Návrat k tomu, čo ostalo

Jedna z mojich naj kamošiek má narodeniny práve na Dušičky. Pamätám si, ako ju všetci ľutovali, vraj taký smutný dátum. Ani ja, ani ona sme to tak nebrali – pre nás bol tento dátum taký úžasný, ako žiadny iný.

Teplé svetlo

Ako sama Andrejka povedala, má najkrajší sviatok: lebo ani v jeden iný deň nehorí všade toľko nádherných sviečok, ktorých žiaru milovala. A nie len tak. Rovnako, ako aj ona, aj ja som v onom svetle cítila aj iné teplo, ako bolo to z ich plameňov.

Je to taký zvláštny paradox: mnohí ľudia na hroby ani ísť nechcú. Je to vraj pre nich veľmi deprimujúce miesto. Mnohí tam idú a správajú sa neisto, stiesnene, beznádejne, stále s tým bezútešným pohľadom a plačom.

Ja na cintorín chodím rada, ba dokonca si to užívam o to viac, o čo viac mi tých hrobov pribudlo po vydaji… a vôbec, pribúda aj naďalej, i keď na mnohé miesta môžem ísť len tak virtuálne.

Už to samozrejme nie je o tom, ako moja mama v časoch 50-tych rokov zoschnutým púpavovým listom vyzelenila na námestí svojej rodnej viesky meno svojho prastarého otca na pamätníku z I. svetovej vojny, kde zlato z písmen dávno vzal čas a zabudnutie.

A nie je to ani o tom, ako sme my ako deti behali po cintoríne a robili si voskové kvaple máčaním prstov do sviečok rôznych farieb, až kým sa nad našou „neúctivosťou“ nehrozilo početné príbuzenstvo, keď sme nevedeli zdokladovať, z koľkých hrobov sme takto „ukradli“ vosk.

Podstatné ostáva

Je to presne o tom, čo cítila moja mama, keď meno prastarého otca svietilo na zeleno zo starého žulového pomníka… presne to isté, čo som cítila ja, keď som ho hľadala už len prstom… a keď som našla meno, ktoré tam nebolo viac zopakované, cítila som neuveriteľné teplo v sebe. To isté teplo, ktoré cítim, keď ideme na hroby manželovej babičky Anny… v živote som ju nevidela, ale mám pocit, ako by stála pri mne a ja ju môžem cítiť. To isté teplo, aké mám, keď som pri hrobe svojich starých rodičov… a to som zažila len svoju starú mamu pár krátkych rokov, ako už veľmi chorú starenku, zato nesmierne láskavú a trpezlivú.

Z čoho je to teplo? Z toho, ako udržiavame plameň rodu. Všetky tie príbehy, zážitky, situácie, momentky zo života našich drahých ožívajú neuveriteľnou silou práve v týchto dňoch. Ku mne sa dostali cez mojich rodičov, jej súrodencov, môjho manžela, jeho mamy, ľudí, ktorí poznali tých, po ktorých nosíme nielen meno, ale často aj nejaké tie „géniky“, podobu tváre, temperamentu, daností, šibnutostí či konzervatizmu…

Toto isté odovzdávame našim deťom. Aj my už máme starých rodičov z jednej strany o poschodie vyššie, aj keď sa zdá, že podľa kamenného pomníka je to úplne inak. Aj napriek tomu, že spolužitie so starou mamou bolo pre nás náročné a mnohé veci nám „docvakli“ post ex (a myslím, že napriek zachovaniu si svojej nezávislosti manželstva to bolo náročné pre obe strany), aj keď nám je ľúto, že starký nevládal povedať nie cigaretám a potom nevládalo jeho srdce počkať na všetky naše deti, aby sa s nimi mohol vyláskať, ich prijímame s láskavým humorom a nadhľadom. To isté platí o všetkých našich drahých, ktorých mená čítame na kusoch žuly – smrť jednoducho zmaže mnohé veci, ktoré sa v jej prizme ukážu ako totálne nepodstatné a odhalia všetko to nádherne ľudské, čím boli oni a k čomu dozrievame každý deň my.

Jednoducho: oni stále sú prítomní v našej rodine,

v našich rozhovoroch, v našich nielen spomienkach. Tento nádherný pohľad na dobro v nich je presne tým svetlom a teplom, ktorý majú v tieto dni symbolizovať blikajúce cintoríny.

A nech to bolo aj s tými vašimi možno ešte ťažšie a ani post ex ešte nezmizol blen, stačí len hľadať čo len jediný dôvod na obyčajné „ďakujem“ nad hrobom. To je tá najkrajšia modlitba, ten najpravdivejší moment dušičiek.

Ak toto nosíte v srdci, ešte máte pamäť duše a citlivosť srdca. A máte čo odovzdať ďalej. Napriek tomu, že sa vám budú trošku potiť oči.

(15 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...