Až keď tu mama nie je...

Viem si predstaviť,čo asi prežíva tento muž s 2 synmi.Taký smutný život prežíva aj moja sestra s takmer 2ročným synčekom,ktorých pred rokom náhle opustil ich milovaný manžel a ocko pri tragickej autonehode.Bol to muž s veľkým srdcom plným optimizmu a lásky, nikdy sa nezmierime s tým že ho už niet.Chcela by som odkázať niektorým manželkám aby nekritizovali svojich manželov za neupratané ponožky,nevynesené smeti,neskoré príchody z práce,lebo su to iba banálne veci.Ešte odkazujem KSICHTE aby odložila zábrany(ak sa už tak nestalo)a išla navštíviť tých opustených známych,ver mi,že ľudia s takýmto osudom sa potrebujú rozprávať a neostávať sami.Držím palce všetkým opusteným aby sa z toho pozbierali a vládali žiť ďalej aj keď je to ťažké.

Smrť je nevyspitateľná a či chceme, alebo nie, je všade okolo nás. Prvý krát som sa sňou stretla na základnej škole, keď mi zomrel spolužiak. Potom najlepšia kamarátka pred takmer 5 rokmi. Mesiac pred svojimi 23 narodeninami.. Ďalšej kamarátke umrelo dieťatko, len ročné.. Minulý týždeň som stretla bývalú kolegyňu. Zomrel jej syn na leukémiu pred 8 mesiacmi... Všetko mladý ľudia, ktorý mali život pred sebou... Život, ktorý im nebolo dopriane žiť a prežiť. Smrť neposiela oznámenia. Príde, keď to človek neočakáva. Zasiahne, zanechá bolesť, odíde. Bolesť, na ktorú neexistuje liek. Ani čas nelieči, ako sa vraví... Bolesť nezmizne, len sa s ňou naučíme žiť. Pýtať sa "prečo?" nemá zmysel. Smrť nepotrebuje dôvody... Jediné, čo nám ostáva je vážiť si jeden druhého. Blízkeho aj vzdialeného človeka. Lebo raz keď niekto odíde, dotkne sa nás to a vtedy pochopíme, že niečo v nás zanechal. Niečo, čo zmení náš život a my už nikdy nebudeme taký, ako predtým... NIKDY!

je vela takych osudov. tiez som mama a tiez mam problem, ktory zacal malou hrckou v prsniku. ale mne moji milovani dodavaju silu zvladnut to a ja ich nechcem a nemozem opustit. verim ze vsetko bude dobre, lebo to tak citim

Som chlap, ale podobne pribehy ma dokazu rozplakat. (Takze ktovie, ci nie som len muz...) Je to preto, ze - podla mojho poznania - koho sa raz priamo dotkne Smrť, ten sa uz neodnauci plakat. Mne zomrel otec, ked som mal ani nie 25, manzelka, ked som mal 38 a pred par tyzdnami kamarat a spolupracovnik, s ktorym som robil 26 rokov, vsetci na rakovinu.

Nezvyknem to davat takto dohromady, ale boli to soky, z ktorych sa velmi tazko spamatava. Chcem podporit v rozhodnuti tych, co chcu na sebe pracovat, byt citlivejsi, vnimavejsi - k svojim matkam, manzelkam, ale aj ku vsetkym blizkym Naozaj az potom si clovek uvedomi, ako je ten najblizsi partner "do neho vrasteny", ako a kde vsade to boli, ako citite vonu toho cloveka v jeho veciach v skrini, ako sa ich branite odlozit, ako si cenite kazdy riadok, kazdu nahravku hlasu, ako sa vam za fotografiou vynara mnozstvo priobehov a pocitov, o ktorych ste si mysleli, ze vyprchali.

Od smrti mojej manzelky je uz o par dni 12 rokov, deti uz maju 24 a 27, ale stale si nemyslim, ze sme sa s tym celkom vyrovnali. Okrem ineho - ze sme sa z toho nevyrozpravali. A vtedy boli len dve skutocne priatelky, ktore dokazali k nam opakovane chodit - jedna lekarka, manzelkina priatelka, druha manzelkyna ziacka a neskor kolegyna. Tato je dnes mojou manzelkou a matkou 4,5 r.dcerky a kamaratkou mojich velkych deti. Ako z rozpravky, draho zaplatenej.Naozajstnu Zenu nemozno vyvazit nicim. A tak som vdacny zivotu za moju mamu, ktora ma skoro 83, za novu rodinu

Kočky ja som zas dojatá z vás. Aj mne už pár rokov hrozí operácia, nič neobvyklé, nejaké "pozostatky" z pôrodu. Henrietta, ´dakujem ti za tvoje pekné slová. Čo sa týka preberania zlých situácií s deťmi, je to naozaj ťažké. Nevieš nájsť tie správne slová, myslíš si, že je lepšie nejatriť rany, aspoň takto ochrániť dieťa. A niekedy je lepšie dokonca aj klamať. Napríklad pri chorom dieťati .... Držme sa.

Hoci odvtedy prešlo presne 20 rokov, ja ako dospelá 28 ročná sama matka, neviem sa stále vyrovnať s rovnakou statou. Moja mamina mala 32 a rakovinu.. Zostali sme dve sestry ( 9 a 7 ročné ) sami s našim otcom. Najhoršie je , že sa s nami nikto o tom nerozprával, bol to len fakt a ako sme sa citili , to nikto nerozoberal. Myslim, že aj toto prispelo k tomu, že moja sestra nezvládla svoju pubertu a terajší život.. Mamina mi celý život chýbala, nikto so mnou nerieši moje problémy..." Náhradou alebo odmenou za to všetko mi je teraz môj manžel a dcérka , ktorých veľmi ľúbim a ďakujem im , že sú .. ".

Prosím Vás, rozprávajte sa so svojími deťmi o všetkým zložitých situáciách v rodine, deti majú právo vedieť ...

Dajte svojím mamám pusu a poďakujte sa im , že sú..

Nuž 2 deti po sebe je fyzicky náročné aj pre zdravú ženu nieto ešte pre vážne chorú. Začula som už aj názor, že je nezodpovedné, keď sa vážne chorá žena vydá a zakladá si rodinu. Vraj je väčšie riziko, že donosí choré dieťa a potom je otázne, či sa bude vládať o dieťa starať. Ja zastávam názor, že aj vážne chorá žena má právo na vlastné deti. Má právo sa vydať a založiť si rodinu i za cenu, že záťaž, ktorú tým podstúpi negatívne ovplyvní jej zdravotný stav a ochorenie sa ešte zhorší, nehovoriac už o tom, že dnešní muži zvyknú vážne choré ženy opustiť. Takže nakoniec je realita taká, že žena musí z PN-ky, či invalidného dôchodku uživiť nielen seba, ale ešte aj dieťa. Miška uviedla ďaľšiu smutnú realitu. Ale napriek tomu názor nemením. Aj vážne choré ženy majú právo mať vlastnú rodinu. Aj keď možno len na pár rokov.

Milá Miška, tvoj príbeh osloví určite každého, kto má srdce na správnom mieste...chlapčekom aj ich tatinkovi posielam modlitbu...a tebe ďakujem za krásne slová, ktorými si vyrozprávala tento životný príbeh, ako aj krásnu myšlienku ohľadom ženy-matky

otvorila som si tento clanok, lebo v nadpise som nasla nieco co sa aj mna tyka, hoci som uz dospela a dlhsie zijem svoj vlastny zivot mimo rodicovskeho bytu, tazka choroba mamy a jej rychly odchod minule leto vo mne stale vyvovalvaju otazku: preco? nemozem tomu este stale uverit. dnes som v 21 t.t. som stastna, na babatko sa velmi tesim, az na... ze sa uz so mnou netesi aj moja mamicka. v tychto dnoch a tyzdnoch mi chyba viac ako predtym, a je mi luto ze o tuto radost sa nemozem s nou podelit, najma ked viem ze sa velmi na tieto chvile tesila.

Milá Miška,ďakujem Ti za smutný,no veľmi cenný príspevok.Určite sa (podľa reakcií mnohí zamýšľajú nad svoijmi starosťami,ktoré sú-v porovnaní s príbehom-malicherné.Aj ja mám pocit,že často je veľa vecí doležitejších a zabúdam na to najdoležitejšie-vlastné zdravie.Mám veľkého a malého 2 ročného synčeka a v tomto mesiaci ma čaká náročná operácia.Budem veľmi bojovať,aby som ju zvládlas!!!Oteckovi dvoch chlapcov veľmi držím palce,hoci viem,že maminku a manželku mu už nikto a nič nenahradí.

Milá Miška,ďakujem Ti za smutný,no veľmi cenný príspevok.Určite sa (podľa reakcií mnohí zamýšľajú nad svoijmi starosťami,ktoré sú-v porovnaní s príbehom-malicherné.Aj ja mám pocit,že často je veľa vecí doležitejších a zabúdam na to najdoležitejšie-vlastné zdravie.Mám veľkého a malého 2 ročného synčeka a v tomto mesiaci ma čaká náročná operácia.Budem veľmi bojovať,aby som ju zvládlas!!!Oteckovi dvoch chlapcov veľmi držím palce,hoci viem,že maminku a manželku mu už nikto a nič nenahradí.

Plne súhlasím s tým čo bolo napísané v článku.(podotkynam,že som muž)

Naša spoločnosť si neváži ženu, jej prácu v domácnosti, okolo detí, manžela atď.

Stčí sa pozrieť na rodičovský príspevok, ktorý nedosahuje ani výšku minimálnej mzdy. Nepochopím ako môžu schváliť takú volovinu....

A aby som sa vrátil ku článku - mrzí ma, že deti nemajú mainku, otec manžeku ....

Držím tomu chlapovi palce aby to dobre zvládol

Baby, tiež som mala kamošku. V lete zomrela ... rakovina. Tiež tu zanechala dve detičky. Najhoršie, že mám výčitky. Dosť mi pomohla a mňa mrzí, že som sa jej nestihla nijako odvďačiť. všetko sa zomlelo tak rýchlo. Všetci sme verili, že to zvládne. Bola taká silná ... A zrazu bum ... Bol to pre všetkých šok. Často myslím na ľudí, ktorí stratili svojich blízkych a som vďačná za to, čo mám. Je mi strašne ľúto jej detí aj muža. Chcela by som im nejako pomôcť, ale mám zábrany. Je veľmi ťažké komunikovať s niekym, komu zomrel blízky človek. Viem, že je to hlúpe ale je to tak. Držím palce všetkým opusteným.

Baby, tiež som mala kamošku. V lete zomrela ... rakovina. Tiež tu zanechala dve detičky. Najhoršie, že mám výčitky. Dosť mi pomohla a mňa mrzí, že som sa jej nestihla nijako odvďačiť. všetko sa zomlelo tak rýchlo. Všetci sme verili, že to zvládne. Bola taká silná ... A zrazu bum ... Bol to pre všetkých šok. Často myslím na ľudí, ktorí stratili svojich blízkych a som vďačná za to, čo mám. Je mi strašne ľúto jej detí aj muža. Chcela by som im nejako pomôcť, ale mám zábrany. Je veľmi ťažké komunikovať s niekym, komu zomrel blízky človek. Viem, že je to hlúpe ale je to tak. Držím palce všetkým opusteným.

Veru, až keď tu mama, alebo otec nie je, vieme, čo pre nás všetko znamenali.... A to isté aj naše deti..... Vážim si každodenné starosti, za to, že sú každodenné, za tú istotu, ktorú mi dávajú, aj keď sú častokrát ťažko riešiteľné.... Krásne si to Miška napísala, tá mama, o ktorej píšeš, by Ti tiež poďakovala.

Ten článok ma naozaj rozplakal. Sme tu len na krátku dobu, tak sa snažme byť k sebe lepší a milší. Modlím sa za Vás....

To je naozaj veľmi smutný príbeh. A ešte smutnejšie je, že nie je ojedinelý. Po jeho prečítaní som si opäť pripomenula aké je všetko pominuteľné a ako často v živote riešime celkom malicherné veci. Nedokážeme sa tešiť z maličkostí, kt. sú pritom také dôležité. Ockovi z príbehu želám veľa sily, aby zvládol to, čo ho čaká, a aby sa mu z jeho synov podarilo (aj bez mamičky) vychovať slušných ľudí. Chlapcom z príbehu želám, aby boli šťastní so svojim ockom.

Sú chvíle ako táto, keď si človek uvedomí, ako krátko sme tu a nevážime si to...

Naozaj si užívajme všetko pekné naplno!!! Neviem si predstaviť, keby sa stalo mojim deťom niečo podobné, aj keď sme o tatina tiež pred dvomi rokmi skoro prišli. Myslíme na nich.......

aj ja mam male dieta,mam manzela....a tiez to minuly rok vyzeralo tak,ze ostanu sami.............

je to sila...myslim na nich....

....je to sila...myslim na nich....

Slzy mi tecu ako malej po tvari. Viem presne o com to je, aj ked som prisla o maminu ovela neskor. Taka strata boli v kazdom veku velmi velmi.

slzy sa mi tlacia do oci, chudatka deticky aj opusteny manzel, cloveku je z toho smutno na dusi, aj ked sa ho to bytostne netyka. Vravi sa, ze clovek pozna hodnotu niecoho alebo niekoho, az ked ho strati.

Vazme si, ze sme tu, ze mame svoje deticky a svojich muzov a sami seba. Pre mna je na prvom mieste zdravie a moja rodina, ostatne su uplne nepodstatne veci. To si opakujem kazdy den, ked ma nieco trapi a hned mi to pomoze vyrovnat sa s beznymi "problemami".

Amen...

Dakujem za pekny clanok,naozaj by sme si vsetci mali uvedomit ,ake mame stastie,ze mame jeden druheho ,a k tomu kto ma deticky mal by sa tesit s kazdeho dna.Velakrat nas pohltia kazdodenne starosti a trapenia,ale oproti niektorym veciam su to len malichernosti.Zite kazdy den ,ako by mal byt ten posledny.

Amen...