Fašiangy sa krátia…

Fašiangy sa krátia, už sa nenavrátia.

Staré baby plačú, že sa nevyskáču.

Tak čo, vy ste si stihli zaskákať? Stihli vás vyzvŕtať? Plesov a zábav bolo za posledný mesiac nahusto, tohtoročné fašiangy sú totiž krátke. Prečo?

Fašiangy sú obdobím, ktoré začína po Troch kráľoch a končí deň pred Popolcovou stredou. A keďže tá sa ráta od Veľkej noci, čo je pohyblivý sviatok, tak aj fašiangy môžu mať rôzne trvanie.

Zábava, veselie a svadobné zvony

Celé obdobie fašiangov sa nesie v znamení zábav, tanca, dobrého jedla a pitia. A samozrejme svadieb. V pôste na ne už nebol priestor a po Veľkej noci zasa čas. Od jari až do neskorého leta bolo totiž treba pracovať na poli. Preto bol ideálny čas na svadobné veselie práve cez fašiangy.

Svadby sa zvykli kedysi konať aj uprostred týždňa a bežne trvali viacej dní. A keďže svadby bývali záležitosťou celého dedinského spoločenstva, ľudia si zábavy užili skutočne dosýta. Posmešne sa zvyklo hovoriť, že ak sú fašiangy krátke, vydajú sa aj škaredé dievky, lebo mládenci nemajú čas preberať.

Fašiangové hodovanie

Cez fašiangy sa tiež robievali domáce zakáľačky. Na zabíjačky sa pozývala širšia rodina, ba i známi a susedia. Pomoc pri robote bola určite vítaná a takisto to bola výborná príležitosť na spoločné stretnutie. Keď bolo hotovo, domáci všetkých pohostili a všetkým nadelili domov po výslužke. Podobne sa ušlo aj im, keď zakáľali druhí. Toto vzájomné obdarúvanie  bolo výhodné, lebo jednotlivým rodinám zabezpečilo čerstvé mäso na dlhší čas.

A tak sa cez fašiangy, viac ako inokedy, dostávali na stôl typické zabíjačkové špeciality ako jaternice, krvavnice, zabíjačková kapusta, klobásy, slanina, škvarky, tlačenka či huspenina. No a v čerstvej vyškvarenej masti sa zas vyprážali slané aj sladké pochúťky – chrumkavé placky, voňavé šišky či fánky. Mastné a ťažké jedlá boli pre fašiangy typické, po nich totiž nasledoval pôst a s ním aj jednoduchšia a ľahšia strava.

Na dedine

Aj keď muzika, tanec a zábava boli typické pre celé obdobie fašiangov, predsa len pri ich konci naberali na obrátkach. Posledné dni fašiangov mali aj rôzne príznačné názvy: posledný fašiang, ostatný fašiang alebo ostatky, bláznivé či šalone dni, masné dni, mjasnica, mjasopust alebo bursa.

Pre dediny bývali typické fašiangové sprievody. Chlapi a mládenci preoblečení v maskách chodili s spevom a muzikou po celej dedine. Ľudia ich zďaleka počuli a vyčkávali pred domom. Fašiangovníci sa pri každom pristavili, zaspievali a povykrúcali všetky ženy i dievky. Domáci ich vynukovali, gazdiná koláčmi, gazda dačím tuhším. Preto nečudo, že sprievod bol čím ďalej tým veselší.

A ako výslužku im dali vajíčka, slaninu, klobásky, chlieb, fľašu pálenky či vína a niekde aj peniaze. Z utŕženého si potom pripravili hostinu na spoločnej tancovačke.

Pochovávanie basy

Kto sa chcel ešte poriadne vyblázniť, nenechal si ujsť zábavu v posledný fašiangový večer, v utorok. Chod roku a rytmus života bol ľuďom kedysi prirodzený, a preto brali vážne aj utíchnutie muziky cez pôst. Teda vážne, ale cez fašiangy ešte veselo. Tradícia totiž kázala v noci pred Popolcovou stredou pochovať basu.

Na záver zábavy uložili milú basu na stôl alebo na zem na „máry“ a rozostavili okolo nej horiace sviečky. Pri tejto paródii na pohreb vystupovali dedinskí komici v preoblečení za kňaza, kostolníka, rechtora či hrobára. Tváriac sa, že basa umrela, v dobrom na ňu pospomínali, ako im len slúžila, aj do tanca vedela zahrať, a teraz jej už niet… Všetci ostatní „smútiaci pozostalí“ ju začali kvílivo oplakávať. S jej vyprevadením na „druhý svet“ sa skončilo fašiangové veselie. Samozrejme, že toto všetko malo výrazne komický charakter a tento veľký nárek bol prerušovaný výbuchmi smiechu.

V meste

Aj mesto cez fašiangy žilo hudbou a tancom. V krásne vyzdobených spoločenských sálach sa konali plesy a bály, kde do tanca hrala živá hudba. Dámy sa predviedli v nákladných drahých róbach a nápaditých účesoch, páni vo frakoch dohadovali svoje obchodné záležitosti. Slečny a mladí muži tu bývali prvýkrát uvedení do spoločnosti. V meste mohlo byť plesov viacero, usporadúvali ich aj remeselné cechy, väčšie podniky, školy, kultúrne, náboženské a národnostné spolky. Súčasťou programu bývala tombola, no a výťažok z takýchto podujatí mohol mať aj v minulosti charitatívny cieľ.

Maškaráda

Ľudia sa radi bavia a aj preto sa tradícia fašiangovania drží dodnes. V ponuke je množstvo plesov, zábav, tancovačiek a iných veselých podujatí. Mestá a dediny sa znovu vracajú k tradíciám. Organizujú obecné zabíjačky aj maskované sprievody, školáci a škôlkari sa tešia na karnevaly. Masky totiž k fašiangom patrili tiež.

Hoci dnes sú predovšetkým doménou detí, tradične sa preobliekali dospelí. Pri dedinských fašiangových obchôdzkach nechýbal turoň s býčou hlavou a veľkými rohami, ktorý symbolizoval silu a plodnosť, podobne ako medveď, vlk a koza. Strašidelný čert dobiedzal do detí, naopak, dobromyseľný výraz mal nemotorný dedo a slameník. Muži sa tiež prezliekali za ženy, ale v preexponovanej podobe, líca si nafarbili na červeno, spod šatky im trčali vrkoče z povriesla a lajblík si nevedeli zapnúť kvôli priveľmi vypchatým prsiam. Takáto baba laškovala s chlapmi a vyzývala ich do tanca. Ženské prestrojenie mohlo mať aj podobu cigánky alebo prespanky s deckom a tomu medzi dedinčanmi hľadali otca. Rôznorodý sprievod dopĺňali postavičky, ktoré tvorili aj bežný dedinský kolorit – masky hlásnika, bubeníka, vojaka, hájnika, žida, žobráka,… Masky a prestrojenia dovoľujú ľuďom vybočiť z konvencií a práve to bolo dovolené cez bujaré fašiangy. 

	Ako naši predkovia prežívali Turíce? >> >>

Aj mestské bály bývali maškarné. No tu mali masky inú, noblesnejšiu podobu. Dopĺňali spoločenský odev, väčšinou len ako škrabošky zakrývali tvár, prikrášlili ich kvety a perá vo vlasoch. O polnoci sa spomedzi masiek vyhlasovala víťazná. No a po polnoci zábava pokračovala, ale už bez masiek.