Akí budeme my rodičia, taká bude aj škola

Bibiána Zelinová 3

Už po prvých slovách bolo jasné, že to nebude krátky rozhovor. Napriek tomu, že toto nie je rozhovor z posledných dní, pozývame vás jedným uchom trochu ponačúvať, o čom spolu hovorili.

Máte na rodiča až nezvyčajný záujem o dianie v našom školstve a o problematiku vzdelávania. Je to iba kvôli vašim štyrom deťom?

Ak mi záleží na tom, v akom prostredí bude dieťa tráviť najbližších 5 rokov, nedá mi, aby som to neskúsila. Je len na mne, či bude škola dieťa formovať alebo deformovať. Dvaja dospelí synovia chodili aj do škôl v zahraničí (USA, Nemecko, Rakúsko). Práve výborná skúsenosť s nimi ma inšpiruje aj po pätnástich rokoch, keď mám opäť malé deti (staršia dcéra je druháčka). V zahraničí som zažila výrazný pocit partnerstva rodičov a školy.

Po návrate na Slovensko som pocítila ticho. Zatrpkla som a neriešila som to, úlohu rodiča som prenechala manželovi. Prišli na svet dcéry a pred rokom som mala pocit, že som sa opäť vrátila do „socialistickej školy v demokratickom odeve”. Akoby mi niečo našepkávalo: tak ti treba, keď si to neriešila vtedy. Teraz máš ešte jednu šancu aj so svojimi skúsenosťami z tretieho sektora a zo zahraničia. Nuž a tak som sa pred rokom začala o školu znovu za­ujímať intenzívnejšie.

Spomenuli ste „výrazný pocit partnerstva rodičov a školy”. Čo si pod tým máme predstaviť?

Páčilo sa mi, napríklad, ako mojich synov (vtedy druháka a tretiaka) privítal riaditeľ miestnej školy v malom mestečku v USA. Poznal všetkých žiakov školy po mene a považoval to za svoju povinnosť, hoci tam bol iba krátko. Rovnako ako synov, aj nás, rodičov, škola počas celého roka „nepustila“. Neustále nás informovala o tom, čo sa deje. Ráno sa deti stretávali v telocvični školy, kde riaditeľ pred všetkými potriasal ruku najnovším úspešným reprezentantom školy a oslávencom. Všetky podujatia školy boli spoločné pre žiakov, rodičov a učiteľov.

Podľa akých kritérií ste vyberali školu pre vašu dcéru? 

Momentálna finančná situácia mi nedovoľuje vyberať si, hoci viem, kam by som deti dala, keby to išlo. Brala som to, čo bolo najbližšie. Dcéra chodí na bežnú sídliskovú školu v Bratislave. Stačila mi návšteva školy a zápis. Škola je zapojená do desiatok projektov, má svoju reprezentačnú špičku – to sa dozviete aj na webe. Ale, ako som zistila neskôr, škola s komunitou nežije. Rodičia necítia, čo sa v škole deje, nie sú do diania vťahovaní tak, ako by mohli byť.

Ako sa konkrétne realizuje aktívna mama osemročnej žiačky?

Vlani sme sa „našli“ v triede dve. Zhodou okolností sme hneď v prvý deň sedeli v jednej lavici. Obidve sme boli nervózne z diania v škole a to nás spojilo. Naviac, mali sme ústretovú pani učiteľku. Začali sme vydávať týždenník Prváčikovo. Vyšlo 20 čísel, obľúbili si ho deti, naša triedna aj rodičia. Riešili sme tam všetko – čo bude v škole, čo bolo i čo je potrebné riešiť. Bolo v ňom veľa fotografií, deti sa tešili na časopis, nosili ho rodičom, mali príležitosť porozprávať sa s nimi o škole. Prváčikovo nás učilo vzájomne komunikovať – učiteľku so žiakmi a s rodičmi, deti s rodičmi i rodičov navzájom. Rodičia mohli odstrihnúť návratku s vyplnenými informáciami. Pre tých, ktorí nemali internet, to bol jediný pravidelný a včasný spôsob získavania informácií o dianí v triede. Vďaka nemu sme sa ako prvácki rodičia veľmi stmelili.

Pokračujete vo svojich aktivitách aj v druhom ročníku? Pridali sa aj ďalší rodičia?

V druhej triede prišiel pocit úspechu a zlyhania v jednom – deti sa dožadovali Druháčikova, no iný prístup učiteľky a opatrnícky prístup vedenia školy urobil svoje. Napriek kolektívnemu súhlasu rodičov na triednom aktíve mi bolo jasne naznačené, že nesmiem v škole fotografovať, pokiaľ nemám súhlas riaditeľky. Hoci, paradoxne, bežne sa zo školy dostávajú fotografie von – napríklad na Facebook. Triedna učiteľka zase „nevie“ dopredu, čo sa bude ďalší týždeň diať.

No vďaka fungujúcej mailovej komunikácii už dnes dohadujeme ďalšiu „rodičovskú opekačku“ s deťmi. Riešili sme lopty, školské obrusy, pribudli hry, rozprávkové knižky do súťaží, papier na kreslenie a spoločne sme pripravili veľký triedny adventný kalendár s balíčkami milých drobností. Už na to nie som sama. Na konci roka plánujeme dať vedeniu školy odpočet našich skúseností a ešte razantnejšie chceme riešiť aj niektoré vážnejšie problémy školy, ktoré škola napodiv nepociťuje. Napríklad bezpečnosť detí – škola nemá uzavretý areál, ale otvorené priestranstvo, ktoré je zároveň aj výbehom pre psy z celého sídliska…

Kedy to všetko stíhate robiť?

Čo všetko? Nazrieť na web? Prečítať si raz za štvrťrok podklady pred zasadnutím Rodičovskej rady, aby som sa vedela kvalifikovane rozhodnúť? Prehodiť reč pred vyučovaním alebo po ňom? Prváčikovo bola asi hodinka práce s textom  a s fotkami týždenne. Náročný je iba začiatok: preplávať cez more argumentov, prečo to nejde, a ukázať, že to ide.

Hovoríte, že druhácka učiteľka je k rôznym aktivitám rodičov menej ústretová ako tá prvácka. Aký postoj k nim má vedenie školy?

Som hrdá na nálepku „notorická sťažovateľka“ priamo od riaditeľky školy. Nálepka nehovorí o mne, ale o jej prístupe ku mne. Škola, zdá sa, nemá čas venovať sa rodičom, pritom v rodičoch je obrovský potenciál.  Škola si však myslí, že ho nepotrebuje. Alebo nechce, pretože rodičia prinesú veľa „problémov“. Takíto rodičia však prinášajú škole zmenu myslenia, zmenu komunikácie. Je to náročný, ale nevyhnutný proces.

Ak škola nedovolí rodičom zúčastňovať sa na jej chode, nemôže od nich očakávať, že ju budú rozvíjať a poprípade s nadšením sponzorovať.

Ste členkou Rodičovskej rady, takže už nie ste iba v pozícii „obyčajného rodiča”. Ako to funguje?

Som šokovaná, že členovia rady nepoznajú jej práva a povinnosti. Až na dvoch či troch sú už tak „spracovaní”, že formálne odsúhlasia takmer všetko. Ako rodičia nepodnikáme nič. Prečo? Mám pred sebou výzvu dať dokopy rodičov školy. V triede sa nám to už podarilo. A potom sen – dať dokopy spoluprácu rodičov a učiteľov – takú Rodičovsko-učiteľskú organizáciu (niečo ako Parents-Teacher Organization v USA).

Naše školy sú pred rodičmi pomerne uzavreté. Niekedy sú jedinou formou vzájomnej komunikácie rodičovské združenia. S akými pocitmi na ne chodíte?

Na „rodičká” starších synov chodil manžel, ja som vtedy rezignovala. Klasické triedne aktívy nemám rada, lebo sa na nich stále dookola riešia najmä otázky prospechu a správania žiakov. Rodičia tých „horších” žiakov sú na stretnutiach opakovane (a často v neprítomnosti) pranierovaní, a preto tam mnoho z nich postupne prestane chodiť.

My, rodičia, chceme riešiť veci, ktoré trápia nás. Odskúšali sme si to na mimoriadnom triednom aktíve. Škola bola veľmi prekvapená a bez priamej pozvánky prišlo na nami zvolané „rodičko“ celé vedenie školy, vrátane vedúcej jedálne a predsedníčky Rodičovskej rady, ktorá na naše prekvapenie obhajovala pozície vedenia školy. Nejaké záležitosti sa vyriešili, ďalšie otvorili…

V prvej triede ideálne „rodičko“ nahradila komunikácia cez Prváčikovo. Rodičia dostali informáciu v správnom čase na správnom mieste, mali motiváciu, a najmä spätnú väzbu. Takto sa dá spoločne vymaľovať trieda či upraviť okolie. Mnoho vecí. Rodič musí vedieť, že to má význam. Trieda mi už tento pocit dáva, no škola nie. Zatiaľ. Ak je medzi rodičmi spokojnosť, atmosféra v triede a v celej škole je pozitívna, problémy sa riešia ľahšie.

Kto je podľa vás vinníkom tejto chybnej komunikácie medzi školou a rodičmi?

Na jednej strane istá pohodlnosť škôl, na druhej strane strach rodičov, ktorí nepoznajú svoje práva ani možnosti. Našej „socialistickej škole” vyhovuje, že zle či málo informovaní rodičia prijímajú rolu „socialistického žiaka”. Na Rodičovskej rade rodičia hlasujú maxi­málne tak o uvoľnení finančných prostriedkov na školské potreby a počúvajú sťažnosti na deviatakov. Tri mesiace sa márne domáham prístupu k starším zápisniciam a ročným rozpočtom. Pokiaľ viem, mnohé školy tieto informácie automaticky zverejňujú na svojch internetových stránkach.

Zistila som, že ako jednotlivý rodič v riaditeľni nepochodím. Musím byť členom nejakého väčšieho kolektívu rodičov. Rodičia si zatiaľ dostatočne neuvedomujú, že škola je tu pre ich deti, a nie naopak. Majú (resp. môžu mať) obrovskú silu, a to nielen tým, komu dajú svoj rodičovský príspevok, ale najmä cez aktívny prístup vo všetkých zložkách školy. Možno oni jediní. Takú silu nemá ani minister školstva.

Mailová komunikácia medzi „vašimi rodičmi“ dokazuje, že internet môže byť dobrým katalyzátorom spolupráce. Využíva škola internet na komunikáciu s rodičmi? Má dynamickú internetovú stránku?

Zatiaľ je aj internetová žiacka knižka iba formalitou. Známky sú do nej zapisované len čiastočne a neskoro. U nás všetko musí byť neviemkoľkokrát a neviemkým odsúhlasené. Dodnes nemám ani „súhlas“ Rodičovskej rady so zverejnením ich mailových kontaktov na obyčajnej nástenke.Nefunguje základ, takže nemôže byť ani nadstavba. Otázka je, na koľkých školách tieto veci dobre fungujú. A na koľkých bez spolupráce s rodičmi… Možno na súkromných školách. A možno tam, kde sa škola netvári ako „samojediný martýr”, ktorý od únavy padá na zem. Pritom by stačilo prijať pomocnú ruku rodičov.

Skúšali ste riešiť svoju nespokojnosť so situá­ciou v škole na nejakých „vyšších miestach”?

Prečo? Ja sa nechcem na školu sťažovať. Tým, že na školu zavolám kontrolu, spôsobím iba represie alebo pokuty. Nechcem veci meniť príkazom zhora. Mojím cieľom je, aby škola dlhodobo dobre fungovala, pretože rodičia si to prajú. Ak je rodič nespokojný, môže dať dieťa na inú školu. Ale ja chcem, aby moje dieťa bolo tu, v tejto škole, a aby to tá škola zobrala na vedomie. Predsa školu i učiteľov platíme zo svojich daní. Má na ňu dosah obec, jej zriaďovateľ, teda ľudia, ktorých sme volili. A stále, možno naivne, verím, že treba najprv zobudiť rodičov. Možno sa potom pridajú aj (niektorí) učitelia a možno postupne zmeníme aj prístup vedenia školy. A ak sa ani vtedy nepresadíme, potom je čas sa sťažovať…

Ako by teda mala vyzerať ideálna komunikácia a spolupráca medzi školou a rodičmi?

Škola by mala s rodičmi skutočne SPOLUpracovať, a nie iba formálne deklarovať záujem o partnerstvo. Vraciame sa k úvodu, kde som spomínala svoje skúsenosti so školami v zahraničí. Bola by som veľmi rada, keby o päť rokov bolo to, čo sme tu dnes spolu rozoberali, vnímané už iba ako kuriozita z minulosti. Chcela by som mať takú aktívnu pani učiteľku pre svoju dcéru, s ktorou by sa rodičia vedeli rozumne dohodnúť a spoločne vytvoriť deťom fantastické prostredie aj v bežnej bratislavskej sídliskovej škole.

O pár mesiacov neskôr …

Stella Hanzelová: „skončilo sa to celé tak, ze som „utiekla“ z boja a úplne rezignovala na tamojšie pomery. Momentálne mám obe dievčatá na Spojenej skole pre deti so zrakovým postihnutím na Svrčej a som mimoriadne spokojná. Neriešim tam otázky techniky spolupráce školy a rodičov, ale priamo som už podnikla nejaké kroky – momentálne spoločne riešime bezpečnosť detí na križovatke Líščieho údolia a Svrčej ulice.

Uverejnené so súhlasom Dobrej školy, krátené.

 

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (4 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Ja ešte nemám školákov, len škôlkárov, ale tiež mám pocit, že škôlky si žijú svojim životom a deti vystrčia cez dvere rodičovi a ten sa o živote v škôlke dozvie len veľmi málo – výkresy na nástenke, prípadne páčenie informácií z dieťaťa sú dva zdroje informácií, ktoré využívam – bohužiaľ – najviac. Momentálne bojujem s nutkaním vyjadriť sa v škôlke na tému častého pozerania rozprávok v televízore…. To, čo mi vadí na mestských škôlkach sa snažím zmeniť vo vlastnej škôlke. Rodičia majú u nás hosťovské papuče a keď prídu po dieťa, neskončia len v šatni. Sme síce pod drobnohľadom, predsa len, majú potom dosť času obzerať v škôlke kde čo je a ako čo funguje, ale kým máme čisté svedomie, nemá nám to prečo vadiť. Tak verím, že systém škôlky otvorenej pre rodičov mi ešte dlho vydrží 🙂

    1. Hmmm, mam „len“ skolkara, ale tiez mam pocit, ze skolka je skor skladiskom deti na urcity cas. Aj ked sa spytam p. uc., ako sa mali, dostanem odpoved, ci moje dieta jedlo a spalo (to asi pokladaju za gro uspechu) a ked sa spytam syna, vacsinou je odpoved – dobre som sa mal-. Takze tak 🙁

  2. aj ja mam este len skolkara a dalsich dvoch „predskolkarov“, ale zo skolky mam podobny pocit aj ja..

    okoby skolka mala heslo „strucnostou k uspechu“.. Dozvediet sa nieco o vlastnom dietati, jeho spravani, napredovani, ci zaostavani.. neposluchani, ci posluchani, ..nehrozi.. a to mozem pacit z „chlpatej deky“ akokolvek..

    Neviem, ci je to take tajomstvo, alebo si nikto nic na detoch nevsimne a su „vsetky rovnake“, kazdy den.. kazdu hodinku…

     

    Frown

    tak rada by som sa dozvedela aspon NIECO navyse..

    Ale tento clanok mi dal aspon trosku povzbudenia, ze sa netreba aj tak vzdavat.. ..

Pridaj komentár