Keď zazvonil umieračik

Dnešný svet a jeho tempo akoby nás navádzali žiť len tými šťastnými okamihmi. Ale tak, ako je súčasťou života radosť, tak k nemu patrí aj smútok. Tak, ako sa život začína narodením, uzatvára sa smrťou. Jedno aj druhé kedysi ľudia vnímali viac bezprostredne, doma sa rodilo, doma sa umieralo.

Ak človek odchádzal z tohto sveta, bol pri tom obklopený svojimi blízkymi. Oni ho vyprevádzali tam, kam ich on predchádzal. A on v nich vnímal pokračovanie svojho rodu.

Umieranie

O umierajúceho sa rodina starala doma. Ak mu chceli zomieranie uľahčiť, skladali ho z postele na zem, na slamu alebo prestretú plachtu, vo viere, že tak skôr odovzdá zemi svoju životnú silu. Dávali mu piť čaje z niektorých bylín alebo ho umývali ich odvarmi. Jednu z takýchto byliniek nazývali „rozlučsvet“. Pri zomierajúcom sa nemalo hlasne nariekať a kvíliť, aby sa jeho utrpenie nepredlžovalo.

Na duši sa mu uľavilo, ak sa zmieril s tými, s ktorými bol v nejakom spore, pohnevaní si mali vzájomne odpustiť. Zavolali kňaza, aby umierajúceho vyspovedal a dal mu posledné pomazanie.

Od skonania po pohreb

Keď si už smrť po človeka prišla, zatlačili mu oči a zaťažili ich mincami alebo črepmi skla. Zastavili hodiny, lebo čas sa naplnil. Zakryli zrkadlá, aby smrť nepohliadla na ostatných v dome. Otvorili okná, aby nimi duša mohla vyletieť.

Mŕtveho potom prišli obriadiť staršie ženy z rodiny, umyli ho a obliekli do sviatočného odevu (kedysi do kroja, novšie do čiernych šiat). Uložili ho do truhly, ktorú vystlali bielou plachtou. Do nej mu dali peniaz, aby mohol „vyplatiť prevozníka“, tiež modlitebnú knižku, sväté obrázky a ruženec. Do truhly vkladali aj osobné veci zosnulého, ženám napríklad šitie, mužom fajku.

Nesmelo sa tam dostať seno ani slama, aby mŕtvy nepobral so sebou úrodu. Nebožtíka potom vystavili v izbe domu tak, aby mu nohy smerovali k dverám a hlava do kúta so svätými obrazmi.

Oplakávanie 

Celej dedine ohlásili smutnú správu zvonením na umieračik. S nebožtíkom sa chodili ľudia lúčiť do domu, priamo k otvorenej truhle. Obradne ho oplakávali a modlili sa pri ňom. Mŕtvy bol doma vystavený až do pohrebu, čo trvalo zväčša tri dni. Za ten čas bolo pri ňom treba bdieť deň aj noc a ľudia sa pri tejto stráži striedali.

V izbe horela sviečka a na stole bol položený chlieb s vodou, aby sa jeho duša mohla prísť občerstviť. Až do pohrebu sa v dome nevarilo ani nerobili žiadne domáce práce a s vecami po nebohom sa nesmelo hýbať.

Pochovávanie

Na cintorín niesli truhlu s nebohým na ramenách, ak bola cesta dlhšia, tak na voze alebo saniach. Pri vychádzaní z domu s ňou tri krát udreli o prah domu, čo znamenalo rozlúčku nebožtíka s domom. Podobný úkon sa opakoval aj keď s truhlou vychádzali z dvora, z dediny, z chotára alebo na mieste, ktoré bolo pre nebožtíka niečím významné. Pohreb odbavoval kňaz a obrad sa konal väčšinou priamo na dvore, na cintoríne, či pred kostolom.

Pohreb bol poslednou rozlúčkou pozostalých so zosnulým. Vyprevádzali ho na druhý svet, aby sa uspokojila jeho duša a zmierila sa s posmrtným životom. 

Mladý môže, starý musí

V minulosti boli pomerne časté aj úmrtia detí či mladých ľudí. Ak zomrelo malé dieťa, žiaľ vyvažovalo presvedčenie, že jeho čistá duša putuje priamo do neba. Pohreby detí boli veľmi jednoduché, dokonca ich mohol pochovať aj kantor alebo organista, nie kňaz. Matka sa však pohrebu zúčastniť nemala, aby jej nepomreli aj ďalšie deti.

Ak zomrelo mladé dievča alebo mládenec, pohreb mal atribúty svadby. Zosnulého pochovávali vo svadobných šatách, ak mal milú, tá šla v sprievode oblečená ako nevesta. V sprievode za truhlou šli aj mladí družbovia a družičky, niesli svadobnú zástavu, veniec a pierko. Dokonca aj kar býval vtedy bohatší a podávali sa na ňom také jedlá, ako na svadobnej hostine.

Po pohrebe

Pohrebná hostina pre smútočných hostí sa tradične konala v dome zosnulého. Niekde sa len symbolicky ponúkal chlieb, ktorý sa nekrájal, ale lámal. Niekde sa k nemu podávalo údené mäso a syr, prípadne napečené koláče. Na pamiatku zosnulého si pozostalí pripíjali pálenkou alebo vínom. Trochu jedla a nápoja sa ponechalo na stole alebo v okne aj pre zosnulého, ak by sa duša zosnulého prišla poďakovať za pohreb.

Po pohrebe sa mal dom vyčistiť, čo malo nielen hygienický význam, ale aj obradný, aby sa príbytok očistil od vplyvu mŕtveho. Na druhý či tretí deň šli pozostalí upraviť hrob, zvlášť ho zdobili aj počas spomienkových dní pri výročiach smrti, na Veľkú noc, na Turíce a samozrejme na Dušičky. 

(6 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...