Ďakujem za čas prázdnin

Ja viem, väčšina rodičov sa modlí o to, aby už prišla škola. A poriadok. Veď aj ja. Nekonečné vybaľovanie batohov a všade kôpky zo spacákov a zas chystaných vecí…

ale napriek tomu je vždy leto pre nás časom zázrakov – ktoré dobre vidno len vtedy, ak sa dívame veľmi, veľmi pozorne.. srdcom.

Deti totiž cez prázdniny neuveriteľne vyrastú. Vidno to nielen pri chystaní vecí do školy. Vidieť nášho Šimona, ako sa pokúša natlačiť do papúč, ktoré mu ešte pred dvoma mesiacmi boli dobré, je smiešne. Je treba pristrihnúť vlasy a vymeniť nohavice. Sú príliš krátke či úzke.

Aj tieto zmeny ma napĺňajú úžasom, lebo sú o pozorovaní behu času a dozrievaní.

Ale zmien je neporovnateľne viac.

Žasnem – Nesie si hodnoty z domu

Náš najstarší chodí už kvázi do práce. Zisťovať v denných rozhovoroch, ako sa pri oťukávaní životom medzi kolegami znovu vracia k hodnotám, ktoré pokladáme doma za podstatné a musí si ich obhájiť pred inými nielen teoreticky, nás napľňa radosťou.

Vyzerá ako blb, podľa kolegov je hlúpo determinovaný našou výchovou a my sa tešíme, že sa toho, čo sme mu vštepovali a čo mu možno prišlo niekedy až trápne pri opakovaní, nevzdal – ale v praxi bežného styku prijal za svoje. Napevno.

Žasnem– Cíti v komunikácii

Dohodnúť sa s našou staršou o niečom vyžadovalo náročnú diplomaciu s mizivým úspechom. Hoci zreje, niektoré veci jednoducho odmietala akceptovať. V prvom rade boli vždy jej záujmy, to, čo potrebuje komunita okolo nej, zvaná rodina, ju nejako netankovalo. Teda, len pri záchvatoch láskavosti.

A stačil jeden pobyt na Katarínke. Už neprskajú slová, ktoré bolia. A vidím, že sa učí zahryznúť do jazyka a komunikovať aj reagovať inak. Aký pokoj to do našich slovných výmen vnieslo… napriek tomu, že stále riešime de facto tie isté problémy…

Vychutnať si túto zmenu je dar, na ktorý stojí čakať. A usmievať sa na seba pri šuškaní si babských vecí nad cheescake, ktorý bravúrne pečie. Nechodím do cukrárne. Mám ju doma.

Žasnem – Nabral odvahu

Dieťa, ktorému som toto leto najčastejšie prala vybalené veci. Príchod, odchod. Pár dní doma a zas. Moja mama povedala, že ho rozmaznávame.

Ale cítili sme obaja, že táto investícia dôvery a poskytnutia slobody sa vráti. Hoci to nebolo jednoduché ani z jedného uhla pohľadu. Oplatilo sa. Pred chvíľou išiel spať.

Po tom, čo sme sa pokojne rozprávali o téme, nad ktorou by plesol ešte počas školy po stole a kričal by. Teraz dal sám dobré návrhy. A bol ochotný do toho ísť vlastnými rukami, hlavou, svojím časom – pre druhých, zadarmo. Aké úžasné je vidieť, že konečne sa prestal vykoľajovať a nabral smer a odvahu ísť presne tou cestou, ktorá mu patrí!

Žasnem – Rastú…

Nad dcérou, ktorá sa po ťažkých dvoch rokoch puberty naučila prísť a hoci neohrabane, predsa sa objíme a pritúli. Nad tým, ako objavujeme znovu chuť sa učiť s ďalším jej bratom. Nad tým, ako pravdivo a pokojne vníma ťažké veci usmernenia ďalší, hoci ho kmáše začiatok puberty.

Nad tým, ako dorastá náš najmenší a stáva sa z neho chlapec, ktorý už nie je bábo. Štyri a pol roka, oči, čo sa neprestali smiať, nos, vyrastajúci z detskej bambuľky a hoci sa trápime s obdobím vzdoru a samostatnosti, fascinuje ma jedna jeho veta, s ktorou za mnou zakaždým príde: „S čím ti môžem pomôcť?“