Deti potrebujú počuť NIE!

Sú dnešné deti nevychovanejšie a drzejšie ako predtým? Sú snáď rodičia dnes menej kompetentní ? Veľa rodičov má dobrú vôľu vychovať svojho potomka čo najlepšie. Každý robí to, čo vie, a v tom je niekedy ten problém.

Ako rodičia robíme väčšinou to, čo sme sa naučili od svojich rodičov, a tí zase od svojich, a tak niektoré praktiky majú svoje počiatky v ktovie koľkej generácii.

Rodičovstvo spočíva v snahe primeť nového člena rodiny k podriadeniu sa pravidlám rodiny a spoločnosti. Dieťa sa rodí slobodné a také by rado aj zostalo. Nechápe, že sa narodilo do doby, v ktorej ľudia žijú zviazaní mnohými pravidlami a predpismi o tom, ako má slušný občan vyzerať a správať sa.

Dieťa sa nechce nechať „osedlať“

Od dieťaťa sa vyžaduje, aby sa podrobilo určitému poriadku, aby prijalo spoločenské normy a pravidlá doby a skupiny, v ktorej žije. Len niektoré deti to rýchlo pochopia a s rodičmi spolupracujú. Vedia, čo sa sluší a patrí, nehnevajú, neprotivia sa vôli rodičov.

Väčšina potomkov sa však nedá tak rýchlo „osedlať“ a bojuje o svoju slobodu a nezávislosť. Rodičia sa vtedy usilujú o viac či menej dobré výchovné metódy. Je dôležité a žiadúce, aby rodičia vypestovali v deťoch samoregulujúci systém hodnôt. Hodnôt, v ktoré budú veriť a ktorým radi obetujú časť svojej slobody.

Deti potrebujú počuť NIE

Deti pre formovanie svojej osobnosti potrebujú hranice. Je na rodičoch, aby na tieto hranice poukázali. Niektorí rodičia majú problém povedať svojmu dieťaťu „NIE“. Tým mu však život neuľahčia, skôr naopak.

Psychoanalytik a detský psychiater Patrick Delaroche tvrdí, že zákazy sú pre výchovu nutné. Upozorňuje na úskalia liberálnej výchovy, ale taktiež opačného extrému – autoritárstva. V jeho knihe „Rodiče, nebojte se říkat NE!“ nájdu čitatelia veľa konkrétnych príbehov z autorovej praxe, ktoré im umožnia vytvoriť si na túto problematiku vlastný názor.

 

Odkedy hovoriť „NIE“ ?

Približne do 8-10 mesiacov dieťa nevie, čo znamená „nie“, lebo nechápe zmysel slov. Napriek tomu treba s dieťaťom rozprávať a slovne doprevádzať všetky činnosti, ktoré dieťa vykonáva, aby pochopilo svet, ktorý ho obklopuje.

V tomto období dieťaťu v podstate rodičia nič nemajú odmietať a keď plače, treba hľadať príčinu. Zákaz začína mať zmysel od doby, keď sa dieťa naučí pohybovať a začína skúmať okolitý svet.

Ochraňuje dieťa pred nebezpečenstvom, ktoré ono ešte nepozná – úraz zapríčinený elektrickým prúdom, horúcou platničkou sporáka, otvoreným oknom, schodami, pántami dverí… Dieťa postupne pochopí, že zákaz ho vlastne chráni.

Ak máte autoritu, nemusíte trestať. 

Dôležitým pojmom je „autorita“ rodiča.

Čím je autorita rodičov pevnejšia, tým menšia je potreba zákazy formulovať. Autorita by mala stačiť na to, aby bol zákaz rešpektovaný. V takomto prípade netreba trestať.

Pokiaľ však autorita z nejakých dôvodov nepostačuje, po prekročení zákazu má nasledovať trest. Určite sú lepšie prostriedky ako fyzické tresty, ale tie sú zase lepšie, ako žiadna reakcia rodiča.

Ako teda trestať ?

Pokiaľ možno, inteligentne. Napríklad dať dieťaťu nejakú úlohu – upratať, zaplatiť… Nechať ho trebárs vybrať si medzi zákazom vychádzok alebo pozerania televízie. V každom prípade sa vyhnúť poníženiu, napríklad verejným potrestaním.

Pokiaľ ide o fyzické tresty, tie nie sú riešením. Ale je lepšie jedno rýchle po zadku, ako prekročenie hranice zákazu ignorovať. Dôležité je aj sľúbený trest vykonať.

Zdravo vychovať dieťa je možné len v zdravej rodine.

Dieťa potrebuje rodičov, z ktorých každý zaujíma v rámci rodiny to svoje správne miesto a toto miesto nie je zameniteľné.

Otec nie je druhá matka a matka nemôže nahradiť otca, aj keď súčasný spôsob života nahráva práve takýmto situáciám.

Otcovia často strácajú svoju rolu „chlapa“ a matky majú strach z moci, ktorá im je k dispozícii. Preto je tak dôležité, aby rodičia zachovali formálnu hierarchiu, a tým vlastne pomohli dieťaťu nájsť si svoje miesto vo vzťahu k nim, svoje miesto v rodine i v spoločnosti.

 

Pre dieťa je dôležité, aby cítilo solidaritu medzi rodičmi.

Odhliadnuc od extrémnych prípadov, aj keď sa matke zdá, že otec zakročil príliš autoritatívne, je pre dieťa lepšie, keď matka stojí za otcovým zákrokom, ako keby dieťa počúvalo znevažovanie otcovej autority. Otec nesmie kritizovať matku v prítomnosti dieťaťa a naopak.

Slová a skutky sa musia vo výchove dieťaťa dôsledne doplňovať. Deti si neustále potrebujú overovať, že to, čo ich rodičia učia, naozaj platí. Keď je dieťa presvedčené, že mu dospelý klame, varovaniu nepripisuje žiadnu váhu. Tajomstvo dobrej výchovy spočíva v spôsobe, ako ju rodičia uplatňujú – ako odovzdávajú určité hodnoty pre deti prijateľným spôsobom. Rodičia by nemali využívať len obmedzovanie a donucovanie, pretože to vyvoláva v dieťati chuť všetko odmietnuť. Nesmierne dôležitý je osobný príklad.

Je treba zákazy vysvetľovať ?

Áno, ak je čo, ale vysvetlenia nemajú vyzerať ako ospravedlnenia. Dieťa si vždy nájde aspoň jeden protiargument, čo síce môže svedčiť o jeho dôvtipe, ale v žiadnom prípade to neznamená, že rodič ustúpi.

Prečo nevedia niektorí rodičia trestať, prečo vlastne nevedia povedať „NIE“ ?

Uvádzajú sa rôzne dôvody, napr.: strach prejaviť sa, strach, že spôsobia bolesť, strach, že nebudú milovaní. Rodičia sa obávajú, že ich dieťa už nebude mať rado a že ten trest je vlastne ich trestom. A pritom si neuvedomujú, že hlavne menšie dieťa potrebuje direktívnych rodičov. Možnosť výberu mu spôsobuje úzkosť. Aj keď sa len jedná o výber medzi ryžou a zemiakmi, alebo medzi tým, či niečo urobiť alebo neurobiť. Až do určitého veku dieťa potrebuje, aby sa rozhodovalo za neho.

A ako je to s deťmi? Majú aj oni problém povedať „NIE“ svojim rodičom,

keď títo sa k svojim deťom správajú nevhodne, prípadne až úchylne? Čitatelia nájdu v publikácii niekoľko zaujímavých príkladov, ktoré ukazujú, ako môžu reagovať deti, ktoré nevedia povedať „NIE“ na takéto správanie rodičov: reakcia prostredníctvom choroby (zápcha, anorexia), reakcia prostredníctvom určitého správania (pomalosť )…