chlap ako hora, tak by letel zavretými dverami, jediné, čo si z toho pamätám, bolo moje hysterické vrieskanie, že tento raz svoje dieťa naozaj zabil.

Bola som presvedčená, že pôjdem hneď na druhý deň za lekárom. Tak sa aj stalo, ten ma hneď objednal ku psychológovi na pokec. Zákroku tu totiž vždy predchádza takýto pokec… Nikto tomu nechcel veriť, všetci si mysleli, že toto je len spôsob, akým sa snaží zbaviť mňa aj malého.

Mama: Príď domov, dieťatko vychováme!

A znova zakročila moja drahá mamula: “Nech má aj sedem žien, príď domov, dieťatko vychováme!” Ku psychológovi som šla viac – menej už s presvedčením, že to nedokážem spraviť, veď len pohľad na malé dieťa ma privádzal do hysterického plaču! 

A tak som mu po druhýkrát oznámila, že si dieťa nechám, čím sa on začal meniť na človeka, ktorý mi bol úplne cudzí. Neustále sa ma snažil presvedčiť, že interrupcia je najlepšie riešenie a aby som mala na mysli, že on to dieťa nikdy nechcel, a jeho ospravedlnenie bolo, že aj tá druhá je v takej istej situácii, že ani s ňou žiť nebude a tiež sa ju snaží prehovoriť na interrupciu!

Napokon ho prestalo baviť neustále hulákanie a presviedčanie, ba dokonca z neho vyhŕklo, že by bolo asi najlepšie pre všetkých, aby sme žili v jeho veľkom dome všetci traja s deťmi (happy family!!!).

Nebude predsa platiť na dieťa, ktoré bude žiť na Slovensku

Vtedy som už bola pevne rozhodnutá, že sa presťahujem naspäť domov, čo on radikálne odmietal, že predsa nebude platiť na dieťa, ktoré nebude môcť ani vidieť a vychovávať a na Slovensku predsa nebude mať také možnosti ako v Anglicku.

Musela som doslova žobroniť, aby ma pustil a tak sme sa nakoniec dohodli na kompromise. On sa rozhodol, že musí ísť späť do armády aspoň na dva roky, aby mohol uživiť dve deti naraz, tak za ten čas by som bývala na Slovensku, aby som mala pomoc a podporu rodiny.

Kúpil by nám dom, vždy keď bude môcť, príde nás na Slovensko pozrieť, vyratávali sme, koľko by ho stálo, keby som ostala v Anglicku a koľko, keby som bola na Slovensku. Videl sám, že je to najrozumnejšie riešenie. A po dvoch rokoch, keď by sa vrátil, vrátili by sme sa do Anglicka a on by mi pomáhal s malým, koľko by mohol… A tak sme začali hľadať byty na Slovensku.

Zostala som doma 3 týždne…

Ostala som doma tri týždne, za ktoré som plánovala tiež sa pozrieť po nejakých bytoch. No po návrate do Anglicka ma čakalo ďalšie prekvapenie: “môj drahý” na mňa vyhŕkol, že na nás kašle, že mňa a malého nechce nikdy vidieť, že má na háku, aké bude mať meno a národnosť a ak chcem vidieť od neho nejaké peniaze, mám ho dať na súd!

 

Po všetkých tých sľuboch a plánoch…

A to bolo poslednýkrát, čo som kvôli nemu vyronila slzu! Od vtedy som od neho nepočula ani slovo, vlastne áno… keď som mu na deň otcov poslala provokačnú sms “happy fathers day”, na to mi odpísal, že aby som to nezabudla poslať všetkým potenciálnym kandidátom. Tak napokon som po tom všetkom bola obvinená ešte aj z toho, že Dominic nie je jeho! Aké ľahké je hodiť vlastnú chybu na niekoho iného… To mám za to, že som celú dobu, čo bol v Afganistane, na neho čakala a žila v strachu, či je živý a zdravý…

Viem, že svoje rozhoduntie nebudem ľutovať

Nesmierne sa teším na svojho malého Dominica, ktorý si spravil z môjho mechúra trampolínu a pripomína sa mi deň – noc. Viem, že to nebude ľahké, ale viem, že svoje rozhodnutie nebudem ľutovať.

Je mi ľúto, že som od začiatku nebola dosť silná a nedokázala som rázne povedať, že dieťatko chcem, aj keby čo sa malo diať. Mám obrovské šťastie, že pri mne stali moji priatelia, kolegovia, známi a všetci do jedného ma podporili, najväčšia vďaka však patrí môjmu bratovi a mojej mame, bez ktorej by som to nezvládla.

Jej energia, sila a láska mi dodali odvahu a silu zvládnuť všetky tie kopance. Viem, že ľudia budú určite pozerať na mňa ako na tú, čo prišla nabúchaná z Anglicka a navyše s čiernym deckom! Ale ako moja mama povedala: „Nech si vravia…„ a to hovorí žena, ktorá vyrastala na dedine, kde sa zaťahovali závesy v kuchyni predtým, ako sa večer zasvietilo, aby susedia nečumeli!

Ešte dva mesiace a vraciam sa na Slovensko.

Pravdu povediac, neviem si predstaviť vrátiť sa domov po takom dlhom čase, veď už takmer desať rokov nosím túlavé topánky a zrazu budem odkázaná na pomoc iných. Ale teším sa a som rada, že budem môcť byť nablízku, ak by raz moju pomoc potrebovala aj mama a dúfam, že jej to raz budem môcť odplatiť.