Zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ

Čo urobí najčastejšie človek, keď sa dostane – nie vlastným pričinením – do nepredvídanej, nepríjemnej situácie?

Minimálne znervóznie, ak to trvá dlhšie alebo mu to robí veľký škrt cez plány, ešte si aj pofrfle, ak nie rovno ponadáva, má pokazenú náladu, nevie sa z ničoho dlho tešiť, lebo ho stále prenasleduje myšlienka na to, čo sa stalo a čo ho tak „vytočilo“. Aj keď je skutočná nepríjemná situácia dávno za ním.

foto:iStock

Kto z nás ešte nebol v takejto situácii?

Asi každý z nás myslí logikou: naplánujem – urobím – mám/dosiahnem cieľ. S prekážkami sa počíta v oveľa menších rozmeroch, ako skutočne sú.

Alebo naopak. Urobí sa z komára somár a nerobí sa pre istotu“ nič , lebo by to aj tak nemalo zmysel.

Každá takáto varianta nás riadne demotivuje, znechucuje, oberá o ochotu znovu do niečoho ísť, hlavne vtedy, ak je tam čo len malá pochybnosť, že by sa niečo nemuselo vydariť.

Závidíme ľuďom, …

o ktorých si z vonkajšieho pohľadu myslíme, že nemajú/nemôžu mať problémy: hlavne tí, ktorí majú viac ako my. Majú zdravšie deti, ako my, majú krajší, lepší byt či auto, majú lepšiu svokru, chlapa, ženu, šéfa, kolegov – alebo nemajú žiadnych, čo je podľa nás najlepšie. Už len byť na ich mieste…

A pritom už len čítanie z príbehu narodenia sa Ježiša nám veta po vete ponúka úplne iný obraz. Žiadne hľadanie niekoho, kto je „lepší“ ako ja a preto sa môžem cítiť „horší“ a tým aj nespokojnejší. A dôvodov v tomto príbehu by bolo nie za vrece, ale za nákladiak.

Čo by ste robili vy?

Tehotná žena na príkaz nejakého pána super dôležitého v poslednom štádiu tehotenstva sa musí terigať riadny kus cesty na oslovi, čo teda nie je nejaký luxus, i keď je to lepšie, ako pešo.

Nemôžu nájsť žiadne ubytovanie, napriek jej viditeľnému požehnaému stavu. Musia ísť mimo civilizácie, na perifériu. Miesto slušnej izby sa im ušla len maštaľ a spoločnosť zvierat.

Porodí sama, bez pomoci, nemá žiadnu výbavu pre malého, nemá rodinu, ktorá by jej po pôrode pomohla, lebo sú ďaleko od domu…. a vôbec, celé pokračovanie toho príbehu je plné toľkých zvratov…

A v tejto situácii, kedy by mnohí z nás už chytali hysák alebo minimálne odmietli ďalej fungovať takýmto spôsobom, urobí Mária tú najprirodzenejšiu vec s takým pokojom, až nás to musí uprostred tých „zlých náhod“ zaraziť: zavinula a uložila svojho syna práve tak, akoby bol v tom kráľovskom paláci.

Láska sa totiž nepýta kde, ale ako

Presne toto je postoj, ktorý nám tak často chýba a pre ktorý máme tak často depky, znechutenia, nebaví nás žiť, plieskame dvermi, zvyšujeme decibely hlasu a používame vyhrážky, o ktorých sme ani nevedeli, že ich vieme vysloviť.

V každej situácii, v ktorej totiž sme, a tým viac, ak ju nevieme inak ovplyvniť, sa od nás predsa očakáva isto len jedno: urobiť čokoľvek preto, aby sme prejavili lásku. A tá nepotrebuje ani nové auto, ani plánovací kalendár, ani hotel Hilton, ani značkovú výbavičku.

Láske postačí len otvorené srdce a vedomie, že ja som tu pre druhého preto, aby som ho urobil šťastným.

Krásny vianočný čas, v ktorom bude dôležité „ako“ a nie „kde“, „koľko“, „za čo“, „kto“ , „prečo ja?“