Byť pedagógom je poslanie

V marci si – okrem iných významných dní – pripomíname i deň učiteľov. Kedysi bolo učiteľské povolanie váženým, na štúdiá za učiteľa nemohol ísť hocikto a učiteľ bol po richtárovi a farárovi ďalšia najvýznamnejšia osoba na dedine.

V posledných rokoch sa pohľady na pedagógov rôznia, situácia v školstve nie je jednoduchá a jednoduché to často krát nemajú ani samotní pedagógovia. Ako niektorí z nich vnímajú svoje poslanie a situáciu v slovenskom školstve?

Deti zmenil počítač a doba, v ktorej žijeme

Pedagóg Rudolf Goga, zo ZUŠ v Topoľčanoch hovorí, že najnáročnejšie a jeho práci je „zachovať rozvahu pri vyučovaní menej talentovaného alebo lenivého žiaka a dokázať z neho aj niečo vykresať.“

V jeho práci ho najviac nahnevá, ak ho niekto „vyrušuje s nezmyslenými dotazníkmi a rôznymi štatistickými tabuľkami, ktoré niekto „tam hore“ neustále vymýšľa len preto, aby dokazoval svetu, aký je potrebný.“ 

Keď má porovnať deti v minulosti a dnes, vidí to tak, že deti sa zmenili. „Zmenil ich počítač a doba, ktorú žijeme. Majú stále menej času na záľuby, na športové aktivity, ale aj na oddych. Spomínam si na žiaka, ktorý sa prihlásil do mojej triedy na saxofón. Bol nadupaný vedomosťami o saxofóne, všetko vedel, kedy vznikol saxofón, kto ho vynašiel, ovládal všetky hmaty, celú stavbu nástroja. Ale len v teoretickej rovine. Cvičiť však nechcel.“

Viacej o skúsenostiach tohto pedagóga nájdete na dnes24.sk.

Hnevá má, ak študenti namiesto sledovania výkladu sledujú sociálne siete

Profesorka Jana Šteňová z breznianskeho gymnázia učí  informatiku. Na svojom povolaní za najkrajšie považuje to, keď jej na konci hodiny študenti povedia, že „to bolo zaujímavé a že ich to bavilo. A keď ich po rokoch niekde stretnete a vidíte, že sa im darí.“

Nahnevať  ju naopak dokážu žiaci, ktorí namiesto pozornosti na hodinu zapnú Facebook. „Nechcem a priori zablokovať prístup na túto sociálnu sieť, veď sa dá veľmi pekne využiť aj na rôzne druhy komunikácie v rámci vyučovania, pri rôznych žiackych projektoch ale…je to tak trochu aj o inteligencii žiakov. Takúto vec urobí len neinteligentný žiak.“

O stave školstva na Slovensku má jasnú predstavu: „Dobré to nie je. Zdá sa mi, že veľmi stagnujeme. Ale nádej zomiera posledná. Snáď si už kompetentní konečne uvedomia, že školstvu treba pomôcť. Ako sa hovorí, že len múdry národ stavia svoju budúcnosť na kvalitnom vzdelaní mladých ľudí. K tomuto cieľu by sme mali smerovať.“  Zaujímajú vás názory tejto panej učiteľky? Čítajte na dnes24.sk.

V škole ma najviac hnevá arogancia a lenivosť niektorých žiakov

To sú slová Jána Hrabovszkeho, ktorý pôsobí na ZŠ Hradná v Nových Zámkoch. Zároveň zdôrazňuje, že si nemyslí, že každá generácia je horšia ako tá predošlá: „dnešné deti sú také isté ako sme boli my a akí boli tí pred nami. Len spoločnosť je iná a deti sa jej prispôsobujú.“

Spomína na príhodu so žiakmi, nevieme však, či vás rozosmeje: „Bolo to už koncom januára a mali sme mať s chlapcami 4. ročníka pohybové hry. Žiak prišiel do kabinetu TEV a bez zaklopania a pozdravu si pýtal loptu. Povedal som mu, že na niečo zabudol, nech ide von a vráti sa keď bude vedieť, čo má povedať. Chudáčik, vrátil sa ešte asi päť krát, ale na slovíčko „prosím„ si spomenúť nevedel. Nakoniec bol z toho taký zdeptaný, že vošiel do kabinetu a povedal: páni učitelia, prajem Vám Veselé Vianoce a šťastný nový rok.“ Prečítajte si zážitky tohto pedagóga spoza katedry.

Rada spomínam na všetky „moje“ deti

Učiteľka z banskobystrickej školy Dagmar Sedileková učí už 20 rokov. Čo vníma na svojej práci ako najnáročnejšie? Sú to „nekompetentné zmeny z ministerstva, papierovačky, rôzna podľa mňa zbytočná byrokracia a aktivity nesúvisiace priamo s deťmi. Niekedy mám pocit, že papier vládne nad samotnou činnosťou. Miesto slobody je čoraz väčšia direktíva, samé štatistiky, vypisovačky, … niekedy je podstatnejšie mať správne vyškrtané kolónky, ako to, ako pracujete s triedou, s rodinami.“

V jej učiteľskej práci ju teší, keď sa so svojimi bývalými žiakmi stretáva a porozpráva. „Máme veľa spoločných zážitkov nielen z vyučovania, ale aj výletov, výcvikov, škôl v prírode a besiedok, kde sa stretávali aj rodičia a iní príbuzní…také rodinná atmosféra je podľa mňa veľmi dôležitá, práve toto upevňuje tak potrebné vzťahy.“

Viacej o učiteľskom živote Dagmar Sedilekovej si prečítajte na dnes24.sk.

Snažím sa komunikovať s ľuďmi podobrotky

Aj riaditeľovi zo zákona vyplýva povinnosť učiť a preto je okrem riaditeľovania prešovskej Hotelovej akadémie Jozef Šenko súčasne aj učiteľ. Vie aj zvýšiť hlas?

Sám vraví, že hej. Ak je na to dôvod. „Ja učím len jednu skupinku žiakov, pol triedy. Mojou povinnosťou vyučovacou sú dve hodiny do týždňa, učím tri. Nie je toho veľa, možno ma niektorí žiaci berú ako riaditeľa a prichádzam s nimi do styku menej ako s inými učiteľmi. Môže to byť trošku iné, že sa ku mne ináč správajú. Ale nemyslím si, že to vždy musí byť takto.“

Uvedomuje si, že v škole majú rôznych žiakov, aj takých, ktorí bojujú s problémami. „Skôr prídeme na to u citlivejších žiakov, ktorí to povedia učiteľom a vtedy je to dobré, lebo vieme sa k tomu aj my postaviť. Niečo tolerovať, alebo sa snažiť pomôcť jemu, či rodine. Sú aj takí, s ktorými musíme riešiť nie veľmi populárne veci. Niečo vyvedú a až vtedy prídeme na to, kde je koreň toho správania žiakov. Snažíme sa žiakov pochopiť. Aj rodičia, alebo žiaci povedia o čo ide. Niekedy sa o tom nedozvieme celých päť rokov.“

Ešte množstvo zaujímavých názorov toho pedagóga si prečítajte na dnes24.sk. 

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...