Výchova rytiera na Slovensku

Mária Kohutiarová 5

Stál oproti mne a fučal sa. Oči zúžené, pery stiahnuté, ruky zložené pred seba v obrannom postoji. Môj syn. Moje kura. V bežnom stave veľmi rozumný a nežný chlapec, sedemročný maznáčik, budúci podmorský biológ.

Ktosi, kto veľmi túži byť  ozajstným rytierom.  Ale teraz sa na mňa hneval.

 

Nezvyknem kričať

Teda, odučila som sa to. Ticho a pokojne som sa mu prihovorila:

„Šimon, čo sa stalo? Naozaj je problém to, že som ťa poslala umyť si ústa po obede, aby si nechodil špinavý?“

Stiahol pery ešte viac.

Vyrušila som ho, ako nedočkavo lepí útržky papiera na balón, aby sme mohli vyrobiť jeho rytiersku prilbu. 

Ešte som to skúsila pár krát. V pokoji. Ticho. Reakciou bolo akurát tak jačanie a zlosť. Chvíľu som ticho sedela v kúpeľni pri ňom a čakala, že ho to prejde. Nič. Vzala som ho teda prísne za ruku a posadila do obývačky:

Tu máš pero a píš.

„Tu máš pero a papier. Budeš tu sedieť a píš. Jeden stĺpec je na všetko zlé, čo ti mama urobila. Ten druhý na dobré. Keď budeš hotový, prihlás sa. Buď ale pravdivý, píš všetko.

  • Nazlostila ma.
  • Nedovolila mi dorobiť prilbu.
  • Núti ma umývať. Všetko.

OK?“

 

Dať šancu

Šla som si po svojom, len občas som ho skontrolovala. Bola som na neho nahnevaná. Nie je pre mňa jednoduché vždy prijať, že ponuka na pokojný rozhovor a riešenie situácie býva odmietnutá. Ale rozhodla som sa hnev krotiť. V prospech toho, aby sám pochopil veci.

Asi po štvrťhodine prišiel. Strčil mi pod nos popísaný papier.  Popísané obe kolónky trošku čapatým prváckym písmom. Stislo mi srdce.

Sadli sme si spolu na gauč a objala som ho okolo pliec. A začala som ticho čítať. Názov prvej kolónky „Zle“ bol 100x preškrtaný.  A pod čiarou napísané tlačeným:

NIGDI MI NIC NEUROBILA.

V druhej bolo popísané viac: Dovolila mi kúpať sa, kedy som chcel. Vichováva ma. Objima. Varí. Upratuje. Perie. Nechá ma spať ráno dlho…

Tak prečo?

Vzala som ho na kolená, aj keď mi je už (ach, prečo tak rýchlo!) na ne priveľký. Miluje to. Rovnako, ako ja. Oči mal na úrovni mojich. Ešte boli trochu zastrené.

„Šimon, tak prečo si sa na mňa hneval? Veď si napísal na papier, že som ti neurobila nič zlé?“
„Hneval som sa, lebo si mi nedovolila dokončiť prilbu.“ Oči sa hanbili.

„Ale ja som nepovedala, že si to nemôžeš dokončiť. Ja som povedala, že práca, ktorú robíš, musí mať svoje prostredie a že nemáš umyté ústa. Keby som nechcela, aby si to dokončil, nenachystala by som ti lepšie upevnenie balóna, nové pásiky novín a nepodložila obrus starými novinami. Choď sa pozrieť.“

Zošuchol sa z kolien. Za pár minút bol späť, skočil mi na kolená a objal ma.

„Mami, prepáč.“ Ospravedlnenie bolo mokré. Slané. Teplé. 

„Šimko, vieš, ty chceš byť rytierom. Stále sa učíme, ako ten rytier má vyzerať, ako sa má správať. Prilba je fajn, ale keď nemáš skutočné srdce rytiera, je ti naprd. Rytier nemôže nikdy urobiť nič zlé ženám, deťom, chorým, slabým. Vždy je ten, čo pomáha. Vždy je ten, čo je blízko, ten, ktorý hľadá spôsob, ako vec vyriešiť. Myslíš, že si sa správal v kúpeľni ako rytier?“

Hlava ostrihaná na ježka oproti mne sa pokrútila sprava doľava.

Ešte pár slovíčok. Do uška, do hĺbky srdca, ktoré má byť skutočne rytierske. Budúci rytier ma znovu objal.

„Už to viem, mami. Ďakujem.“

„Tak vieš čo?“ Pošúchala som ho jemne po chrbátiku. „Choď pomôcť dokončiť poriadok v detskej a ja zatiaľ rozrobím lepidlo s vodou, aby sme mohli pokračovať v práci na prilbe, dobre?“

Neviem, či to rytieri v minulosti len tak mohli. Ale ja tú pusu budúceho rytiera mám stále na líci.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (28 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...
Author image

Mária Kohutiarová

Stále predovšetkým manželka, 7x mama, človek pre druhých. Chcem aj prostredníctvom riadkov priniesť presvedčenie, že svet je úžasné miesto a mať deti a rodinu je to najlepšie, čo nám mohlo byť dané.

články autora...

Komentáre k článku

  1. to je krase… ale myslim ze pre mna aj poucne. pouzijem ten papier na dceru co sa na mna casto hnevava ked chcem aby sa nieco urobilo…

Pridaj komentár