Pánu učiteľovi z lásky

Sedím doma, so svojim druhákom, bavíme sa, že zajtra je deň učiteľov?

"Prečo práve zajtra, mami?"

"Lebo sa 28. 3. narodil Komenský a to je na jeho počesť."

"A to bol kto?"

Pozeráme, čo o Komenskom prezradí Wikipédia.

 A rozmýšľam a spomínam. Na svoje panie učiteľky základnoškolské kopaničiarske –aj keď moje školské časy začali pred viac než 30 rokmi, spomienky sú stále živé. Keď sme na kopanici, deťom ukazujem: „aha, za tým oknom bola naša 1.A“. Pamätám si červenú drevenú dlážku a prsty večne biele od kriedy. A červenú školskú tašku. A postupne sa mi vybavujú všetky dámy, ktoré nás previedli prvými rokmi v škole.

Triedna na druhom stupni bola prísna. Potrápila nás matikou a fyzikou, no mala veľké srdce a všetci sme boli jej deti. A sme nimi dodnes.  A ja sa vždy veľmi poteším, keď ju vidím a môžeme teraz už len tak „pokecať“ (a ja sa potom nemusím ísť mordovať s matikouJ)

Kedysi bol učiteľ treťou osobou v dedine, po richtárovi a farárovi. Dnes akoby sme boli niekde inde.  Školstvo, systém, financie – stavajú učiteľský stav do zvláštnej pozície.  Dnes na nich ľudia – rodičia, deti, pozerajú rôzne.

Na tému škôl, vzťahu učiteľa a rodiča, máme na rodinke popísaného veľa. Nechce sa mi riešiť dobrých a zlých učiteľov, chápajúcich či podráždených rodičov. Každý máme svoje predstavy, niekedy sú naplnené viac, inokedy menej.

V každom prípade – s učiteľmi a v škole trávia s našimi deťmi dosť času (v niektorých rodinách žiaľ oveľa viac než dieťa strávi s rodičmi). Zaslúžia si našu úctu, pretože deťom dávajú veľa. Tak – ak chcete môžete si na tých vašich učiteľov zaspomínať v duchu pesničky z filmu Pánu učiteľovi z lásky. A môžete tiež špiritizovať s našimi fóristkami,  či tie kvety zajtra v tej škole sú na mieste.

Pre mňa je odpoveď jasná.