Roky osemdesiate, západné Slovensko, kúpeľné mestečko. Znôška pacientov sedí vo vínnej pivničke, nálada primeraná. Akosi som sa tam ocitla aj ja so svojimi šestnástimi rokmi – buďte bez obáv, nepila som to skvelé vínko.
Smiech, pretriasanie životov a osudov. Naraz sa ma opýtali:
„Čo by si chcela v živote dokázať, ty si mladá, povedz!“
V týchto veciach som mala odjakživa jasno.
„Chcela by som mať aspoň štyri deti, veľkú rodinu!“
Hovor na chvíľu zamrzol, smiech ustal. A potom som dostala pár slovných frčiek do nosa, voňajúcich z ich duší ako včerajšie víno opustenými snami a oplieskaním realitou.
To ťa prejde!
Jáj, a s koľkými? Si šiši? Nevieš, o čom je život! Takí chlapi už vymreli, čo by chceli toľko deciek!
Ďalšie kolo nalievania, na mňa sa potom zabudlo.
Len ja som na ten okamih nikdy v živote nezabudla. Sen o mojom materstve som nikdy neprestala snívať – ani vtedy nie, keď sa zdalo, že práve kvôli nemu nenájdem PRINCA PRAVÉHO.
Post ex, prešlo viac, než dvadsať rokov.
Sedím tu pri počítači, oči ma režú od únavy a nevyspatia, moji najmenší chrobáci včera ochoreli a ja by som ich najradšej stále nosila stúlených vo svojom lone, tak, ako tam viac – menej preklimbali dnes celý deň. (Nakoniec, veď ich stále v sebe nosím, v maternici svojho srdca…)
Sedím, a som šedivá – aj keď úspešne prefarbená, unavená, ale stále optimistická, tápajúca v otázkach, či som skutočne dobrá matka, či dokážem stále dostatočne rásť aj cez kritiku našich dospievajúcich detí, cez ich čisté oči a pohľad, cez rešpektovanie ich osobnosti, no na druhej strane tak neuveriteľne si istá svojím miestom a časom, ako máločím.
Sedím, a viem, že
najťažšou chorobou nie je žiadna lekársky stanovená diagnóza,
ba ani nie puberta, aj keď sa nám to v stave psychickej vyčerpanosti občas zdá. Najťažšou diagnózou je nedostatok lásky.
Netreba viac pre to, aby som napĺňala svoj sen byť mamou na plný úväzok.
Môj sen ma vedie už mnoho rokov aj vďaka podpore muža, ktorý verí v ten istý sen, ako ja. Môj sen ma presviedča, že sny sa môžu stať skutočnosťou a že sú oveľa nádhernejšie a farebnejšie, ako vyzerajú.
Môj sen ma naučil, že pokiaľ sa ho držím, pokiaľ mu verím, moja cesta má síce občas neprehľadné zákruty a bočné cestičky zvádzajú na zmenu trasy, ale vždy v poslednom okamihu (ja viem, často s vyplazeným jazykom, na ktorom drieme posledný gram tvrdohlavosti a viery) sa predo mnou rozprestrie nádherný pohľad na cestu, ktorá nekončí… hoci sa tak pred pár minútami v slzách zdalo.
Môj sen na presviedča, že najlepšia kariéra, najlepšie využívajúca všetko, čo vo mne je, najlepšie hodnotená – tými, do ktorých investujem, najlepšie zúročená časom vo svojom svedomí, najlepšie napĺňajúca moje ja, bez obmedzenia nejakým šéfom, zákonom, tendenciami, smernicami EU, zvyklosťami a ľudskou malosťou, je tá kariéra, ktorú som si vybrala.
V očiach našich detí stále vidím napriek všetkej tej drine, pochybnostiam, bolesti z lásky, ktorá dáva, aj keď je (dúfam, že zatiaľ) nepochopená (tak, ako sme svojho času nechápali jej veľkosť my), že som si vybrala správne.
Chcela som iba dávať, iba učiť pravidlám, iba byť tu pre iných svetlom, radosťou, povzbudením, áno, občas aj mantinelmi a ručnou brzdou.
(25 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)
Loading...
