Schudnúť

Nebáť sa pozrieť na seba…

… a môcť si obliecť vysnívané rifle. Byť sama sebou aj zvonku a nepripadať si minimálne ako mláďa veľryby.

Nepoznáte to?

Koľké z nás by neviem čo dali za to, aby sa tie poniektoré kilogramy vybrali samé od nás pešo a čo najďalej.

Celkom to tak ale nejde.. a ako to ide, nám po ročnej skúsenosti s neuveriteľnými výsledkami v chudnúcej súťaži tu na rodinke prezradili dve najúspešnejšie aktérky Katka alias 13katarína a Ľubka alias molly72.

Schudnúť… a vedieť sa na seba pozrieť do zrkadla. To bol váš sen čosi vyše roka, keď ste sa prihlásili do súťaže?

Katka: Hlavný cieľ bol, aby som sa cítila lepšie, sebavedomejšie a hlavne zdravšie.

Ľubka: Pred šiestimi rokmi, rok a pol po poslednom pôrode, sa mi podarilo krásne schudnúť a upraviť si postavu. Vážila som vtedy 53 kg, nosila som veľkosť „S“, ale aj detskú 164.

Išlo o pravidelnú súťaž v jednom športovom časopise a moja premena bola síce úžasná, no veľmi rýchla – v podstate za tri mesiace. Potom prišiel jo-jo efekt, a pribrala som cca 10 kg.

Po skončení materskej som sa zamestnala. Prišlo prepustenie z práce, „depky“,  zajedanie všetkých problémov kilami čokolády… a pribudlo mi ďalších 14 kg. Vážila som viac ako pred pôrodmi 🙁

Prestala som chodiť medzi ľudí, deťom na rodičká, na vystúpenia, postupne som nechodila takmer nikam. V lete som nedokázala ísť s deťmi k vode, prípadne som tam len sedela oblečená. Keď začala súťaž, bolo to už niečo vyše roka, čo som na sebe nemala rifle. Nosila som denno-denne jedny a tie isté športové nohavice. Mojim najväčším snom teda bolo môcť znovu nosiť rifle 🙂  

Ľubka

Koľko bol štartovací základ vašej /nad/váhy a aká bola cieľová rovinka – koľko musí ísť dolu?

Katka: Moja štartovacia váha bola 102 kg a „neočakávaným“ cieľom bolo dať za rok dole 17 tehotenských kilečiek. Ani sa mi nesnívalo, že to bude až 23 kg.

Ľubka: Vysoká som 162cm. Moja priemerná váha ako dospeláčky bola 55 – 58 kg. Maximálna váha 3 mesiace bola pred začiatkom súťaže 77 kg. Mala som teda nadváhu okolo 20 kg.

Súťaž som začala ako 72 kilová. Nedávala som si nejaký veľký cieľ, ale pár menších. Ten terajší je mať 60 kg, ale váha nie je pre mňa pri chudnutí najdôležitejšia.

Dôležitejšie sú centimetre. Vyššia váha môže poukazovať na viac svalov, teda pevnejšie telo. Mne váha ťažko klesá, cvičením si budujem svaly, a tie sú ťažšie ako tuk. Mňa viac poteší úbytok cm, vtedy viem, že strácam tuk. Neschudla som za ten rok veľa, ale som spokojná. Radšej pomalšie, ale už navždy 😉

Takéto rozhodnutie si vyžaduje pevnú vôľu a prísnosť k sebe. Bola? Ako ste zvládali „prehrešky“ koláčikové a iné kilojaulové?

Katka: Samú seba som prekvapila, akú dokážem mať pevnú vôľu. Ešte nikdy predtým som nevydržala tak dlho chudnúť. Dosť k tomu prispela aj táto súťaž, ktorá ma motivovala.

Prvý polrok prehrešky neboli veľmi často. Jasné, že sem-tam bola oslava a jedla som všetko, ale nie často. Nejako som to neriešila, ale brala ako odmenu. Na letnej dovolenke som ani nechudla a naplno si užívala švédske stoly. Vždy sa mi podarilo v krátkom čase opäť nabehnúť na chudnúcu stravu.

Kríza prišla až po 10 mesiacoch – dcériných narodeninách. Stále som mala chuť na sladké a pečivo. No a o vianočných koláčikových sviatkoch radšej ani nehovorím. Odvtedy doslova bojujem s každým kilečkom. Dovtedy to išlo nejako samo a bez väčšej námahy, či stresu. I keď priznávam, že teraz si dávam už menší pozor na jedlo.

Ľubka: Pevná vôľa… je veľká škoda, že sa nedá niekde kúpiť,  prípadne že neexistuje návod na jej výrobu. Je v našom živote veľmi dôležitá, pri chudnutí to bez nej ide veľmi ťažko. Ja sa nemučím príšernými diétami, ak mám veľkú chuť na niečo, občas si to doprajem.

Či už je to moja milovaná čokoláda, prípadne bryndzové halušky so slaninkou alebo cestoviny s nivovou omáčkou. Tie sú mojim liekom takmer na všetko…ale aj odmenou.

Čo bolo pre vás osobne najťažšie? Vydržať? Alebo prišla kríza, kedy ste chudnutie už chceli mať na háku?

Katka: Na háku som chudnutie počas súťaže nikdy nemala a ani som nemala v úmysle to vzdať. Viem byť vytrvalá a mám svoj cieľ . Neprestanem, kým sa nedopracujem k váhe 70 kg. Teraz som v rozbehnutom vlaku, do ktorého som nevedela veľmi dlho naskočiť, tak to teraz nesmiem vzdať!

Ľubka: Najťažšie bolo, keď ochorelo niektoré z detí… a takmer vždy postupne aj tie ostatné, no a samozrejme, aj ja som bola ďalšou v poradí. Moje telo malo šok, a keď som začala s cvičením, ochorela som a trvalo mi takmer 2,5 mesiaca, kým som to mohla rozbehnúť nanovo.

Chcela som sa na to vybodnúť, no vtedy prišla táto súťaž. Bolo ťažké zorganizovať si čas pre seba. Ja sa snažím byť mojim deťom mamičkou na plný úväzok a ešte trošku viac. Keď som niekam išla, či už do fitka, alebo na vlasy, hocikam… vždy som si ten čas čo som nestrávila doma s deťmi a pre deti veľmi vyčítala. Myslela som si, že robím niečo zlé, že ich zanedbávam, že ja nemám právo na dve hodiny denne len pre seba.

Toto bolo pre mňa to najťažšie!! Ťažšie, ako nezjesť celú 300 gramovú čokoládu na posedenie, ale si ju rozdeliť…alebo ťažšie ako pri každej svalovici ísť znovu a znovu do ďalšej a ďalšej…ťažšie ako vstať ráno a sadnúť na stacionár, kým oni ešte sladko spia… Ešte som sa nenaučila myslieť aj na seba, ale snažím sa… posledné mesiace mi to celkom ide 😉

Byť tenšia vyžadovalo zmenu stravy, cvičenie, určitý harmonogram. Ako beriete túto zmenu po roku? Vrátili by ste sa k starému systému?

Katka: Nieeeeee, len to nie!!! Starý životný štýl je už dúfam, navždy minulosťou! Milujem šport, čo je pri chudnutí pozitívom a bola som zo seba nešťastná. Keď som prišla na materskú dovolenku, tak sa zmenil celý môj režim dňa a nemala som už toľko času na seba. S pribratými kilami a počas tehotenstva som prestala aj športovať a stratila som kondičku. Už som si vôbec neverila.

Mala som veľký strach ísť do fitka medzi ľudí. Vždy som hľadala len výhovorky!!! A teraz zvládam aj 3x do týždňa šport, aj zdravú stravu a som oveľa kľudnejšia, sebavedomejšia a hlavne zdravšia. „Kto chce, hľadá riešenie, kto nie, hľadá výhovorky!“

Ľubka: Určite sa nechcem vrátiť k svojmu starému režimu. Nie, už nie. V lete ma dosť nakopol najmenší syn, na dovolenke – mojej prvej v živote – (mám 37 rokov) keď na plné ústa pred celým hotelom zahučal na mňa, keď som išla do bazéna : „Mamina, ty máš v brušku bábätko?“

Tri hodiny som zostala stáť v bazéne v tej studenej vode, a čakala som, kým všetci odídu, aby som mohla vyliezť von, až sa ma jedna pani opýtala: „A vás čo tam prilepili?“ A tá predstava, že bude v škole rozprávať, ako bol s maminou na dovolenke – bez tatina – a mamina má teraz bábätko v brušku…

Nie, už sa nevrátim k svojim starým zvykom, toto leto sa ma to môj syn už určite neopýta.

Na takýto krok treba mať aj zázemie. Ste maminy a manželky, čo na to vraveli vaši najbližší?

Katka: Mojej rodinke patrí veľká vďaka a to hlavne môjmu manželovi a babke. Veľmi ochotne strážili deti, keď som šla ja cvičiť. Manžel má teraz za to odmenu „atraktívnejšiu“ manželku.

Ľubka: Ja som mala doma podporu, hlavne od manžela. Keď videl, že ma začínajú chytať nejaké zajačie úmysly, vždy ma povzbudil. Nakupoval mi zdravé papanie, sem tam navaril.

Hovoril mi: „Maminka, ja nechcem nič iné, len aby si cvičila, aby si sa starala o seba, aby si sa zase smiala… Za toto mu ďakujem!  

Pubiši ma samozrejme tiež podporovali, keď bolo treba, povarovali, pomohli doma…Keď videli, že začínam nervačiť, lebo som bola unavená a nevládala som, radšej pozaliezali do izieb, nasadili slúchatká a hrali sa na mŕtvych chrobáčikov.

Malý so mnou chodil do fitka, keď zlyhala varovka alebo ma nechal doma hodinku šlapať na páse, či bicyklovať..síce každých 5 minút niečo veľmi súrne potreboval, ale snažil sa. 

Zosúladiť svoju stravu a režim plus režim a stravu manžela a malých detí asi nie je jednoduché, ak ste sa mali držať svojho taniera a nedojedať…

Katka: V strave a režime ostatných členov rodiny sa veľa nezmenilo. Na obed varím v podstate to, čo aj predtým, akurát som sa snažila pridať viac zeleninky, bielkovín, resp. odskúšať nové zdravšie jedlá. No s tým dojedaním za deťmi je vždy problém. Ale manžel sa často obetuje.

Ľubka: U nás doma sa papá zdravo. Nebolo to až také ťažké. Keď decká alebo muž mali nejaké iné želanie, navarila som im, a sebe niečo iné. Varila som si na viac dní, ja nie som fajnovka, čo musí mať každý deň niečo iné…dva dni sú v pohode. My sme tak doma naučení. 

Katka na začiatku a dnes 

Ste krajšie, určite aj zdravšie a rok chudnutia nie je krátky čas – čo vás naučil nové, čím vás posilnil, čo vám dal?

Katka: Za rok chudnutia v tejto súťaži som sa dozvedela nové, pre chudnutie užitočné informácie. Predtým som si myslela, že teóriu super ovládam, len prax nefunguje, no prišla som na to, že to nebola celkom pravda.

Spoznala som tu fajn ľudí, naučila sa nové chutné jedlá, zdravé životné návyky a zas začala športovať. Za ten rok som pochopila, že keď naozaj chcem a budem vytrvalá, tak môžem dosiahnuť veľa.

Som sebavedomejšia a konečne si viac vychutnávam pohľad do zrkadla v novom oblečení, do ktorého konečne vojdem. A som aj viac v pohode, pretože sa tak nestresujem výčitkami, čo všetko som zas pojedla a tým je kľudnejšia aj celá rodina.

Ľubka: Ešte stále čakám, tie nové rifle :).  Ale nie. Ja som sa naučila venovať sa aj sebe, nájsť si čas, a prestať si to toľko vyčítať… veď aj ja som živá bytosť, ktorá chce a musí žiť aj svoj život, nie len život svojich detí. 

Aj tu na rodinke – vrátane poniektorých z redakcie  – potrebujú mnohé z nás nakopnúť k takémuto počinu. Skúste nás motivovať…

Katka: Myslím, že u každého je to iné. Mne sa to zbiera, zbiera a zbiera (naposledy 4 roky) – až príde zlomový bod, nakopnem sa, zatnem a potom to už ide.

Ten zlomový bod je často krát len obyčajná bežná vec, ako napr. táto súťaž, resp. kolegyňa, ktorá pekne schudla a pod. U mňa je podstatné to, že na to dozriem, že príde ten správny čas, keď som na to pripravená.

Ľubka: . Hovorí sa, že chudnutie sa začína v hlave…a ja súhlasím!! Je to absolútna pravda. Motivácia je veľmi dôležitá, hlavne tá správna motivácia.

Vždy by sme mali chudnúť preto, že to chceme my samé, nie náš manžel, či okolie. Musíme sa mať rady také aké sme, musíme milovať svoje telo, lebo je naše! Musíme si odpustiť ak nás na sebe niečo trápi, inak nech budeme robiť čokoľvek, budeme to robiť zbytočne. Verte mi, viem o čom píšem  😉 Dá sa to, len musíme naozaj chcieť. 

No skúste im po tom bravúrnom výsledku neveriť! Všetko, čo prešli, nájdete ešte stále ako inšpiráciu…

Za rozhovor ďakuje Mária Kohutiarová