Pachuť

Zostala mi v mysli, po skratkovitom ukončení štrajku učiteľov. Pachuť zrady, pachuť beznádeje, pachuť bezmoci.

Viem si predstaviť, že pre veľa učiteľov rozhodnutie štrajkovať vôbec nebolo jednoduché, pretože ich reálne mohlo dostať na hranicu hmotnej núdze. Pred Vianocami. 

Snažili sa nám všetkým povedať, že je niečo zhnité v štáte slovenskom.

A zrazu mám pocit, že z tejto dôležitej správy zostala len vysoká hra patriotov. Pár tanečkov okolo horúcej kaše, aby sa nepovedalo a šlus. 

Pofrflali ste si, kus obschnutého džganca vám hodíme (alebo aj nie) a šup, zase pekne do radu. Lebo, úprimne, váš názor tento štát nezaujíma.

A ja, ako občan, si začínam klásť otázku, načo je mi štát?

Kedysi som štát chápala ako dohodu, kde ja sa vzdám nejakej časti svojich príjmov = zaplatím, aby mi štát zabezpečil potreby, ktoré nie som schopná si zabezpečiť sama.

• zdravotníctvo
• školstvo pre mňa a moje deti
• bezpečnosť
• spravodlivý súd
• dôchodok

Teraz, keď to začínam rozmieňať na drobné, tak sa pýtam:

Kto plní svoju časť dohody?

Lekárov z 80% platím sama v súkromnom centre, pretože kvalita, čas, ochota, odbornosť.

Do školy nosím všetko od toaleťáku po savo – a kopec peňazí, čiže hodnú časť svojich príjmov, pretože štát nemá na vymenenie okien, opravenie záchodov, zabezpečenie  základného materiálu na výučbu (od papiera až po učebnice). 

Bezpečnosť mi snáď naša polícia ako tak zabezpečí, ale ešte nedošlo na reálne lámanie chleba, tak uvidíme. 

A súdy?

Neverím, nepokladám ich za autoritu, ktorá by bola ochotná hájiť moje práva, nemám dosť peňazí na správne pošteglenie dámy so šatkou na očiach.

Dôchodok

aj keď naň prispievam, neverím, že sa mi akýkoľvek zo systému vráti. Celkom pragmaticky rátam, že na starobu ma zabezpečí len to, čo našetrím. A deti, ktoré snáď vychovám tak, že sa o mňa postarajú.

Nástupu na dôchodok v sedemdesiatke sa zrejme ani nedožijem. A keď nebudem extrémne šikovná, nezamestnaná budem kvôli veku už aspoň pätnásť rokov, kým mi nárok na dôchodok vôbec vznikne.

Takže ako? Kto plní svoju časť dohody? Potrebujem vôbec štát?

A zaujíma to vôbec niekoho?

Moje miesto je presne dané, seď za pásom, produkuj, nakupuj a raz za štyri roky pristúp k urne.

Je tu štát kvôli mne, alebo ja k vôli štátu?

Aby mal komu „prerozdelovať“ moje dane? Aby mal komu dávať štátne zákazky pre rovných a rovnejších? Platiť kultúrne poukazy, ufofondy, eurovaly, mýto, štadióny a iné pánske huncútstva? 

Pachuť je horšia a horšia, pretože —- bezmoc láme na duši.