Prvorodené dieťa

Píšem recenziu na knihu a prvýkrát neviem, ako mám začať. Najradšej by som ju sem prepísala celú. Svojím obsahom ma mimoriadne zaujala a mala som problém prestať ju čítať. Asi je tomu tak preto, že som matkou troch detí, takže aj my mám doma jedno prvorodené dieťa a kniha sa zaoberá práve nimi, deťmi zosadenými z trónu.

„Milý Bože. Ďakujem ti za moju mladšiu sestru. Teraz som sa už ale s ňou pohrala dosť. Vezmi si ju, prosím, späť do neba.“ Modlitba jedného prvorodeného dieťaťa.

Autorka – druhorodené dieťa

Autorka Jiřina Prekopová je psychologička. Druhorodené dieťa. Narodila sa, keď mala jej staršia sestra Maruška 3,5 roka. O svojej motivácii napísať knihu píše v úvode: „Ešte pred pár rokmi by som túto knihu napísala skôr z pomsty. A to i preto, že mi moja prvorodená sestra nikdy nič zlé neurobila nárokom. Naopak, snažila sa byť ku mne dobrá. Moja bolesť pramenila z toho, že som si myslela, že som menej milované dieťa. Za to ona nemohla. Ona bola tá hviezda a ja som bola v jej tieni. Môj vzťah k nej bol veľmi napätý – niekedy viac, inokedy menej. Tento vzťah, ktorý mal pečať príkoria, nám vydržal viac ako 60 rokov.“ Jej sestra na svoje detstvo s mladšou sestričkou spomína: „Zo začiatku som mala z mojej malej sestričky, tej živej bábiky, veľkú radosť. Neskôr som začala žiarliť. Doteraz som bola maznáčikom ja a všetko sa točilo okolo mňa!“ Ďalej spomína, ako ju mladšia sestra „vytlačila“ z maminkinej postele, z kočíka, z pozornosti. Maminka jej hovorila, že už je veľká a jej sestra malá. „Tak vo mne postupne rástlo vedomie, že som naozaj omnoho väčšia a rozumnejšia ako moja sestra a neskôr som jej moju prevahu dala pocítiť.“ Autorka knihy nadväzuje na spomienky svojej sestry a pokračuje: „Naša teta Lida vždy rada rozprávala, ako k nám prišla na návštevu pozrieť si miminko – mňa. Maruška ju okamžite zaviedla k môjmu kočíku, v neprerušiteľnom prúde reči jej vysvetlila, ako sa kočík drží, ako sa vozí, ako sa musí zdvihnúť, keď sa ide na chodník, ako sa vynáša hore po schodoch. Netušila, že Maruška v zúfalstve, že už nebude môcť byť milovaným jedináčikom, našla svoju šancu byť znova milovaná v roli staršej, múdrejšej a rozumnejšej sestry.“ Príbeh pokračuje. Maruške sa stala inteligencia jednou z najväčších náhradných istôt. Ocitla sa v začarovanom kruhu ctižiadosti. Čím viac sa predvádzala, tým viac sa od nej očakávalo, a tým viac si nemohla dovoliť, aby niečo nevedela. Stala sa nekľudnou. Začala zhromažďovať osobné veci a bránila sa dať čokoľvek preč. Zadržovala stolicu, čo viedlo k chronickej zápche. Mala mnoho tikov – stereotypne si natáčala pramienky vlasov, naťahovala si ich popod nos. V škole sa neustále hlásila. Keď sa na jej vysvedčení objavila dvojka, bola to pohroma. Maminka ju prísne potrestala, až po kajúcnom odprosení so slzami v očiach dostala šancu na milosť…. Z tlaku na výkon sa vyvliekla, až keď bola dospelá. Našla si muža, ktorý ju zbožňoval a jej výkony mu boli ukradnuté. „Nezávisle na tom, čo sa medzi nami stalo, ju uznávam ako prvorodenú sestru a prijímam svoje druhé miesto. Keď som jej to mohla prvýkrát povedať, hlasno si vydýchla. Mali sme obe skoro sedemdesiat!“ uzatvára kapitolu o svojej rodine autorka.

Príbehy prvorodených v knihe

Hermína odstrkuje mladšieho brata, aby zabránila ďalšiemu demolovaniu svojich bábik. Ten sa okamžite dáva utešovať matkou, ktorá vinu dáva Hermíne. „To je nespravodlivé, mami. Máš Andyho radšej ako mňa, inak by si mu stále tak nenadŕžala.“

Jonatán sa zrazu zmenil na nepokojné dieťa. Jeho matka vyhľadala autorku knihy, psychologičku, a na otázku, ako sa správa k sestričke, odpovedala, že jej Jonatán dáva hračky a pyšne ju ukazuje hosťom. Súvislosť medzi nepokojom a narodením druhého dieťaťa ju nenapadla.

Rafael s nástupom do školy začal vyžadovať pri obliekaní pomoc, hoci sa od troch rokov obliekal aj obúval sám. Matka pripisovala tento problém škole, ale súvisel s narodením mladšieho súrodenca.

To sú len niektoré z mnohých príkladov, ktoré autorka v knihe rozoberá. Analyzuje rivalitu medzi súrodencami, ktorej existencia je dokázaná vedecky. Jej následky môžu byť ctižiadosť, nenávisť, závisť, snaha dominovať a utláčať, to všetko nezávisle od vplyvu rodičov.

Prečo nie sú súrodenci rovnakí, keď sú vychovávaní rovnako?

„Spolužitie v spoločnom teritóriu ich núti hájiť si svoje rôzne životné pozície. Prvorodený bráni rodičovský priestor. Spočíva to v pozícii prvorodených, že sa identifikujú s mocou a autoritou. Prichádzajú do rodiny ako prví a využívajú svoju prevahu, aby si túto pozíciu obhájili…. Druhorodení majú sklon spochybňovať status quo a za určitých podmienok sa vyvinúť v „revolucionársku osobnosť“.“ S počtom ďalších detí klesá v druhorodených tendencia k radikalizmu. „Vo väčšej skupine súrodencov sa najradikálnejším stáva ten najmladší.“

Prvorodený – privilégium alebo kliatba?

Autorka rozoberá postavenie prvorodených v dejinných súvislostiach. Prvorodené dieťa malo vždy výsadné postavenie. Mnohokrát bolo obetované v pohanských náboženstvách bohom ako to najcennejšie, čo ľudia mali. V prenesenom zmysle slova sa prvorodení obetujú aj naďalej – plnia nesplnené priania a ambície svojich rodičov. Žiadne dieťa nie je v rodine tak často predmetom sporov alebo „výstavným exemplárom, ktorý má hájiť česť rodiny“ ako prvorodené. Pre rodičov je prvorodené dieťa pokračovateľom, korunou manželstva, s ním začína nová generácia. Je požehnaním, a tým sa cíti byť dieťa zaviazané na celý život. Alebo môže byť smolou, nešťastím, ak sa pritrafí nechcene. Prekríži plány jeho rodičov, stáva sa lepidlom medzi súčiastkami, ktoré k sebe nepasujú. Pociťuje obrovskú vinu. Podľa štatistík sa každé druhé manželstvo začína kvôli tomu, že je prvorodené dieťa na ceste. V takmer polovici rozvedených rodín stratí dieťa jedného z rodičov vo svojom prvom roku života. Dieťaťu sa dáva vina za rozpad manželstva – prinieslo do vzťahu skazu…

Ako vychovávať prvorodené dieťa (výňatok z kapitoly v odrážkach):