Čítanie, porozumenie a vyjadrovanie – prepojené nádoby?

Mária Kohutiarová 10

O čítaní a porozumení textu nám teraz médiá predložili v rámci výskumu OECD kadečo nelichotivé: byť takmer na chvoste 40 testovaných krajín nie je nič moc v zemi, ktorá je povestná svojim slepým Hrebendom roznášajúcim knihy, Maticou slovenskou, Národnou knižnicou, množstvom knižníc a tiež všelijakými spolkami knihomoľov.

Otázka teda znie: čo čítame, ako tomu rozumieme, čo vieme z textu vybrať a ako to ovplyvňuje naše vyjadrovanie? Lebo ak toto vieme my, vieme to naučiť aj naše deti, čo napokon potvrdil aj onen výskum OECD, kde dobré výsledky s porozumením textu mali deti hlavne z väčších miest, ktorých otcovia mali najvyššie možné vzdelanie.

Osobne by som túto podmienku nebrala vážne: ak je v rodine správny čitateľský šimeľ a o tom, čo sa prečíta, sa aj veľa rozpráva. Lenže: máme teda na toto všetko čas?

Chudobní v duchu

Ono sa to totiž nezdá, ale práve tu zlyhávame ako rodičia v tom, čo je pre naše deti nosné do budúcnosti: neučíme ich správne komunikovať a chápať význam textu. Problémy sú totiž dva.

Ten prvý: mať takú slovnú zásobu, poznať významy a odtienky toľkých slov, aby slovný prejav bol zaujímavý, nápaditý, aby človek nehabkal a neopakoval to isté zloženie slov dokola. Aj keď je to moderné, skratky a smajlíky všetkých druhov sa v hovorenej reči použiť vôbec nedajú, a v dlhšom texte sú aj písanej podobe unavujúce. (Ak už priamo nevypovedajú o nedostatku fantázie pisateľa).

Druhá vec priamo s tou prvou súvisí: ak nepoznáme dostatočne veľký okruh slov svojho rodného jazyka (čo ako sa mení a vyvíja, čo je prirodzené, ale základ ostáva), ťažko vieme pochopiť, o čom točí ten druhý. Boli by ste prekvapení, ako z obyčajnej vety pri takomto elementárnom nepochopení obsahu vzniká hlúpy spor, prípadne zakomplexovanosť, a čo všetko sa dá vyprodukovať z jasne povedanej vety, ak je – zle pochopená.

Relácia „Aj múdry schybí“ nie je len výberom najväčších hlodov v okrajových mestách či štvrtiach – ona by sa spokojne dala nakrútiť aj v množstve našich rodín a purpurová by bola zrazu veľmi moderná.

Čítať, rozprávať, pýtať sa

Často máme pocit, že keď sme naučili naše deti rozprávať, sme za vodou a ďalej sa už nejako prelúskajú životom sami. Nie je to tak.

Z rozprávania našich detí, ktoré čítajú šialene rady, viem, ako v rodinách veľmi chýbajú knihy a čítanie. Napríklad: u tretiakov v triede mojej dcéry. V kolektíve detí – je ich v triede vyše 20 – majú viac kníh ako 20 asi len traja, a to sú tí, ktorí ich aj čítajú a na ich výsledkoch a prejave to rozhodne vidieť. Paradoxom je, že s nimi chodí aj chlapec, ktorý nemá doma žiadnu knihu, len časopisy a noviny (titulky radšej písať nebudem). Na jeho správaní a učení – hoci je živý, samostatný a myslím, že aj dosť šikovný – to vidieť.

Ani pre deti to nie je jednoduché: len toť sa naša pubertiačka trápila so slohovou prácou, ktorá mala veľmi jednoduchý nadpis: Opis postavy. Koľkokrát ju ako trieda písali, netuším – len viem, že im slovenčinárka striktne prikázala vyhýbať sa slovesám „sú“ a „má“. Aj pre takú knihomoľku, ako je ona, to bol hotový horor: hoci my dvaja s manželom sme sa na tom veselo zabávali a na počkanie sme jej vychrlili každý 10 viet bez inkriminovaných slovíčok…

Na dôvažok, pre deti, ktoré majú problémy s čítaním a porozumením, vzniká i sekundárny problém s učením: pretože nebudú vedieť pochopiť zadanie úloh, teda to, čo vlastne od nich učebnica či učiteľ chce. V reáli sa to deje už na základnej škole, kedy  viac času strávi učiteľka vysvetľovaním, čo chce, ako samotná práca či odpoveď žiaka.

Možno je to taký tip pre nás, bez ohľadu na to, či naše deti čítajú veľa alebo málo. Spraviť si aspoň raz v týždni večer čas na to, aby sme si spolu prečítali kúsok príbehu, rozprávky a porozprávali sa o tom: a trebárs sa vyhýbali slovíčkam „má“ a „sú“.  Alebo sa trebárs budeme vyhýbať slovám začínajúcim sa na „p“. Variantom sa medze nekladú. Ak to skúsime formou hry, bude to isto zábava, ale zároveň aj vynikajúci tréning porozumenia textu a komunikácie.

Bez nej to totiž jednoducho v živote nejde – a takú paseku by sme deťom urobiť nemali – bez ohľadu na to, že v krajnom prípade sa dá dohovoriť rukami-nohami.

foto:isifa.com

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (4 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Author image

Mária Kohutiarová

články autora...

Komentáre k článku

  1. Nemôžem súhlasiť, že to, koľko deti čítajú, je príčina toho, že nevieme rozumieť prečítanému textu. Ja vidím príčinu v tom, ako pracuje naše školstvo s deťmi. Ako je ťažisko učenia v memorovaní namiesto toho, aby dostávali samostatné úlohy na spracovanie nejakej témy a sami hľadali odpovede v množstve textu. Ten 1-2 referáty, ktoré dieťa spraví za rok, to nevytrhne. Mária, rozprávať sa s deťmi o tom, čo čítali, je super a určite to pomôže rozvíjať ich vyjadrovacie schopnosti, ale nemyslím, že tu je ťažisko problému.

  2. Nemôžem súhlasiť, že to, koľko deti čítajú, je príčina toho, že nevieme rozumieť prečítanému textu. Ja vidím príčinu v tom, ako pracuje naše školstvo s deťmi. Ako je ťažisko učenia v memorovaní namiesto toho, aby dostávali samostatné úlohy na spracovanie nejakej témy a sami hľadali odpovede v množstve textu. Ten 1-2 referáty, ktoré dieťa spraví za rok, to nevytrhne. Mária, rozprávať sa s deťmi o tom, čo čítali, je super a určite to pomôže rozvíjať ich vyjadrovacie schopnosti, ale nemyslím, že tu je ťažisko problému.

  3. Chcela by som vysvetlenie k:

    „chlapec, ktorý nemá doma žiadnu knihu, len časopisy a noviny (titulky radšej písať nebudem). Na jeho správaní a učení – hoci je živý, samostatný a myslím, že aj dosť šikovný – to vidieť.“ Predpokladam, ze chlapec sa vyjadrovat vie. Predpokladam spravne? smile

    U mna je zaujimave, ze som dost citala (v detstve, teraz su to vo vacsej miere casopisy), ale ked som citala nahlas, tak som si to este vzdy musela precitat potichu, aby som tomu porozumela….

    A neznasala som rozbory basni smile

  4. Chcela by som vysvetlenie k:

    „chlapec, ktorý nemá doma žiadnu knihu, len časopisy a noviny (titulky radšej písať nebudem). Na jeho správaní a učení – hoci je živý, samostatný a myslím, že aj dosť šikovný – to vidieť.“ Predpokladam, ze chlapec sa vyjadrovat vie. Predpokladam spravne? smile

    U mna je zaujimave, ze som dost citala (v detstve, teraz su to vo vacsej miere casopisy), ale ked som citala nahlas, tak som si to este vzdy musela precitat potichu, aby som tomu porozumela….

    A neznasala som rozbory basni smile

  5. Mirka, vieš ako je to učiť deti pracovať s porozumením? Deti frfľú – zvyknú si však aj na začiatku najprv na horšie známky – dokonca si potom obľúbia takých učiteľov a nevadí im, že sa učia viac. Mirka, ale ruku na srdce, sme takí rodičia, že znesieme tie horšie známky naozaj? Nebudeme do učiteľov viac „hustiť“ až sa unavený učiteľ radšej vráti ku mentorstvu, lebo deti sa nabiflia a nemusia rozmýšľať – majú lepšie známky?

    Toto som počítala s deťmi v šiestej triede na matike. http://www.dobrenapady.info/pocitame-s-tigrami-f2463.htm

    Učím ich už druhý rok. A tak nebol problém ani polemizovať nad riešením prvej otázky. (Deti sa zároveň učia viesť dialóg bez zdvíhania rúk a neskákať si do rečí.)

    Lenže, keď som takéto a podobné úlohy zaviedla v piatej triede vždy pri opakovaní alebo navodení učiva. Koľko rodičov malo problém s tým, že sú to dlhé texty a deti sú unavené a nemôžu si pamätať čo bolo na začiatku, veď aj oni s tým doma mali problémy.

    Koľkokrát som rozmýšľala, že sa na to vykaľlem, ale nedá mi to a stále niečo vymýšľam.

    1. Veď áno, ja verím, že je to ťažké. Práve preto, že to u nás nemá tradíciu a nikto to ani od školy neočakáva…. Je určite ťažké byť priekopníckym učiteľom, musí to byť priam donquichotovský boj s veternými mlynmi… Verím tomu, že rodičia za paušálne zhoršené známky vinia učiteľa. Verím tomu, že celé je to únavné, tiež že to nedokáže každý a možno ani ten jeden to nedokáže celú svoju učiteľskú kariéru. Máte moje veľké uznanie.

      1. Nesúhlasím s tým,že to u nás nemá tradíciu. Môžem porovnať už za dĺžku svojej praxe a môžem porovnať s americkým systémom výuky matematiky. Vždy sme boli lepší. Môj pocit je, že sa len chceme na nich obrátiť a to si robíme najviac zle.

  6. Mirka, vieš ako je to učiť deti pracovať s porozumením? Deti frfľú – zvyknú si však aj na začiatku najprv na horšie známky – dokonca si potom obľúbia takých učiteľov a nevadí im, že sa učia viac. Mirka, ale ruku na srdce, sme takí rodičia, že znesieme tie horšie známky naozaj? Nebudeme do učiteľov viac „hustiť“ až sa unavený učiteľ radšej vráti ku mentorstvu, lebo deti sa nabiflia a nemusia rozmýšľať – majú lepšie známky?

    Toto som počítala s deťmi v šiestej triede na matike. http://www.dobrenapady.info/pocitame-s-tigrami-f2463.htm

    Učím ich už druhý rok. A tak nebol problém ani polemizovať nad riešením prvej otázky. (Deti sa zároveň učia viesť dialóg bez zdvíhania rúk a neskákať si do rečí.)

    Lenže, keď som takéto a podobné úlohy zaviedla v piatej triede vždy pri opakovaní alebo navodení učiva. Koľko rodičov malo problém s tým, že sú to dlhé texty a deti sú unavené a nemôžu si pamätať čo bolo na začiatku, veď aj oni s tým doma mali problémy.

    Koľkokrát som rozmýšľala, že sa na to vykaľlem, ale nedá mi to a stále niečo vymýšľam.

    1. Veď áno, ja verím, že je to ťažké. Práve preto, že to u nás nemá tradíciu a nikto to ani od školy neočakáva…. Je určite ťažké byť priekopníckym učiteľom, musí to byť priam donquichotovský boj s veternými mlynmi… Verím tomu, že rodičia za paušálne zhoršené známky vinia učiteľa. Verím tomu, že celé je to únavné, tiež že to nedokáže každý a možno ani ten jeden to nedokáže celú svoju učiteľskú kariéru. Máte moje veľké uznanie.

      1. Nesúhlasím s tým,že to u nás nemá tradíciu. Môžem porovnať už za dĺžku svojej praxe a môžem porovnať s americkým systémom výuky matematiky. Vždy sme boli lepší. Môj pocit je, že sa len chceme na nich obrátiť a to si robíme najviac zle.

Pridaj komentár