Odkedy tu máme patriarchát?

Ja som otec! Kto je viac? … Áno, hrdosť tatkov je na mieste. Hrdosť na to, že sa len teraz tým tatkom stal, alebo aj vtedy, keď vidí, ako sa jeho dieťaťu v tomto svete dobre darí. Otcovia a tatkovia. Sú rôzni. Priateľskí, autoritatívni, zaneprázdnení, vtipní, nároční, pohodoví… a celkom určite aj hrdí.

Na svojich potomkov, aj na svoj „status“.

Odkedy tu máme patriarchát?

Keďže pater znamená po latinsky otec a archein znamená vládnuť, význam slova patriarchát môžeme preložiť ako vládu otcov. A je to tu. Tak na toto mnohí poukazujú, či už v dobrom, alebo v zlom, tá „vláda mužov“ mnohým kole oči. Ale ako k tomu celému vlastne došlo?

Hovorí sa predsa, že pár tisíc rôčkov dozadu ľudskej spoločnosti dominovali ženy. Tie rodili deti, tie sa o ne starali, v pokoji a bez boja udržiavali rodinný oheň aj teplo domova. Určenie otcovstva v mase ľudí, kde sa o všetko delili, nebolo dôležité. Ani zhromažďovanie majetku. A čo bolo treba k obžive si nazbierali, ulovili.

No spoločnosť kočujúcich zberačov a lovcov postupne spela k usadlejšiemu spôsobu života. Zvieratá bolo výhodnejšie chovať a plodiny pestovať. A teda o všetko sa náležite starať. Bolo treba pásť, siať, orať, neskôr aj vyrábať, či s tým všetkým dokonca obchodovať. To už však bola parketa mužov. Tí potom chceli mať kontrolu aj nad svojim rozrastajúcim sa majetkom, aj nad svojim rodom. A tak to šlo od mladšej doby kamennej… 

Otec – hlava rodiny

Aj keď patriarchálna rodina prechádzala tiež určitým vývojom, ako formu rodiny ju tu máme kontinuálne až do začiatku 20. storočia. Hlavou rodiny bol muž, otec a jemu sa v hierarchii podriaďovali všetci ostatní členovia. Ak bola rodina viacgeneračná (čo poväčšine bola), najvyššou autoritou v nej bol najstarší muž – gazda. On „šéfoval“ celému spoločenstvu veľkorodiny – manželke, synom, dcéram, nevestám, vnúčencom. Gazda spravoval rodinný majetok a organizoval práce na hospodárstve. Sedával na čestnom mieste za vrchstolom, mohol jesť ako prvý a mohol zjesť najviac. 

Otcovi, pochopiteľne, prináležali povinnosti a práva vo výchove detí, bol ich poručníkom. Otec dával dieťaťu meno, po ňom získalo priezvisko, stavovskú aj náboženskú príslušnosť, vyberal mu kmotrov. Otec prijímal dieťa hneď po narodení ako prvý. Babica mu ho podala, on ho vzal na ruky a pobozkal. Niekde sa tradoval aj zvyk položiť dieťatko na zem, pod stôl. Odtiaľ ho mal zodvihnúť otec, čím potvrdil svoje otcovstvo a prijatie nového člena do rodiny.

Autorita, odstup a topenie ľadov

Aj keď o malé deti sa priamo starala matka, otec bol zodpovedný za ich výživu. Vyžadoval od nich poslušnosť a taktiež pomoc. Deti sa tak veľmi skoro, ale v podstate veľmi prirodzene zapájali do pracovných činností. Keď synovia dospeli, otec sa im začal viac venovať. Viedol ich k mužskej robote či priúčal svojmu remeslu, aby sa aj oni vedeli v dospelosti uživiť a postarať sa raz o svoju novú rodinu. O dcéry sa staral prostredníctvom matky s cieľom dobre ich vydať. No k zamýšľanému sobášu synov aj dcér musel dať súhlas práve ich otec.

V tradičnej patriarchálnej rodine si otec držal od detí istý odstup a on bol pre ne váženou autoritou. Ale ich vzájomný vzťah bol dosť chladný a strohý. V dnešnej rodine, založenej nie na striktnej hierarchii ale skôr na rovnocenných vzťahoch je aj postavenie otca iné. Tatkovia sa už nebránia bežným domácim prácam, ktoré kedysi vykonávali len ich polovičky, ale sú aktívni aj vo výchove detí. Často ich vítajú už na pôrodnej sále, zvládajú starostlivosť o malé deti, s tými väčšími vedú dlhé debaty či pestujú spoločného koníčka. Už nie sú len živiteľmi svojich potomkov, ale sú súčasťou ich života. 

(6 hlasov, priemerne: 4,20 z 5)

Loading...