Čo sa môže, a čo už nie

Sú veci, o ktorých sa vôbec s deťmi nebavím a nemajú šancu vyjednávať. A zas poniektoré sú také, nad ktorými moja mama prevracia oči a krúti hlavou. Ona by to nikdy (!!!) nedovolila.

Extrémne nebezpečné

Sú veci, ktoré nám teda moja mama nikdy nedovolila a ktoré nám ako deťom chýbali. Alebo, ak sa aj stalo – za otcovho smiechu – spoza jeho širokého chrbta bolo vidno zamračenú a nesúhlasnú maminu tvár.

Len nie žiadny cirkus! Len nie žiadnu akrobaciu!

Presne to boli veci, ktoré nás deti lákali a ktoré sme milovali. A tie naše, aj keď high-tech deti, to milujú tiež. Sú ochotné nechať všetko tak, dokonca aj televízor a počítač. Paradoxne nositeľom týchto blbostí nie je môj manžel, ale jedna strelená mama.

Paradoxne, nositeľom nápadov je strelená mama

Vyrážame na tajnú výpravu! Kto sa balí? Za tri minúty mám pri sebe minimálne štyri páry nôh od tých štvorročných až po trinásťročné. Máme svoju „zem zázrakov“, ktorej sa nevieme nabažiť aj „ďaleký východ“, kam cesta trvá dlho, ale vždy nám prinesie okrem boľavých nôh aj nové objavy.

A nikdy neprídeme naprázdno. Nielen s plnými bruchami a omaľovanými ústami od toho, čo Boh dal a patrí všetkým, ale aj s množstvom prírodnín, ktoré potom na dvore menia podobu na najkrajšie originálne darčeky. To, že všetko ide potom do prania a škrabance so štípancami máme ako pečiatku účasti pár dní všade, nás ani veľmi netrápi.

Totiž, trasa nie je asfaltovaná a ani nijako udržiavaná. Len totálna „džungľa“ a cesta je „prách, a šterk, a udusaná hlína..“. Napriek tomu otázka z úplne nadšených očí znie: „Kedy pôjdeme zas?“

Kto polezie na strom?

Verzia dva: kto polezie na strom? Nielen odkedy bývame v dome a máme záhradu, je najväčším vyznamenaním pre naše deti môcť ísť oficiálne na strom.

Oberať? Čokoľvek kdekoľvek. Ak túto jar dostali dar vnímať okrem rastu ovocia aj rast malých drozdov rovno pred nosom, láska stromolezecká nemá konca a nevytrhne im ju zo srdca nik. Navyše, ak je tá láska geneticky podmienená zo strany sukne. 🙂

Spať vonku

Alebo skúsime inak. Je teplo, aj v dome. Nie je nad možnosť spať von. Susedia sa nám smejú, že sme si mali postaviť záhradnú chatku.

Totiž: v noci v izbách a oficiálnej posteli nenájdete u nás už dlho z našich detí ani jedno. Tri nasekané v záhradnom domčeku pre deti ako sardinky v krabičke, ale tvária sa úplne blažene.

Ďalší následník trónu spí priamo pod orechom na pľaci nachystanom na stavbu drevníka. Dva kusy vo vinohrade, jeden na balkóne. Dobrú noc!

Moja mama sa chytá za hlavu. Totiž, von sa spí odvtedy a dovtedy, kým nie je extrémne chladno a kým nepadá voda príliš husto smerom dolu. Inak, môže za to František Kele – ale nehnevám sa za to na neho. Môže byť!

Robíme rámus

Robiť rámus sa u nás dá aj inak, ako behaním po schodoch. (Toto rytmické cvičenie ale veľmi nemusím). Preventívne som teda vybalila gitaru a po x rokoch znovu trénujem struny a prsty. Deti so mnou. Kompletná zbierka nástrojov, ktoré sú schopné ovládať od huslí až po tamburínku konečne nemá obmedzenia od susedov zhora a zdola, sprava a zľava. Hrá a spieva sa naplno. Aj večer v záhrade, aj keď nás ešte od ulice vidno.

Ale toto naozaj nie!

Kým sú extrémy v týchto smeroch pre nás úplne normálne, za mnohé iné mi moje deti sťahujú rating. Ale napriek tomu sa nedám.

Nenávidím klamstvo.

Stačí mi pohľad a je mi jasné, že odpoveď „netuším“ na otázku, kde zmizol celý tvaroh určený do tvarohových knedlí, je bluf. A deti už vedia, že akékoľvek klamstvo prekuknem v začiatkoch. Čím skôr sa priznajú, tým skôr sa situácia upokojí. Lebo trvám na priznaní a znovu na ospravedlnení po rozhovore. Klamať – kam dôjdeš? Čo to s tebou a s nami robí? Toto chceš?

Som alergická na trápne výhovorky!

Veľmi. A je jedno, či začínajú útokom na súrodencov alebo rodičov, alebo použijú ešte trápenejšie pokusy o zatĺkanie počutia či porozumenia zadania. Hoci som kamoška a rada si s nimi rozdám kadejaké bonmoty, v tomto prípade zatrhnem akékoľvek pokračovanie hlúpych obkecov. Buď pravdu alebo mazaj po svojom!

Neznesiem lenivosť. Nijako.

Nemám problém s oddychom, občasným vyvalením sa a pokecom len tak. Ale systém: dlho som spal, najedol som sa a zase ležím, kým nebudem zase jesť… nooon! V rámci predchádzajúceho odseku na mňa nefungujú výhovorky „moji spolužiaci toto nikdy nerobia“. Ja nevychovávam tvojich spolužiakov, ale teba, drahý! Vztyk, nástup! Teraz, hneď.

Porušenie pravidiel? Daj si bacha.

Viem sa dohodnúť a hľadať riešenie, ale ak raz poviem, že toto nie a ty to za mojím chrbtom urobíš, ok – môžeš. Ale aj ja môžem byť dôsledná. Čo ako sa budeš hnevať, fučať, kričať, peniť a inak chemicky reagovať.

V rámci jednej rodiny a kompetencií jednej mamy je to u nás proste veselé. Podľa toho, čo sa práve deje: či to, čo sa môže… (a vtedy je to viac, než cool), alebo… to druhé. Zaručujem, že decibely sú vyššie v tých nie príliš pozitívnych situáciách. Nielen preto, že nás je veľa.