September – víno ber!

Slnko sa usmieva čoraz viac cez zuby, ale ešte príjemne hreje. Listy stromov sa pestro farbia v odtieňoch žltej a červenej, na zem klopkajú žalude a gaštany.

Veľké šarkany ťahané na šnúrach sa snažia dostať vysoko na oblohu ale vzduchom poletujú najmä jemné pavučinky babieho leta. Na poliach a v záhradách vrcholí zber úrody.

A vo vinohradoch? Nastal čas oberačiek! 

 

Nápoj bohov

Vínna réva je staršia ako ľudstvo samo, a aj do jeho dejín vstúpila pomerne skoro. Dôkazy o jej pestovaní, či aj o samotnom víne sa našli už v hrobkách egyptských faraónov. V starovekých kultúrach sa víno považovalo za posvätný nápoj bohov, starí Gréci a Rimania ho používali na liečenie, bolo súčasťou okázalých hostín vládcov, ale aj jednoduchého obyvateľstva.

V starovekom Ríme dosiahlo pestovanie vína nebývalý rozmach. Dokonca počas vojenských výprav mali rímske légie príkaz zakladať vinohrady na územiach, ktoré obsadili. Tak sa vinič rozšíril do Francúzska, Portugalska, Španielska.

 

Aj k nám

A tak sa pestovanie viniča dostalo aj k nám. Slovania ho prijali za svoje a ďalej ho zveľaďovali. V staroslovanských modlitbách sa objavili modlitby, ktoré sa odriekali – jedna pri zakladaní vinice, ďalšia pred oberačkou hrozna a tretia pred kvasením vína.

V stredoveku dosiahlo vinohradníctvo na Slovensku vynikajúcu  úroveň, v Bratislave mali vinári svoj vlastný cech, v menších mestách sa združovali do bratstiev svätého Urbana.

Omšové

V stredoveku prekvitalo vinohradníctvo aj vďaka kláštorom. Práve mníšske spoločenstvá zakladali nové vinice a zdokonaľovali technológiu dorábania vína. V kláštoroch a na farách sa budovali vínne pivnice, v nich sa mohlo uskladňovať kvalitné omšové víno počas dlhšej doby.

Súvisí to s predpismi, ktorým sa podriaďuje výroba vína pre bohoslužobné účely. Musí to byť čisté prírodné víno z plodov viniča a nepokazené. Nesmú sa do neho pridávať žiadne cudzie prvky, teda ani cukor, voda a síra. Farba omšového vína nie je podstatná, môže byť biele aj červené.

 

Slnkom zaliate

V rámci Európy predstavuje Slovensko najsevernejšiu hranicu rentabilného pestovania viniča. Darí sa mu na južných, slnkom zaliatych svahoch, úbočiach teplých kotlín a úpätiach pohorí.

Dávne zakladanie vinohradov si vyžadovalo najskôr vyrúbanie starých lesov. Po vyrúbaní stromov sa porast spálil a korene vyklčovali, čím sa aj pôda dostatočne prehnojila popolom.

Kto nemá roboty, nech si vysadí vinohrad

Neskôr sa pôda vo vinohradoch celoročne kyprila a prekopávala, plela sa burina, na jar sa zatĺkali kolíky, vyväzoval sa vinič a podsádzali sa štepy. Ak prišli v máji „traja zmrznutí“, bolo treba vinohrady vydymiť, aby sa pred ich mrazom ochránila budúca úroda v už napučaných kvetoch.

Do konca júla nasledovali vo vinohrade „zelené roboty“ – odstraňovanie chorých výhonkov, vylamovanie nepotrebných neplodných letorastov aj zálistkov. To aby zbytočne neodoberali živiny a podporil sa vývin hlavných púčkov. Ale listov malo ostať tak akurát, aby strapce ostali prevzdušnené, ale zároveň aby boli chránené od priamych slnečných lúčov.

Potom bol vo vinici od roboty pokoj až do septembra, kedy nastali prípravy na oberačky.

 

Vinohrady, vinohrady, dobré vínko dávate

V oberačke sa odráža celoročné snaženie vinohradníkov. Pred jej začatím si bolo treba všetko starostlivo pripraviť – nachystať náradie, opraviť a vyčistiť sudy, dať do poriadku lis, vybieliť pivnicu a vymazať hlinenú dlážku v nej. Na oberačky sa chodilo včasráno, oberači rozostavení po riadkoch postupovali z jedného konca na druhý.

Strapce hrozna odrezávali nožom alebo odstrihávali nožnicami, plnili nimi vedrá, tie vysýpali do putní, a plné putne zas presýpali do kadí. V kadiach na vozoch sa hrozno mliaždilo, aby pustilo šťavu, také sa zvážalo do lisovní či pivníc a prekladalo sa do prešu.

Posledný voz

Zvážanie posledného voza znamenalo koniec oberačky a patrila mu veľká sláva. Voz vyzdobili farebnými stuhami, hájnik trúbil a strieľal, prizvala sa muzika, pri ktorej sa vinohradníci bavili, tancovali a spoločne hodovali.

Na väčších gazdovstvách, na znak zdarného ukončenia oberačiek, odovzdali robotníci gazdovi veľkú kyticu uviazanú zo strapcov hrozna a viničných ratolestí a on im za to z vďačnosti pripravil hostinu.

 

V pivničke

Lisovaním sa z hrozna získal mušt a ten sa prelial do sudov, v ktorých začal kvasiť. Kvasenie sa chodilo kontrolovať a načúvanie sudom, v ktorých to „šušká“, bolo pre vinohradníkov najkrajšou hudbou.

Do vínnej pivnice sa ale muselo chodiť so zapálenou sviečkou – ak plameň zhasol, znamenalo to, že v priestore je už veľa kysličníka uhličitého a bolo z nej treba rýchlo vyjsť von, aby nedošlo k otrave.

Vinobranie

Dnes poznáme vinobranie skôr ako verejné slávnosti v mestečkách s vinárskou tradíciou, ktoré sa konajú po zahájení zberu hrozna. Akcia býva spojená s kultúrnym programom, s historickým sprievodom, vystúpeniami hudobníkov, folklórnych súborov a divadiel, pre deti sú v prevádzke kolotoče. 

Podstatou vinobrania však aj dnes ostáva degustácia vína a koštovanie burčiaku. Ten v stánkoch ponúkajú miestni vinári spolu s gastronomickými špecialitami, slanými aj sladkými chuťovkami.