Čo znamená pre deti dôslednosť (1. časť)

Sal Severe 3

Ak chcete mať vychované dieťa, musíte byť dôslední. Keď niečo poviete, musíte to myslieť vážne a musíte to splniť. Dôslednejším a pozitívnejším prístupom výrazne ovplyvníte správanie svojich detí k lepšiemu. Všetci rodičia by mali byť dôslednejší, pretože dôslednosť je dôležitým prvkom vzťahu rodičov a detí. Napriek tomu sa najčastejšie zanedbáva. Keby ste mali vo výchove detí zmeniť len jednu jedinú vec, potom určite začnite byť dôslednejší.

Dôslednosť sa prejaví tak, že na rovnakú neposlušnosť budete vždy reagovať rovnako. Obzvlášť dôležité je to pri chovaní, ktoré sa s tvrdošijnou pravidelnosťou opakuje.

V podstate stanovujete maximálnu povolenú rýchlosť jazdy. Šoféri, ktorí často jazdia po diaľnici vedia, že maximálna povolená rýchlosť v USA je 74, a nie 65 míl/h. Väčšina policajtov vám ale nedá pokutu, pokiaľ neprekročíte rýchlosť 74 míl/h. Ak teda môžete ísť rýchlosťou 74 míl/h, bez toho, aby ste dostali pokutu, určite to využijete. Rovnaké je to s deťmi. Pokiaľ stanovíte rýchlostný limit na 65 míl/h, uplatnite potrestanie pri akomkoľvek prekročení limitu, teda už pri rýchlosti 66 míl/h. Keď budete drobné „prekročenie rýchlosti“ tolerovať, deti vás donútia k väčšej tolerancii.

Ak budete jednať dôslednejšie s jedným dieťaťom, ďalšie deti sa z jeho príkladu poučia. Počas prvého roku, keď som pracoval pre chlapčenský detský domov, som išiel s dodávkou plnou detí na víkendový tábor. Po niekoľkých kilometroch jazdy sa Viktor začal vrtieť a vystrájať. Upozornil som ho, že vystrájať nesmie. Keď sme boli asi osemdesiat kilometrov od domova, začal ostatných pošťuchovať a otravovať. Znovu som ho varoval, ale on na mňa nedbal a vystrájal stále viac. Povedal som mu, že ak okamžite neprestane, otočím auto a odveziem ho domov. Neveril mi. Nemyslel si, že by som to naozaj urobil, a vyčíňať neprestal. Tak som sa otočil a išiel naspäť. Nasledoval šok. Najprv prestal vystrájať, potom začal prosíkať, že už bude dobrý. „Už je neskoro,“ povedal som, a odviezol som ho domov.

Odviezť Viktora domov a vrátiť sa na rovnaké miesto ma stálo dve hodiny času. Napriek tomu to pre mňa boli jedny z najlepších okamžikov môjho života. Ten deň som si u Viktora i u všetkých ostatných detí získal autoritu. Nielen , že celý výlet prebehol bez problémov, ale rozprávanie o tomto príbehu sa medzi deťmi predávalo od úst k ústam: „Keď pán Sal niečo povie, radšej tomu ver, pretože to myslí vážne.“

Často som rozmýšľal, čo by sa stalo, keby som sa vtedy domov nevrátil. Viktor by ďalej vystrájal. Ostatné deti by videli, že som pohrozil, ale svoje hrozby nesplnil. Začali by skúšať, čo všetko si môžu dovoliť. Celý víkend by pre nás, a obzvlášť pre mňa, bol utrpením.

Keď je dieťa neposlušné, vyriešte to hneď. Pokiaľ to budete prehliadať, v budúcnosti na to doplatíte. Nenechajte sa vo svojej rozhodnosti vykývať priateľmi, susedmi, alebo prarodičmi. „Veď sa zasa až toľko nestalo. Veď sa vidíme tak málo.“ „To nič nie je, veď je len trošku rozrušený.“ Vy ste rodičia a vy urobte to, čo je pre vaše dieťa najlepšie. Nech ostatní vychovávajú svoje deti. Vy jednajte dôsledne. Deťom sa veľmi páči, keď im nejaká „ lumpáreň“ prejde. A je na vás, aby ste dohliadali na to, aby im neprechádzala.

Deti sa učia rozhodovaniu a sebekázni tak, že predvídajú dôsledky svojich činov. Potrebujú vidieť súvislosti medzi svojim chovaním a tým, čo sa im stane potom. Mali by vedieť, že ak sa budú chovať tak a tak, stane sa to a to.

Vaše dieťa by malo byť schopné predvídať, ako zareagujete na jeho chovanie. Potrebuje vedieť, ako budete jednať, aké pre neho z toho vyplynú dôsledky. Ako sa to ale naučí? Vďaka vašej dôslednosti.

Autor – Sal Severe je skúsený americký psychológ zaoberajúci sa deťmi s poruchami chovania. Ak vás jeho rady zaujali, tak množstvo podobných o tom ako postupovať, keď vás deti neposlúchajú, sa dočítate v knihe Vydavateľstva PORTÁL

„Co dělat, aby se vaše děti správně chovali“.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (7 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Trochu idealistické, nemyslíte? Aby som bol úprimný, nemám rád tie premúdrelé knihy amerických odborníkov o tom, ako sa majú ľudia k sebe správať, ako majú vychovávať deti..

    Je to mimo realitu.

    Čo by sa asi stalo, keby toho Viktora proste musel odviezť..

  2. Ja si nemyslím, že to je príliš idealistické. Každý deň sa o tom presviedčam. Kde by sme boli, keby naše deti žili bez pravidiel a hraníc? Ja asi určite niekde na psychiatrii. Vyliezli by nám na hlavu a pritom sa dobre zabávali. Každé dieťa má mať hranice. Má vedieť, čo sa smie a čo nie. Určite by sa ti nepáčilo, keby sa ti ročné dieťa vycikalo alebo vykakalo naprostred izby. Aj to sú hranice. Napríklad aj to, že pri jedle sa nehrabeme v tanieri rukami, že plačom si nič nevynucujeme, že neubližujeme slabším, že… Každá rodina má iné pravidlá a tým pádom aj iné hranice. To čo sa jednému zdá normálne pre iného je to krajná situácia. Keď sú hranice pritesné, dieťa nejakým spôsobom protestuje a podľa mňa ho to obmedzuje vo vývoji. Keď sú príliš voľné, tak provokuje a chce tým upútať pozornosť. Musí to byť tak akurát, musíš to jednoducho vycítiť. Dieťa vie, že nejaká jeho činnosť, ťa rozčuľuje. Ale aby to nerobilo, musíš stanoviť hranice, a vysvetliť, čo bude nasledovať ak sa prekročia. A to vždy! dodržať. Nikdy si nedávať ako sankciu niečo, čo nechcem alebo nemôžem urobiť. Napríklad ja nemám rada, keď môj syn fňuká a otravuje za nejaké veci v obchode. Tak keď mal asi po tretí raz scénu a ja som sa cítila ako totálna harpya. Tak som si povedala dost. Synovi som povedala, že keď to ešte raz urobí, tak všetko vrátim aj keď budem v rade na pokladňu a odídeme bez nákupu domov. Stačilo, aby som to urobila 2 krát a už stačí len zmienka na túto temu a mám pokoj. 🙂

    1. Wow… Lenka, a to si nepotrestala viac seba ako syna?
      Však nákup si potrebovala, nie? Či ste boli na nákupe hračiek a podobných vecí?
      Oslovila ma veta „nesľubujte ako trest niečo, čo NECHCETE alebo nemôžete urobiť“
      Stalo sa mi (nie raz), že som urobila práve túto chybu. A keď som si potom „dôsledne“ stála za slovom, cítila som sa potrestaná (frustrovaná) ja, zato syn sa tváril celkom spokojne.
       
      Myslím, že to je aj odpoveď pre Rada. Ak by sa autor nemohol otočiť a zaviesť toho chlapca naspäť, tak sa mu tým nevyhráža.
       
      Ale vymyslieť vhodnú reakciu je (aspoň pre mňa) najťažšie.

Pridaj komentár