Bola som schopná svoje dieťa zaškrtiť | Príbeh ženy | Žena | Rodinka.sk
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk
inzercia
Rodinka
inzercia

25.09.2015verzia pre tlač


Bola som schopná svoje dieťa zaškrtiť

Autor: Briezka

Ani neviem, kde začať. Človek často číta o niečom a myslí si, že sa ho to netýka. Aj ja som si to myslela. A dokonca aj vtedy, keď už som vedela, že je zle, len som nevedela, čo presne sa deje.

foto: iStock

 

Krutá realita po narodení syna

Narodil sa môj prvý syn a bola to pre mňa v prvom momente úľava. Hurá, mám to za sebou!  Neviem, čo na tých pôrodoch má byť tak hrozné, pohodový pôrod, rýchly, len tých stehov ako na Van Goghovom uchu.

Sedieť som sa učila najprv na plávacom kolese. Tri mesiace to trvalo, kým som bola fit. Teda môj podvozok, moja duša sa liečila dlhšie.

Materský pud vo mne nejako mlčal

Len ten toľko ospevovaný materinský pud vo mne nejako mlčal, žiadne návaly lásky a šťastia, keď som videla dieťa, nijaký extrém, skôr únava a zmätok.

V pôrodnici sa to ešte ako - tak dalo, ale drobec bol veľmi uplakaný hlavne večer. Po návrate domov to bolo čím ďalej, tým horšie. Odbitím devätnástej hodiny sa pre nás začal boj, plač až vresk, moja neschopnosť utíšiť ho a nakoniec aj moje zúfalstvo a slzy. Málokedy sa stalo, že by zaspal skôr ako po 3 - 4 hodinách plaču.

A ktoré dieťa neplače? Citlivka matka!

Keď som sa zverila pediatričke, odbila ma A ktoré dieťa neplače? Citlivka matka, preháňate. Do toho ešte Vojtovka, ďalší plač. Celé to toľko vysnívané materstvo sa mi naraz začalo meniť v pre mňa krutú realitu, všetko bolo sivé, ja unavená a zúfala, večne uplakaná, v depkách, ktoré rástli, začala som byť doslova alergická na svoje vlastne dieťa. Vytúžené.

 

Myšlienka na samovraždu

Keď to už došlo do štádia, že som začala pomýšľať na samovraždu, niečo ma zbrzdilo. Šla som k svojej lekárke a povedala som jej, že mám problémy a potrebujem pomoc, možno  psychológa.

Reagovala podobne ako pediatrička: citlivka matka, neschopná, preháňa a podobne.

Tak som depkovala ďalej, až som dospela do štádia, že som po každom ziapala, zúfalá a vyčerpaná. Jedného dňa, keď malý neprestával plakať, som sa prebrala až v tom momente, keď už som bola schopná ho aj zaškrtiť - už - už som šla rukami na to malé telíčko s úmyslom niečo mu spraviť.

Myšlienky na samovraždu ma prenasledovali dňom a nocou, neviem, kam by som došla nebyť toho, že som stretla Broňu. Cez ňu som sa dostala k babetko.sk a toto fórum.

Zmenila som lekárku, našla si psychologičku....

Zmenila som pediatra, syn dostal lieky a aha ho, plač pomaly prestal. Aj ja som zmenila lekárku a našla si psychologičku, ale nič moc.

Homeopatiká nezaberali, psychologička ma ani veľmi nepočúvala, len si robila čiarky a pozerala na hodinky. Z celého toho som mala pocit, že ja som tá zlá a chyba je vo mne, som psychicky narušená a týram ľudí, a preto sa mi to vlastne stalo.

Pred rodinou  som sa snažila budiť dojem, že je všetko ok. Ja to zvládam, nezložím sa. Pamätám si, ako moja mama ironicky so smiechom komentovala manželku jedného svojho kolegu: „Si predstav, že ona po pôrode len revala, no pochopíš to?“

Hm, mojej mame to bolo na smiech, nechápala. Tak načo sa jej budem ja zverovať?

mama a dvaja chlapci
foto: isifa

 

Fórum – moja terapia

Na fóre som si našla kamarátky, spriaznené duše, to bola moja terapia. Nejako som sa postupne dostávala do normálu. Keď mal syn 1,5 roka, išla som do práce. Hanba sem, hanba tam, potrebovala som zmenu. Našťastie, syn bol tvor veľmi spoločenský a vyhľadával rovesníkov, nemal v škôlke problém. Ja som sa v robote cítila ako na dovolenke, oddych, konečne.

Neviem, čo to všetko spustilo, či problémové tehotenstvo (bola som dlho v nemocnici na udržiavaní), či predchádzajúce potraty. Neviem. Viem len to, že celé tie preplakané noci a dni v nemocnici s bábätkom v brušku a potom celý prvý polrok na jeho psychickom vývine aj na našom vzťahu zanechali trvalé stopy. Manžel ani nehovorím, koľko si pri mne vytrpel.

Druhé dieťa? Ani omylom!

Vďaka tomu všetkému som sa zaprisahala, že druhé dieťa nikdy, ani omylom. A darilo sa mi! Depky síce boli, ale už som nemala nutkanie skončiť to všetko.

Po pol roku prišli naraz zdravotné problémy a postupne mi diagnostikovali hyperprolaktinémiu. Dostala som lieky a čo čert nechcel, na Vianoce cestou do hypermarketu mi prišlo zle v aute od žalúdka. Manžel tak zo srandy poznamenal: „No nie si ty tehotná?“

Vtedy som to neriešila. Ale o dva dni mi už môj inštinkt vravel, žena , zle je, ani test mi nebolo treba. Brala som to ako tragédiu, moju osobnú, odmietala som to, nechcela som, prenasledovali ma tie spomienky na tie preplakané noci a to, že som skoro ublížila vlastnému dieťaťu a všetko to dokopy ma hnalo len k jednému - UPT. Keby sa to dalo, hneď by som venovala celý „vercajch“ na vedu a výskum, len už žiadne dieťa.

foto: iStock

Stretnutie s Dominikou

Dievčatá na fóre už tušili, že sa niečo deje a keď som sa stretla na kafe s Dominikou, vytiahla zo mňa všetko. Zase som bola na dne. Svet pre mňa prestával existovať.

Domi ma hneď vylífrovala k psychiatričke, doslova. Milá pani, dokonca aj manžel bol so mnou. Nikdy sa netajil túžbou po druhom dieťati. Absolvovala som pár sedení, prebrali sme všetko, minulosť, aj to, čo práve prežívam, aj budúcnosť.

Navrhla mi pár riešení. A vysvetlila mi, čo sa vo mne vlastne dialo. Všetko to, čo som prežívala posledné tri roky nemuselo byť, keby si pani psychologička hneď všimla dg. Laktačná psychóza. V mojom prípade šla ruka v ruke s vysokým prolaktínom.

Odstránili sme jedno, druhé sa zlepšilo samé, navštevovala som psychologičku a celé tehotenstvo som vždy bola s niekým. Neostala som sama v neistote v nemocničnej izbe. Pravda je, že to trvalo, prvých 5 mesiacov som ignorovala fakt, že som tehotná. Len syn sa veľmi tešil a manžel tiež. Aj keď boli problémy, manžel stál pri mne. Naučila som sa relaxovať, užívala som si každú chvíľu. Možno to bolo tým, že som bola s rodinou, neviem.

Moje zlatíčko

Druhý syn je poklad, malý pozorovateľ, má svoj veľký vzor - brata, sleduje ho. Aj depky boli, ale s pomocou odborníkov a manžela som to zvládla. Teraz som šťastná matka spokojného bábätka :-).

A to mohlo byť aj pri prvom, dnes to už viem. Len som potrebovala pomocnú ruku odborníka, ktovie, čo by bolo, keby ma lekári neboli odbili... Už viem, že na laktačnú psychózu sú lieky a dá sa zvládnuť.

Keby ma nedotiahla vtedy Dominika k lekárke a keby ma neboli baby na fóre podporili, nemám druhé bábätko.

Ďakujem

Chcem sa veľmi pekne poďakovať všetkým, čo ma podržali a pomohli. Mojim žienkam z "tehotenských príznakov" a Pralynke, že mi dovolí vyvetrať si občas dušu. No a samozrejme môjmu manželovi, že neušiel a ostal pri mne, stojí pri mne vždy, či mám dobrú náladu alebo niekedy aj nie.

 

 

Pozn. redakcie: Článok vznikol v roku 2008

Súvisiace články

Hodnotenie

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.9 z 5. Celkom 15 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.

inzercia

Komentáre

just testing... napísané 03.05.2016 22:06 answer email

aaa smile

Matka Katka napísané 25.09.2015 18:22 answer email

1, tieto pocity majú väčšinou matky, ktoré neboli ihneď po pôrode v kontakte koža na kožu s bábätkom, resp.ak separácia bola nevyhnutná, tak potom tie chvíle "nedohnali".

2,dá sa tomu vyhnúť, len človek to potrebuje zo seba vydať, nie zatĺkať, že sa správa akoby všetko bolo v poriadku.

3,žiaľ, často rodina aj volanie o pomoc odignoruje, dokonca sa matku vysmejú

4,áno, existujú aj lieky, ale kontaktom koža na kožu, nosením, dojčením na požiadanie, spoločné spanie problémom predchádzajú, resp.ho liečia viac ako lieky.

5,ak počas šestonedelia je matka nechaná sama s malým dieťaťom, starostlivosť o domácnosť aj dieťa môže tiež narobiť svoje.

Mulink napísané 11.10.2008 21:41 answer email

Mám na vás otázku. Svagriná má presne takéto problémy. Snažili sme sa pomáhať, tehotenstvo a porod bez problémov. Pomahali sme dalej. Už to išlo na úkor nášho zdravia, o čase pre seba ani nehovorím. A ešte nám vykrikuje, že nikto jej nepomáha.Ja si ešte aj dovolenky vyberám ked to potrebuje.

 

Ale mne sa zdá, že ona sa akosi nesnaží. Terapie za veľa nestáli a po liekoch sa nám zdá že je natom ešte horšie. Čo navrhujete?

tiez Maria napísané 10.10.2008 19:59 answer email

Briezka dakujem Ti a aj Vam ostatnym prispievajucim...myslela som si ,ze som jedina...taktiez som prvych 6di v nemocnici preplakala,mlieko nikde....potom ked doslo bolo ho tolko ,ze som dostavala mastitidy jedna radost...sama vo Svedsku ,iba ja ,manzel a dieta,ziadna pomoc od rodiny...malicka nechcela ani sat ...stale mi zaspala na prsniku a ked uz bola hladna len plakala a plakala a nechcela sa prisat...ja nestastna ,ze dieta hladne,prsniky plne ,bolave...a k tomu este aj malej reflux...tak som zacala odsavat a pridavat nutriton na zahustenie MM...a tak to slo az do 11.mesiaca..ale s odsavanim sa mi zahojili prsniky,ja som bola stastnejsia ,ze mala prospieva ...az veeelmi dobre...a bola som aj stastna matka...no teraz mavam niekedy obdobia,ze to nezvladam a obvinujem sa z toho ,ze som zla matka....ale moj manzel ma stale podrzi a vravi ze som ta najlepsia...ale viem ,ze nie som ta naj...som niekedy nazlostena viac ako treba...a niekedy aj kricim...ale uplne nahlas...som sama zo seba rozcarovana a neznasam sa zato...pretoze som tuzila byt ta najcitlivejsia najtolerantnejsia a najchapavejsia matka...no nejde mi to...moja mala je fakt zive striebro...niekedy mam nervy na dranc ,ked vystraja...ked ideme vonku sice ma pocuva ale ked spusti krik pred ludmi a nevie mi povedat co to je a nechce sa utisit a ja to nechapem hanbim sa...a este o to viac ked syn jednej kamaratky je ako iba taka umela babika ,co kde ju posadis ,tak tam bude,co nikdy nekrici...a td...poznate...no ale aj tak svoju malicku lubim najviac na svete...a viem ,ze je jedinecna a kazdy sme iny preto sa to snazim akceptovat a dufam v to ,ze ked bude vediet povedat vsetko ,tak uz nebude tak neskrotene prejavovat svoje emocie a vyzadovat to ,co chce...a ked som niekde vo vychove urobila chybu ja je mi to luto,lebo sa snazim venovat sa jej kolko len mozem...

 

mamickam vsetkym vsetkym prajem veeela pevnych nervov pri nasich deturencoch... zwinker

Maria napísané 10.10.2008 19:59 answer email

Briezka dakujem Ti a aj Vam ostatnym prispievajucim...myslela som si ,ze som jedina...taktiez som prvych 6di v nemocnici preplakala,mlieko nikde....potom ked doslo bolo ho tolko ,ze som dostavala mastitidy jedna radost...sama vo Svedsku ,iba ja ,manzel a dieta,ziadna pomoc od rodiny...malicka nechcela ani sat ...stale mi zaspala na prsniku a ked uz bola hladna len plakala a plakala a nechcela sa prisat...ja nestastna ,ze dieta hladne,prsniky plne ,bolave...a k tomu este aj malej reflux...tak som zacala odsavat a pridavat nutriton na zahustenie MM...a tak to slo az do 11.mesiaca..ale s odsavanim sa mi zahojili prsniky,ja som bola stastnejsia ,ze mala prospieva ...az veeelmi dobre...a bola som aj stastna matka...no teraz mavam niekedy obdobia,ze to nezvladam a obvinujem sa z toho ,ze som zla matka....ale moj manzel ma stale podrzi a vravi ze som ta najlepsia...ale viem ,ze nie som ta naj...som niekedy nazlostena viac ako treba...a niekedy aj kricim...ale uplne nahlas...som sama zo seba rozcarovana a neznasam sa zato...pretoze som tuzila byt ta najcitlivejsia najtolerantnejsia a najchapavejsia matka...no nejde mi to...moja mala je fakt zive striebro...niekedy mam nervy na dranc ,ked vystraja...ked ideme vonku sice ma pocuva ale ked spusti krik pred ludmi a nevie mi povedat co to je a nechce sa utisit a ja to nechapem hanbim sa...a este o to viac ked syn jednej kamaratky je ako iba taka umela babika ,co kde ju posadis ,tak tam bude,co nikdy nekrici...a td...poznate...no ale aj tak svoju malicku lubim najviac na svete...a viem ,ze je jedinecna a kazdy sme iny preto sa to snazim akceptovat a dufam v to ,ze ked bude vediet povedat vsetko ,tak uz nebude tak neskrotene prejavovat svoje emocie a vyzadovat to ,co chce...a ked som niekde vo vychove urobila chybu ja je mi to luto,lebo sa snazim venovat sa jej kolko len mozem...

 

mamickam vsetkym vsetkym prajem veeela pevnych nervov pri nasich deturencoch... zwinker

briezka napísané 01.04.2008 12:49 answer email

SEPRT super, necakaj zmenu hned, trosku to trva kym lieky zaberu, hybaj na forum a najdi si temu lieky v tehotenstve, zienky t i poradia, neni to len o nazve aj o liekoch AD celkovo.

seprt napísané 31.03.2008 16:58 answer email

Ahoj Briezka tak som sa dnes konecne odhodlala isť k lekárke. A nebolo to take strašne,ako som si predstavovala. moja dr. bola strašne zlata a chápavá. Aj ked som sa tam zosypala tak ma len pčúvala a ani mi neskákala do reci.Kiež by bolo viacej takých dobrých a chápavých ludí. Neposlala ma k psychiatrovi len mi predpísala antydepresíva. Tak verím že to bude už len lepšie. Ale bolo to fakt dosť ťažké sa prekonať a ísť k dr. Ale som na seba hrdá že som to zvládla. Stále som si hovorila ,že to robím pre môjho malinkého. Tak držím všetkým peste nech to aj vy zvládnete. Ja som prví krok spravila a uvidíme čo bude dalej. Prajem veľa šťastia

 

PS: Dakujem ti Briezka maš natom aj ty svoj podiel že som sa dokopala k dr. Niekedy stačí že ťa niekto vypočuje a chápe ťa, lebo prežil niečo podobné. Ešte raz DAKUJEM

Bajuzka napísané 27.03.2008 15:59 answer email

a bohužiaľ ma to drží aj 10. rok po pôrode.....Možno je to tým, že som teraz v 38 t.t. s druhým dieťaťom a snažím sa nemyslieť na to aké to bolo i keď sa to derie samovoľne von......

Nečakám už žiaden príval lásky, ani sebaobetovanie sa pri neúnovnej starostlivosti o drobca, viem že ma čakajú len samo povinnosti a takto sa s tým možno ľahšie vyrovnám.......

Mám panický strach z pôrodu. Psycholog, psychiater, gynekolog, internista, neurolog, očný, obvoďák....... Všetci mi tvrdia, že som mladá a zdravá a že to predsa zvládnem, však to už toľko žien predo mnou zvládlo...xixi...No a nedajte si potom dáku tú "kukuricu" na upokojenie....xiix

Bajuzka napísané 27.03.2008 15:55 answer email

a bohužiaľ ma to drží aj 10. rok po pôrode.....Možno je to tým, že som teraz v 38 t.t. s druhým dieťaťom a snažím sa nemyslieť na to aké to bolo i keď sa to derie samovoľne von......

Nečakám už žiaden príval lásky, ani sebaobetovanie sa pri neúnovnej starostlivosti o drobca, viem že ma čakajú len samo povinnosti a takto sa s tým možno ľahšie vyrovnám.......

Mám panický strach z pôrodu. Psycholog, psychiater, gynekolog, internista, neurolog, očný, obvoďák....... Všetci mi tvrdia, že som mladá a zdravá a že to predsa zvládnem, však to už toľko žien predo mnou zvládlo...xixi...No a nedajte si potom dáku tú "kukuricu" na upokojenie....xiix

Žaneta napísané 27.03.2008 14:53 answer email

Klobúk dole Briezka. Držím Vám pästičky a gratulujem k takému manželovi aj priateľkám. Nie vždy to človek zvládne sám a vy ste obklopená skvelými ľuďmi. Pri Vašom príbehu som si poplakala. Keby každý bol obkolesený takými skvelými ľuďmi ako vy. Mám z Vás radosť a želám Vašej rodinke všetko dobré.

briezka napísané 25.03.2008 19:42 answer email

MAMINA a co tak vytlacit clanok a dat jej do schranky alebo jej rodicom ? inak ja od nas pocut vresk, ale nepomozes si obcas, lebo ked starsi zacne raz strajkovat tak je to o drzku . truc a vzdor. naschvaly apodobne, a cirkusant, sam si vyzaduje pozornost tym ze zacne vrieskat . ale v 2 rokoch to je ine.

mamina28 napísané 24.03.2008 20:33 answer email

Briezka,je super,ze si sa tak rozhodla a vyuzila si napokon aj pomoc odbornikov!!!Ja vo svojom okoli poznam tiez jednu taku zenu.Som na materskej,takze cele dni travim doma,pokial niesme s malym von.Moja suseda ma na 100% Laktacnu psychozu.Ma 2 deti.Jej dcerka ma necele 2 roky a jej syn je o necely rok mladsi.Mila pani profesorka si myslela,ze ked dojci,nemoze otehotniet-a bum!Ma dve male deti,jej rodicia su u nej denne alebo aspon nejaka ta kamaratka.No co to pomoze,ked po chudatkach detoch denno denne doslova reve!Hlavne po tej malej.Ja to uz nemozem pocuvat-nadava jej do pi... a pod.Minule od nich isli dokonca take buchoty,ze som mala sto chuti tam ist,len aby tym detom neublizila.Nastastie prisiel jej otec a spravil s nou poriadky.Navonok sa snazi usmievat,pred ostatnymi je na deti mila a ked pride domov,krici po nich ako zmyslov zbavena!Nechcem do toho nejako zasahovat,ale tych deticiek mi je velmi luto a ja to uz nemozem pocuvat.Poradte mi prosim.A tebe briezka este raz gratulujem!

Gigina napísané 22.03.2008 10:54 answer email

Briezka, som velmi rada, ze si tento clanok napisala :-) . A ze to dobre dopadlo. Drzte sa, rodinka, a krasne sviatky.

Nelinka napísané 21.03.2008 18:13 answer email

Táto debata je fakt super! Myslím, že pomože každej z nás.Aspoň to víjde

von z tela a duše.Všetkým držím palce, aby zvládli každú minútu!

Ja som mala tiež presne taký problém, ktorý aj zanechal veľa stop.

Po viacerých rokoch čakania sa nám podarilo otehotnieť s dvojičkami.

V tehotenstve som pribrala iba 9 kg, 2 mesiace strávené v nemocnici

ostatné doma v obývačke na gauči a neustáli strach, či všetko dobre dopadne.

Dievčatká sa narodili zdravé v 38.t.t, sice trošku menšie.

Prvé tri mesiace som sa snažila byť veľkou hrdinkou.Kojila som a zvládala,podľa mňa všetko super.Ale to asi pre to, že som sa celých 9 mesiacov na ne strašne tešila. Moji rodičia sú zamestnaný a svokrovcov nemám.Takže mi nemal kto pomáhať.Asi po 4 mesiacov deti prestali v noci

úplne spať a väčšinou preplakal a ja s nimi.Viete si predstaviť, ako u nás fungovala domácnosť.Cez deň spali 2x 20min.a manžel chudák, chodil po neprespaných

nociach do práce a samozrejme, že ja tiež som musela pri deťoch na 100%

fungovať. Každý deň som do toho ešte počúvala moju mamu, ako ona musela

všetko stíhať a strašne ju to bavilo a samozrejme, že veľa vecí robím ja zle a preto to u nás nefunguje. takto sme fungovali 2 roky s tým, že asi od 1 roku

ako som prestala kojiť sa to začalo zlepšovať.S deťmi sme pochodili po všeljakých vyšetreniach /nič nezistili / a mňa si nikto nevšímal.

Dnes po 4 rokoch sú dievčatká zlaté ale s manželom sme so všetkého unavený a náš spoločný život je podľa mňa v troskách. Tak sa držte!

briezka napísané 21.03.2008 07:51 answer email

SEPRT, no ahybaj k lekarke, ked sa rozplaces, nevadi, skor pochopi, co treba, co myslis, kolko som hovorila ulekarky ja? iba uhm bleeeeeeeeeeeee a hej bleeeeeeeeeeeeeee. podavala mi vreckovkya caj . v pohode, tie obavy som mala aj ja, nehovorim ze uz to je oka som naj. nie, su tu stale, ale pozeram sa na to inak. tak smykaj k lekarke. smile

Sisika napísané 21.03.2008 00:07 answer email

Teda zasnem a sklanam sa pred vami,ktore ste zazili taketo muky!!!!

Obdivujem aj vasu odvahu vobec take nieco napisat a podelit sa s ostatnymi o svoje najvnutornejsie pocity-a tym vlastne velmi pomahate!

Ja sama som nieco take poznala len okrajove,ako malu poznamku v knihe o materstve-no myslim si,ze o tom by mali napisat a dat kazdej zene jednu hrubu knihu,aby sa nestali taketo veci-ze mamina aj babo trpia tak dlho zbytocne.Ze ich problemy ignoruju a zlahcuju.

Musi to byt hroza citit nieco take k babatku a este vacsia hroza byt na to sama.

Obdivujem Ta,briezka,a aj vy vsetky a dakujem za vase uprimne slova.

Idem si utriet slzy a lahnut si k nasej milovanej dcerke-a budem dakovat osudu,ze som mohla prezit nadherne pocity materstva hned od prvej sekundy s nou a ze som o to stastie nemusela tak tvrdo bojovat.

Sisa

seprt napísané 20.03.2008 21:43 answer email

Ahojte ja mam tiez taky problem. Len ja mam strach ist k svojej doktorke lebo ani neviem co by som jej povedala.A ci by som bola schopna sa vobec jej zdvoverit. Verim tomu ze keby som knej prisla tak sa hned rozrevem a uz zomna nic nedostane.Ja sa obavam toho co by mi povedala ze som nechopna matka atd....a to by som asi uz nezvladla vobec. Ja uz som psychycky na dne. Mam 15 mesacneho chlapceka a som stastna ze ho mam nevymenila by som ho zanic nasvete len mam chut niekedy mu ublizit. Lebo ma vie niekedy (dost casto) tak vytocit ze sa neviem ovladat a len vrieskam jak zmyslov zbavena a neviem prestat. Lebo ked mu nieco zakazem tak to akokeby naschval zase robi a rehoce sa mi do tvare a ja potom mam chut ho udret. A ked mi aj jedna ujde tak ma to strasne mrzia a placem a placem. Ja sa snim bojim chodit aj na prechadzky lebo ked zacne revat a utekat mi na druhu stranu tak ja sa sice pretvarujem ako to zvladam ale dojdeme domou a zacnem zase nadavat. Dakujem ze ste ma vypoculi lebo sa ani nemam komu zdvoverit lebo okolo mna su vsetci dokonali mama mi umrela v 15 a kamoska sa mi teraz prestahovala takze tak.Obdivujem kazdu zvas ktore ste to dokazali. Mozno raz aj ja sa dokazem prekonat a ist k dr.

seprt napísané 20.03.2008 21:43 answer email

Ahojte ja mam tiez taky problem. Len ja mam strach ist k svojej doktorke lebo ani neviem co by som jej povedala.A ci by som bola schopna sa vobec jej zdvoverit. Verim tomu ze keby som knej prisla tak sa hned rozrevem a uz zomna nic nedostane.Ja sa obavam toho co by mi povedala ze som nechopna matka atd....a to by som asi uz nezvladla vobec. Ja uz som psychycky na dne. Mam 15 mesacneho chlapceka a som stastna ze ho mam nevymenila by som ho zanic nasvete len mam chut niekedy mu ublizit. Lebo ma vie niekedy (dost casto) tak vytocit ze sa neviem ovladat a len vrieskam jak zmyslov zbavena a neviem prestat. Lebo ked mu nieco zakazem tak to akokeby naschval zase robi a rehoce sa mi do tvare a ja potom mam chut ho udret. A ked mi aj jedna ujde tak ma to strasne mrzia a placem a placem. Ja sa snim bojim chodit aj na prechadzky lebo ked zacne revat a utekat mi na druhu stranu tak ja sa sice pretvarujem ako to zvladam ale dojdeme domou a zacnem zase nadavat. Dakujem ze ste ma vypoculi lebo sa ani nemam komu zdvoverit lebo okolo mna su vsetci dokonali mama mi umrela v 15 a kamoska sa mi teraz prestahovala takze tak.Obdivujem kazdu zvas ktore ste to dokazali. Mozno raz aj ja sa dokazem prekonat a ist k dr.

briezka napísané 20.03.2008 21:19 answer email

len som chcela, baby blues a laktacna psychoza nie je to iste

dost nas je baby. len skoda, ze sa verejne o tom nepatri hovorit :(

Tana napísané 19.03.2008 13:28 answer email

Myslím, že ženy by mali absolvovať aj popôrodnú prípravu, nielen prípravu na pôrod. Ja som nemala až tak silnú depresiu. Veľmi mi pomohla moja mamka a úžasne trpezlivý manžel. Mama si silné baby blues prežila som mnou, narodila som som sa panvovým koncom, pôrod so mnou mala príšerný, dlhý a na jeho konci sa ani nedozvedela, čo sa narodilo, a či je to živé. vraj pri mne preplakala celé dni, keď sa potom so mnou vrátila domov... Zrejme vďdaka tejto skúsenosti stála tak bedlivo pri mne, keď sa nám narodila dcérka. Ja som však bola aj tak veľmi zaskočená svojimi pocitmi voči malej. Obviňovala som sa, nikomu som nepovedala o tých hrozných pocitoch. Ke´d malá spala, všetko bolo fajn, ale len čo sa zobudila, nenávidela som ju. A aj seba za tie hrozné pocity. Už ich tu popísalo veľa žien. Myslím, že by mi bolo pomohlo, keby mi to niekto dopredu povedal, aké to bude, že budem na smrť unavená, že sa ten plač niekedy NEDÁ utíšiť a že hneď nebudem milovať svoje dieťa. Teraz má dcéra skoro 5 rokov, dlho sme nechceli dalšie dieťa - práve kvôli týmto neblahým skúsenostiam. Dnes už sa cítim pripravená, tak dúfam, že to vyjde, a najmä, už viem, čo ma čaká. Držím palčeky všetkým mamkám, aby našli okolo seba veľa chápavých ľudí, ak keď to inak nejde, domáhať sa odbornej pomoci. Život sa má žiť, nie prežívať. :-)

nia napísané 18.03.2008 15:56 answer email

Je mi úzko Briezka, keď si predstavím, koľko ignorancie.... V jednom som si istá, že si úžasná žena a mamina a tvoje deti sú šťastné, že ťa majú, vždy ich budeš chápať a podporovať aj pre to všetko čo si zažila. Veľmi sa bojím, aby som nebola rovnaký ignorant ako tí, na ktorých si vo svojom okolí natrafila (s výnimkou "priateľov") Keď si predstavím, že na tvojom mieste môže byť o niekoľko rokov moja dcéra.... . Moja mamina bola úžasná žena, vy obe s Dominikou mi ju pripomínate. Žiaľ už tu nie je a to prázdno sa nedá vyplniť, ale byť oporou ľuďom a byť vnímaví voči tomu čo prežívajú iní a hlavne aj schopní im pomôcť je niečo čo tu po sebe zanechala. A ty si mi to pripomenula. Ďakujem za to, čo si napísala.

livia napísané 18.03.2008 14:42 answer email

Som rada, ze je briezka uprimna a aj vsetky ostatne maminky, ktore prezili " baby blues" a dokazu o tom hovorit..Aj ja medzi ne patrim.... Hoci nase babo bolo vytuzene a cele tehotenstvo som prezila ok, strasne som sa na maleho tesila spolu s manzelom..To, co sa udialo po jeho narodeni, to bol pre mna sok!!!! U mna to zacalo asi 5 den po jeho narodeni, strasne striedanie nalad, strasna uzkost, plac, stale som cakala na ten uzasny materinsky prival lasky a nikde nic,mala som pocit, ze ho nechcem,,, a vobec som to vo svojom vnutri nevedela ovplyvnit, zmenit.Dokonca som sa bala s nim ostat sama, mala som strach, ze sa mu nieco stane, ze sa neviem onho postarat... moja mama ma jedina chapala, pomahala mi, ako sa dalo, ale moja psychika bola total na dne a ja som nevedela , ako z toho von..Urcite tam zavazilo aj to, ze maly skoro stale plakal, nechcel jest..Moj manzel bol trpezlivy,ale tiez mu uz raz rupli nervy, sa mu vobec divim, ze tie stavy som mnou vydrzal..Samozrejme, bola som hrdinka, ze si s ty poradim sama, o psychologovi ani pocut.Tak ma tato depka drzala vyse roka, potom som sa z toho dostala... Ale prisla som o najkrajsie mesiace s mojim babom, pretoze som ich stale preplakala a najhorsia bola ta vnutorna uzkost, kto to prezil, pochopi. teraz som z toho vonku, maly ma 3,5 roka, je zlaty, hravy a sikovny, ale tiez mam pocit, ze ma ma zafixovanu ako smutnu a uplakanu maminu,, teraz cakam opat chlaceka,tesim sa strasne,ale uz viem,ze ak ma zase chyti depka, zatocim s nou!

Maťa napísané 18.03.2008 14:34 answer email

Tak toto som dočítala so slzami v očiach. Nielen preto že som na MD so svojou vnučkou a konečne si materstvo úžívam- na svoje deti som bohužial čas nemala, som v prechode a teda vraj*precitlivená-podľa odborníkov* ale že poznám prípad keď 26 ročná mladá žena , liečená na laktačnú psychózu vyskočila z okna. Nepamatám si či to bolo 5,6 alebo 7poschodie a neprežila.

A to nebola sama. Rodičia jej pomáhali. Stačilo že ostala chvíľu sama u príbuzných kde ju vzala manžel na víkend. To bolo potom slov od odborníkov ako mala byť liečená. Bohužial prišli neskoro.

petronela napísané 18.03.2008 11:51 answer email

Tiez som si prezila lezanie v nemocnici, predcasny porod, vlastne zdravotne problemy vdaka doktorom nespravne diagnostikovane (co sa stazujete, to ma kazdy), znizenu imunitu a chorlavenie. Problemy s kojenim, kazde dva tyzdne laktacna kriza, mala nechcela spat...A ked mala cosi okolo roka a bola pohyblivejsia, tak prisiel jej vzdor a zacali sme sa hadat s muzom aj kaydy den, jemu sa uz nechcelo ani domov chodit k urevanemu decku a neschopnej manzelke. Stale ma nutil kojit, lebo je alergik a zo vsetkych stran do nas hucia ake je to zdrave pre babatko... Sex skoro ziaden, lebo sme pouzivali billingsovu metodu a podla toho som mala plodne dni v kazdom jednom tyzdni "-)) Tak vzdy ked mala zacala vystrajat som si dala lyzicu Becherovky, potom poldeci do dzusu, neskor riedene vino, potom neriedene..az som raz stiahla na ex pol flase a isla s urevancom s kocikom von. Nevladala som chodit ako mi bolo zle, tak som si lahla v parku na lavicku, dieta kupodivu spalo az kym som vytriezvela. To sa udialo behom jedneho mesiaca. Este predtym som dostala zaludocnu neurozu, nespavost, chudla som a tuzila utiect do prace alebo este lepsie niekam do Zajezovej kozy past - kde by na mna nikto nekrical, nevycital. Po tej prihode ked som sa opila som hned isla k psychologovi - doporucil terapiu obom, ale manzel zahlasil ze on teda problem nema a nikam chodit nebude. Zlakol sa vsak ze ja tam kazdy mesiac oplieskam kopu penazi za terapiu, tak sa radsej umudril a trosku zmenil svoje spravanie.

zuzana kriz napísané 18.03.2008 11:34 answer email

Dakujem za uprimny clanok. Vsetky maminy ktore poznam vacsinou "drzia fasadu" a tvaria sa ako supermatky, ze vsetko zvladnu, samy, s usmevom, bez kriku... Aj na fore sa take najdu - stavaju dom, robia doktoraty a popritom podnikaju a staraju sa o rodinu, samozrejme na depky nemaju cas. Co je najhorsie, moj manzel tomuto mytusu veri a dava mi taketo maminy za vzor! Takato kritika je absolutne nefer, ved ja ho s inymi muzmi neporovnavam. Navyse si mysli ze je mimoriadne dobry jrodic, hoci cele dni trci v praci a cez vikendy radsej doma majstruje alebo ide nakupit, nez by sa venoval detom. A ja na nase dieta nesmiem skriknut, ale ked sa on nastve tak ho zrube ze az... neuveritelne nesebakriticky. Teraz cakame tretie babo (jeho zasluhou, lebo kondom zaboha nechcel a "ho zabudol" vytiahnut, vraj som nevravela ze treba, alibista jeden) a nedavno ma kritizoval ako som sa spravala pri prvych dvoch porodoch!!! A to som si myslela, aky je rodinne zalozeny, a pritom on ma stale pozoruje a porovnava s inymi zenami, ktore vlastne ani blizsie nepozna. Staci ak vidi ze na ulici tlacia kocik a poritom sa usmievaju... Je to des, ked mate doma maleho urevanca s besnym temperamentom, kamaratky taketo problemy zasadne nepoznaju a este aj pred vlastnym manzelom sa musite tvarit ze ste hyper-super.

Rianka napísané 18.03.2008 11:02 answer email

No,aj ja som si pri tomto clanku poplakala..Pripomenulo mi to dva roky utrpenia,slz,vycitiek,depresii..Aj ja som chcela svojho drobca odlozit,vzdy,ked som sla okolo nemocnice a zazrela hniezdo zachrany,mala som chut tam svoje dietko natrepat,zabuchnut a ujst niekam daleko.Tiez som si uzila detskeho placu neurekom, nemala som sa komu vyzalovat,ak som sa stazovala mame,tak ma odbila s tym,ze ona sa vytrapila s dvoma malymi detmi, musela cestovat do prace cele hodiny,mala na starosti celu domacnost,pracu, nikto jej nepomohol a ja sa mam ako v bavlnke a stale sa stazujem..Faktom je,ze na svoje babo som bola uplne sama,manzel mi skoro vobec nepomahal,az ked podrastlo a vedel sa s nim zahrat.Stale mam pocit zufalstva,beriem materstvo a rodicovsku "dovolenku" ako trest, neuzivam si, a dalsie dieta nechcem..Nie som dobra matka, aj ked babo bolo vytuzene..Proste sa len trapim.A nenachadzam vychodisko..Sice,cim je starsie,tym je to lepsie,ale ked si predstavim,ze by som to mala este raz absolvovat,tak ani omylom.Mam aj velke zdravotne problemy, mama do mna stale huci,nech sa pozbieram,o psychiatrovi sa u nas v rodine nehovori..Jednoducho si pripadam,ze sa len stazujem a som rozmaznana,ved ine to zvladaju lavou zadnou a ja som taka troska.

Sára napísané 18.03.2008 09:21 answer email

...aj ja! A to dokonca niekoľko krát. Pamätám sa hlavne na jeden taký záchvat spôsobený niekoľkohodinovým plačom malej, mojou vyčerpanosťou a bezmocnosťou. Bolo asi pol dvanástej v noci a ja som začala nahlas kričať ako zver a nevedela som to zastaviť. Nakoniec som na seba pustila ľadovú sprchu a to ma nejako spacifikovalo. Inak neviem, čo by bolo. Toto sa doposiaľ ešte nikto o mne nedozvedel...

vikinikii napísané 18.03.2008 08:55 answer email

BRIEZKA obdivujem ta ze dokazes zverejnit svoje pocity aj tuzby svoje nalady a trapenia.V tomto som ja slaba a nedokazala by som to.Nedokazala by som napisat ze by som mala nutkanie ublizit sebe ci mojmu dietatu.

Myslim ze aj napriek vsetkemu sa z teba stala silna zena a rozhodna a odvazna ze si dokazala vyhladat pomoc.

Drzim ti palceky.Prajem ti len stastie a lasku.

Ovka napísané 18.03.2008 08:02 answer email

Briezka,...clovek hned prehodnoti svoje vlastne skusenosti.

Ja som tiez mala depku hned po porode, ale moje stastie spocivalo v tom, ze moja kamaratka z detstva robila v tom case sestricku na psychiatrii. Hned ako som zacala mat tie hrozne pocity - ja som nastastie tak daleko nedosla, ale ja som chcela vratit maleho do nemocnice, alebo zverit ho mojim rodicom, aby som mohla ist par tyzdnov po porode do prace - som jej zavolala a povedala vsetko.

Par dni na to som uz sedela u psychiatricky. Cize u mna to cele vseho-vsudy trvalo 2-3 mesiace a vidim, ze ty si sa trapila viac ako rok a pol, mozno aj dlhsie

Jana napísané 17.03.2008 22:07 answer email

Ahoj, veľmi pekne ti ďakujem za tvoj príspevok. Nemá veľa žien odvahu sa priznať, čo prežíva a na čo myslí, keď jej malé očakávané a milované bábätko vrieska a nedá sa zastaviť, bez zjavnej príčiny, napriek tomu, že mu chcete zniesť modré z neba. Mám 5 mesačného, vytúženého a vybojovaného chlapčeka. Vedela som, že to nebude prechádzka ružovou záhradou, ale keď prvýkrát začal doma jačať, zapochybovala som. O sebe. A aj teraz ešte často pochybujem, či som dobrá matka, lebo moje dieťa vrieska (nie plače, vrieska), nemôžeme s ním ísť medzi ľudí, na návštevy, na prechádzky ďalej od domu, aby som sa rýchlo mohla vrátiť, keď to naňho zase príde. Veľakrát mi začal na predchádzke jačať z kočíka a ja som so slzamii v očiach utekala domov, lebo nešiel utíšiť. A podobné cirkusy. Som z toho unavená a smutná.Tak ti ďakujem, že si mi ty a aj všetky prispievateľky otvorili oči, že v tom nie som sama, a že je to viacmenej "bežné", aj ten prístup lekárov. S tým sme sa bohužiaľ stretli aj my.

Adka22 napísané 17.03.2008 20:52 answer email

toto je naozaj moc silny clanok ktory ma chytil za srdce.Ja som bola na zaciatku tiez velmi unavena aj ked som nerozmyslala nad tym ublizit sebe babetku a pod.Ae naozaj klobuk dole pred tvojou odvahou to napisat lebo toto treba pocut.AJ to ze lekari a celkovo verejnost sa tejto problematike nevenuju dostatocne a potom uz len kazdy hika pri televiznych novinach ze mama zabila vlastne dieta krkvcia mama a pod.Ale su ludia z okolia ktory mozu pomoct ako tebe baby s fora a manzel ale nevenuju tomu pozornost.Ale aj ked si myslim ze niektore maminy su take ze to skovavaju a nechavaju v sebe a to je mozno ten horsi pripad.Kazdopadne tento clanok ma velmi oslovil.

Emka napísané 17.03.2008 20:32 answer email

Ahojte baby,

v prvom rade,Vam prajem aby ste si uspesne prekonali toto nelahke obdobie a aby ste neskor boli na seba patricne aj hrde. Pretoze to co prezivate doverne poznam a bolo by to "vela aj na kona". Ja som si obcas tiez "porozpravala" so stenou a vydesila manzela,ked v spatnom zrkadle uvidel, ako sama so sebou hovorim.Najhorsie,ze moja " milujuca" mama este k tomu prilievala olej do ohna,lebo vsak u nas je najdolezitejsia len ona a jej pocity a nazory. Pomohol mi Internet a diskusie -len som citala,lebo pisat som nestihala-tolerancia manzela,ktory sa snazil,aby som sa obcas aj vyspala a neporiadok si nevsimal. Syncek pomaly vyrastol z koliky,refluxu, po 2.5 roku sme prestali aj kojit,je sice hyperaktivny,ale uz je to predsa o niecom inom. Drzim Vam prsty a vyhladajte odbornika, dusevne zdravie je to jedine co Vam teraz pomoze. Ked mam depku teraz,predstavim si,aku depku som mavala,ako 25rocna,je nemam byt,pracu,manzela deti. Teraz to vsetko mam,len hormony su niekedy svine a dokazu si riadne zamavat s clovekom.Hore hlavu,vy nad nimi zvitazite.:-)

MONIKA,ak ti mozem poradit vyskusaj v noci namiesto kojenia na 5 minut metodu pevneho objatia,alebo sa prestahuj ku syncekovi na noc a nechaj malu s manzelom.Ked to nevyjde,skus to o mesiac znovu. Vela zdaru :-)

Betulka napísané 17.03.2008 19:31 answer email

Je to hrozne, ked pisete, ze lekari na problemy zien s cerstvymi babetkami takto reaguju...Sila...Tak potom sa necudujme, ze jedna skoci z okna a druha nieco tomu malickemu urobi...A aj tak to prezivame VSETKY rovnako, jedna viac, ci menej, ale ani jedna urcite {hlavne tie prve dni }nie ukazkovo...Ja som chvalabohu depku nemala, ale takisto:zbytocny nastrih, same moje "choroby", unava... mi zneprijemnovali radost z babenka. Moja mamina-upratovacka a kucharka docasna, bez nej by sme hladom umreli. DIKY MAMI! Som zvedava co to bude pri druhom, clovek totiz casom aj zabudne, ake tazke to vlastne bolo a bezhlavo sa ruti do dalsieho potomka.

Dominika napísané 17.03.2008 18:13 answer email

Jeeej Briezka, tak teraz som si poplakala. Urcite este nie si za vodou, lebo ubolena dusa sa lieci ovela dlhsie ako hlava, ruka, ci noha - ale verim ze budes. Vlastne, myslim ze si na ceste k cielu a velmi blizko. Ked citam tieto riadky, su to riadky velkej bojovnicky, ktora vie co chce, vie, cim si presla a aj co to sposobila. Ked si predstavim zenu, ktoru som vytiahla do kaviarne a tuto zenu, ktora pise tento clanok, su to ine zeny. To uz nie su slova znicenej, ubolenej a nestastnej tehulky, ale slova milujucej matky. Som rada, ze ti to vsetko pomohlo a svet zacina byt pre Teba ruzovy. Prajem vsetkym maminkam, ktore maju podobne pocity ako Briezka, aby sa nenechali odbit a vyhladali odbornu psychiatricku pomoc. Psychiatri su tu pre nas. Ked nas boli brucho, ideme k lekarovi. a ked nas boli dusa? Na to su psychiatri. Verim, ze kazda z nas ma niekedy chvilky, ked nedokaze byt so svojim trapenim sama. A tie su na to, aby sme si tu popletkovali, vyzalovali sa , ci pochvalii. ale odbornik je odbornik a opakujem, je tu pre nas :-)))). Moji rodicia uz neziju, ale verim, ze ak by moja mamicka zila, stacila by mi ona a ak nie, aj ona by ma vysikovala k lekarovi v takomto pripade. A preto dufam, ze najdete oporu v takychto chvilkach u rodicov, priatelov a odbornikov. Najkrajsia odmena pre mna je to, ako som si precitala riadky, kde nechavas slova lasky pre svoje deti :-) Vsetkym babulkam prajem vsetko dobre a vela sily, ak Vas nieco trapi. a ak nie, vytiahneme aj Vas na kavu :-)

briezka napísané 17.03.2008 17:08 answer email

Lubica ,m vsetko naj k meninam ( to aj sama sebe prajem zwinker )

k tym psychiatrom min polovicu pacientov tvroia zeny , mlade, ci uz po MA alebo porode. taze aj pre mna to bolo prekvapko .

bud si kupis homeopatika na ukludnenie protistresu, poradia ti v lekarni a budes pit medovku a tak, a hlavne treba sa naucit relaxacne metody, to sa ucim aj ja teraz , take je jednoduche podla nazvu co ? zdanie klame, inak len AD ak nezabere toto

Lubica napísané 17.03.2008 16:37 answer email

dakujem Briezka, za to, ze som zistila, ze nie som len ja ten blazon, ktory ma niekedy nervy, ze by si otrieskal hlavu o stenu, je to strasna skoda, ze tomu ako sa zena citi po porode sa vobec nevenuje ziadna pozornost, naucia vas ako dychat pri porode ako kupat dietatko, ale povedzme si otvorene, porod aj tak nejako prejde a zvacsa je to este stale pod kontrolou lekarov a najma ako prvorodicky len kukame co sa s nami deje a cakame co bude :-) skor by potesilo, keby sa niekto zaujimal o to a vlastne pripravil maminy na to aky fulltime stres ich caka - ano uznavam su urcite super deticky pokladiky, ktore prespia cele dni - ale mam strach ze je to minimum a tym, ze sa mozno maminy boja o tom rozpravat, ved predsa len je to "hanba nebyt dobrou matkou" tak sa tu vsade navokol udrziava atmosfera, ze vsetky mamy su v poho a nic ich netrapi - ale zabudame na to, ze aj my sme len ludia a mame svoje chyby a slabosti a hlavne hranice, ze nemame neobmedzenu energiu a obcas ideme uz do minusu a vtedy to uz znamena ze ublizujeme bud sami seba alebo inym aj ked "len" v psychickej rovine. Dufam, ze aj tento clanok prispeje k prelomeniu bariery a zacneme sa maminy a aj odbornici bavit otvorene a jedni aj druhi budu pocuvat a prijmat s otvorenymi ocami a dusou :-)

Katka napísané 17.03.2008 16:27 answer email

tak toto je presne o mne. Ja uz nevladzem, neviem co mam robit. Som zufala.

Briezka tie lieky kt. ti pomohli boli antidepresiva? alebo sa da nejakym sposobom zmerat hladina hormonov a proste doplnit tie chybajuce? Ja som bola aj u psychiatra, ked sa to nezlespi (co sa za tyzden vobec nezlepsilo) nasadi mi antidepresiva. A tomu by som sa strasne chcela vyhnut. Nechcem prist o mlieko. Da sa tento stav liecit a pritom zostat pri kojeni?

Ked to na mna pride mam pocit ze sa zblaznim. Zufalstvo, beznadej v obrovskom objeme...to dieta nie je moje a ja neviem co mam robit. je to strasne, mala nema ani tri tyzdne, bojim sa dna ked s nou budem uplne sama. Jej by som isto neublizila, ale ci mi nesvihne a nespravim nieco sebe...bojim sa toho. Prejde to vobec niekedy???

tika napísané 17.03.2008 15:56 answer email

..ja si myslim, ze obvodny lekar nedokaze vzdy posudit realny stav.Od toho su psychiatri, presne od toho.No bohuzial su predsudky, ktore odsuvaju jeho navstevu.

Monika napísané 17.03.2008 12:46 answer email

ťažke priznať,ale toto možu pochopiť len matky,čo sú v takomto strese ako píše Briezka.Mam dieťa po 11 rokoch,tiež som snivala že toto bude už super,bude len spať,papkať,prebalovať a prechadzať-velmi ružove okuliare.Od porodu same stresy,mlieko až na 7 den vytvorilo-revala som vkuse že chcem kojiť,potom mala bola dehydrovana,že ju nevedala ani sestra prebrať až nasilu ked jej z flaše nastriekala mlieko do ust,prišli sme domov,neustali plač až nam zachadzala do modra,vracanie-reflux,tak odsavať všetko mlieko zahusťovať,mala stratila saci reflex-zase len rev.V 7 mesiaci som ju začala v noci učiť znova sať a aj sa mi to podarilo.Dni utekali,choroby pribudali,ja som sa nemala kedy umyť,najesť,o dom.pracach ani nehovorim-cele dni so odsavala,pri neustalom reve dcery,strašne malo spavala(20min)Bola som uplne na dne,boli chvile ked som kričala sama v byte načo som si ju nechala,chcela som ju zabiť,aby už bol pokoj,bolo mi všetko jedno...Jedine moj muž vie čo som preživala a on so mnou,moja mama mi robila domacu služku,aby sme mohli nejako fungovať,starší syn chudatko zanedbavany po stranke psychickej-nebol naneho čas-všetok patril len dcere.Dnes ma 17 mes,spanok je stale hrozny,stale kojim nonstop aj cez den a vnoci,nechce sa odnaučiť,velka zavislačka,ale za podpory,rodiny ,kojacich poradkýň a fora som to všetko zvladla-lekari nepomohli,smiali sa ked sme prosili s mužom o pomoc-ved to je normalne že plače ataketo rečičky.držim palce všetkym žienkam

dagmar napísané 17.03.2008 12:23 answer email

Ja som mala zle spomienky na porod, zbytocne nastrihnuta, zbytocna bolest a pocit bezmocnosti to napravit. Neratala som s premierou rutiny a pasivity ktoru mi vnutil personal v situacii, ked som nemala dostatocnu asertivitu. Kvoli tomu som sa dlhe roky citila zneuzita, poslapana a podvedena 'odbornikmi'..

briezka napísané 17.03.2008 12:12 answer email

ja teraz uz mam taku rozziarenu tvar, smile

tazko sa to pise,a velmi tazko sa spomina. stale si clovek hovori co by bolo keby ... keby som hlavne sla hned k lekarovi , teda ak by som teraz mala ist no neviem ako vysvetlit obvodacke ze potrebujem poukaz na take nieco ako ... uzas. kvoli papieru

Andrea napísané 17.03.2008 12:06 answer email

Gratujujem k odvahe, ktoru si v sebe nasla na napisanie svojej skusenosti. Verim, ze to pomoze mnohym maminam vyrovnat sa s tou obrovskou zmenou, ktora nastane prichodom dietatka. Bohuzial, nie vzdy zmenou pozitivnou, ktorej prejavom je rozziarena tvar najspokojnejsej matky na svete, ako vidame v casopisoch.

Vieromila napísané 17.03.2008 11:49 answer email

Aj ja niekedy prezivam chvile, ked by som najradsej dieta sice nie priskrtila, ale odlozila. Alebo by som rada pleskla dverami a niekam odisla. A potom pridu chvilky, ked je neodolatelne zlatucky a na vsetky jeho zlostenia zabudnem. Su vobec matky, ktorym niekedy neprasknu nervy,, alebo nemaju "depku"? Zopar ich asi je a tie uprimne obdivujem! Vdaka za clanok, o tychto veciach sa dost tazko pise a nikto sa nimi nechvali.

parafka napísané 17.03.2008 10:05 answer email

Ako keby som citala o sebe. Uplakany syn, zasita po "usi", sedela som na makkych vankusoch, 2x zapal prsnikov... Dieta som zacala vnimat ked mal 4 mesiace. Na mna prisli depresie ked mal syn 4 roky. Neskor nasledovalo pocity ublizit mu, blizkym a sebe. Vyustilo to k neskutocnym fobiam. Moja obv.lekarka mi urcitla diagnozu viroza. Tak som trpela dalej pol roka. Ked mi zacalo byvat zle od zaludka poslala ma na gastroskopiu, kde ma nadopovali liekmi aj ked som tam nemala nalez. Nakoniec som sa dostala ke velmi dobre psychologicke a skoncila som na liekoch. Ale je to uz nastastie za mnou. Drzim palce aj ostatnym maminam, ktore maju tento problem a je dolezite ho co najskor riesit, nie ako ja.

mmonika napísané 17.03.2008 10:03 answer email

super clanok ,skoda ,ze lekari nemaju cas pocuvat a dlho trvalo,kym si nasla odbornu pomoc, vela stastia s detickami

Nojaadka napísané 17.03.2008 09:09 answer email

Briezka - well done, dievča! Že si sa ako jedna z mála odvážila zverejniť to, čo sa deje mnohým!!! Reakciu Tvojej maminy si viem živo predstvaiť - reakcia tej mojej by bola navlas rovnaká :-(

Našťastie, ja týmito problémami netrpím, ale keď počujem vetu: "Pri všetkej tej starostlivosti o syna/dcéru na nejakú depresiu nemám čas..." ide ma uchytiť od jedu a zlosti. Baby ako si Ty pomáhajú rúcať predsudky, že je to len blbý výmysel precitlivenej matky. Vďaka za všetky, ktorým si pomohla alebo ešte len pomôžeš.

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised


Poslať odkaz priateľovi

inzercia