Bolesť, ktorá má zmysel

Bolesť. Už len pomyslenie na to slovo nás bolí a spôsobuje nevoľnosť. V duchu už hľadáme všetky analgetiká, sirupy, prášky, epidurál, narkotiká… nech to zaručene do polhodiny prejde. Bolesť nie! Aj keď: na niektoré druhy bolesti nie je liek. A tak trpíme dvakrát – na tele, aj na duši.

Dobrovoľne?

Naučili sme sa žiť dobre. V tom slova zmysle, že nám je dobre. Až moc dobre. Aj preto, že sa vyhýbame všetkému, čo by mohlo narušiť náš vysnívaný štandard života, okamihov, situácií, dní, stretnutí či vzťahov.

Nevadíme sa, lebo sme tolerantní. Nehovoríme pravdu, lebo každý má svoju pravdu. Nezaujímame sa o iných, lebo je to jeho – ich život. Nepomáhame, lebo však ako by to vzal, a nakoniec – môže si za to sám!

Nie je to preto, že by sme boli až takí zlí – len máme strach pred bolesťou, ktorá vie byť ťažká, a často prichádza zo vzťahov. Nevieme ju niesť, a často ani nechceme. A tak sa často podobáme skleníkovej rastlinke, ktorú skosí každý jemný prievan… Zatvárajte prosím, nám stačí esencia života, nie život sám!

Fáza prerodu

Len: kto nevie prežiť bolesť, nevie rásť. Nedostane sa ďalej. Nestane sa viac človekom, nezväčší svoje srdce pre objatie druhých. Ono je to tak biblicky: ak pšeničné zrno neodumrie, neprinesie úrodu. A my sa bojíme umrieť, hocijako, aj fyzicky, aj v zrieknutí sa svojho ega. Nie je to jednoduché, ani príjemné.

Napriek tomu matematika rastu nepustí: ak neprejdeš bolesť, nepostúpiš vyššie v zrelosti. A je len tak ani prijať tú bolesť: lebo od spôsobu, ako sa k nej postavíme, závisí, či nás tá bolesť zabije – alebo posilní.

Nech je to akokoľvek: nemáme veľmi radi bolesť, je nám neprirodzená ako niečo, čo nepatrí k našej základnej výbave. A svojím spôsobom máme dobrý nos.

Ten, ktorý neváha

Vôňa bezbolestnosti života v nás asi ostala ešte z raja, keď všetko bolo, ako malo byť. Lenže lamentovať nad tým, že harmónia edenskej záhrady je tatam, nemá zmysel. O dobro, o lásku, o nádej, o vieru, o všetko, čo v živote za niečo stojí, musíme bojovať.

O tú najvyššiu métu by sme prišli, keby neprišiel Niekto dobrovoľne, kto vzal na seba všetko, čo kedy ťažilo k zemi človeka. A keby tento Niekto neponúkol cenu, ktorej veľkosť a dosah stále nechápeme – ak ju niekedy vôbec pochopíme. Ak by nedal ako protihodnotu bolesť tela a duše, ktorá nemá obdobu.

Dal sa zavesiť na kríž, prebili mu ruky a nohy obrovskými klinmi, rany mu krvácali, hlava doráňaná z tŕňov, v boku kopija. Dovolil, aby ho ponižovali a pľuli na neho. Mal nad hlavou nápis, nad ktorým sa uškŕňali. V posledných hodinách života bol v spoločnosti zlodejov a vrahov. Vzali mu dôstojnosť do posledného kúska zároveň s jeho odevom. Videl svoju plačúcu Matku a nemohol ju utešiť. Vzali mu všetko, čo mu bolo drahé a milé a jeho bolesť sa nedala odmerať. A on mlčal a všetkým to odpustil ešte v tom okamihu.

Visí tam aj dnes, v dnešný Veľký piatok. V tichu, v stmievajúcej sa oblohe, ktorá nedokázala udržať smútok. Visí tam za teba, za mňa, za nás. Muž bolesti, ktorou nám vrátil nádej vo víťazstvo Lásky a dal nám tak šancu vrátiť sa raz Domov, kde niet ničoho, čo bolí.

Sme na rade

Klince ho tam nedržali. Iba láska, ktorá ide ďalej, ako môže dosiahnuť smrť a všetko zlo, aké sme kedy poznali. Aj vďaka pohľadu na kríž už každý smie a má vedieť, že bolesť má zmysel a že s ňou nie sme od okamihu Golgoty sami.

Ako sa budem dívať na bolesť, ktorej sa nedá v živote vyhnúť a čo so mnou urobí, o tom je teraz najlepší čas na premýšľanie. V tichu Veľkého Piatka, s pohľadom na kríž.

Ten, ktorý tam visí v každom okamihu ľudskej bolesti až do skončenia sveta, je s nami a je tu stále pre nás.