Poď na slovíčko...

Moje deti zväčša nepočujú túto vetu radi. Znamená to pre nich, že im mama bude zas „kázať“. Vlečú sa jak slimáky a nie a nie dôjsť na miesto činu.

Bez kriku, ale jasne

Boli časy, kedy som riešila veci (ako väčšina z nás) hlasno a rýchlo. Lenže: konečný želaný efekt sa nedostavoval a tak som bola nútená zmeniť systém práce. Hoci je to náročnejšie na čas a na nervy (pri mojej povahe), vybrala som si cestu trpezlivého rozhovoru. (Ďalšie školenie pre mňa).

Sadnúť si medzi štyri oči a vysáčkovať ostatných samozvaných prísediacich sudcov je potrebné na niekoľkokrát. Ale stojí to za to. Napriek tomu, že veľakrát mi hriešnik zatĺka, vykrikuje, ba aj strieľa ostré náboje.

Naučila som sa vytrvať. Nemôžem povedať, žeby sa všetky kauzy podarilo vyriešiť a zlepšiť stav na prvý raz: ale ten pokoj v duši, že som ostala sama sebou, zachovala výchovné metódy a ciele a pritom jasne vysvetlila problém, dôsledky, zodpovednosť, pocity, vývoj do budúcnosti a rodičovské želania, sa nedá ničím nahradiť.

Aj keď oproti ide z pusy veľa peny.

Mama na všetko príde a aj to rieši

Aj teraz: prídem domov z marhulí na druhom konci dediny, zapnem notebook, že nech niečo duševné urobím a z facebooku na mňa vyskočí heslo mojej trinástky. No hneď som poslala rýchlonohého posla s pozvánkou na pokec.

Došla, a už stále v pozore vojaka odboja. Súhra okolností nedala: už bolo jasné, prečo nestihla urobiť prácu, ktorú si sama vybrala, kým ostatní oberali. „No tak, prečo si nestihla urobiť, čo si mala doobeda?“

Vyvalené oči, ticho.

No dobre, druhé kolo IQ testu: „Prečo som našla na mojom NB tvoje prihlasovacie heslo na facebooku?“

Ticho, pomrvené.

Prejdeme teda k veci, keď je náhla strata komunikačných zručností, hoci ju bolo počuť aj z poschodia dolu k počítaču.

„Máme jasnú dohodu, že všetci dodržujú pravidlá práce s PC: že si ho musia vypýtať od rodičov a že musia dodržať čas preň určený. Ty si podvádzala.“

Tak, prosím, teraz nasledovala hlučná vsuvka. Dosť dlhá, výbojná a útočná. Bez rozlišovania synoným, prídavných mien a sily zvuku. Nikdy však nespomenula slovo „prepáč“ ani svoje meno.

Sedela som pokojne.

Začneme teda štvrté kolo. „To, čo robíš, je nielen o porušení pravidiel u nás doma, je to fakt, ktorý si prenesieš do života. Myslíš, že mám chuť mať dcéru podvodníčku? Neriešili sme to už x-krát? Nedostala si niekoľkokrát novú šancu?“

Ticho.

„Takže, moja milá, vzhľadom na to, že si bez vedomia rodičov šla na fb, na týždeň je počítač zatrhnutý. Sedelo sa ti tam dobre, keď si musela byť stále v strehu, či už nejdeme?“

„Som si vybavila doučko z informatiky…“

„To je ok, ale nebolo by ti pokojnejšie a lepšie, ak by to bolo s mojím vedomím? Bola si tak spokojná?“

Ticho.

„Trest teda platí. Podľa dohody. Nabudúce si rozmysli, či to urobíš znovu.“

Pekne doradu, bez prestávky

Niekedy je tých sloviek viac, ako práce, ktorú mám urobiť. Skončím s prvým, začnem s tretím, medzitým sa pobijú štvrtý s piatym a šiesty kvičí. Tak nové kolo bilaterálnych rozhovorov, s rozdielnymi povahami, prejavmi, slovnými hláškami a rovnakou tvrdohlavosťou a urážaním sa primeraným hormonálnemu vývoju.

Niekedy to musím rázne seknúť, pretože argumentácia poniektorých jedincov je veľmi pofidérna a má štýl pokazeného gramofónu. Ale vždy presne v pokoji rozvediem, v čom vidím problém toho, čo vyparatili, dôsledky pre nás a pre neho do života. Toto chceš?

V tom tichu sa po slovíčkach pekne zdvihnem a odídem. Niekedy s objatím hriešnika, ktorému dopne, niekedy bez neho.

Ale vždy v pokoji v sebe samej, že som si nenechala vziať vlastnú dôstojnosť a nepodliezala latku napriek tlaku.

Prepáčte, musím znovu na slovko… vedľa.