Váš syn vyrušoval na hodine matematiky

Poznámka od vyučujúceho. Čo si o nej myslia rodičia a čo učitelia?

Poznámka by mala byť určitým spôsobom komunikácie medzi učiteľom a rodičmi žiaka o tom, čo nie je OK z pohľadu učiteľa na hodine s ich potomkom.

Ideálne by malo byť vysvetlenie osobne, lebo už len záznam v štýle „dostavte sa, prosím, za triednym učiteľom“ stavia rodičov do pozoru a obrannej pozície. Tým skôr, že naše dieťa (česť výnimkám a úprimným typom), si za nič na svete nevie spomenúť, prečo tú poznámku dostalo.

Porušoval školský poriadok…

Častokrát je práve záznam od učiteľa tak nejasný, že vyvoláva v rodičovi nepokoj a zmätok napriek tomu, že by rád situáciu riešil – ak je teda vlastne čo. Lebo akú otázku má položiť školákovi doma, ak zo žiackej svieti: „Porušoval školský poriadok“?

Problémom ostáva aj to, že mnohokrát učiteľ s deťmi v škole nekomunikuje a nerieši situácie, zvlášť, ak sa stanú cez prestávku a nasolí poznámku do žiackej rad za radom všetkým, ktorých nájde v rade či v hlúčiku a nezriedka sa takto biľag ujde aj nevinným či dokonca obeti.

Aj cez takúto situáciu sa odráža vzťah učiteľ – trieda a upevňuje jeho autorita, ak vie s deťmi pozitívne rozobrať, možno aj na úkor 10 minút z učiva či prestávky, a hľadať príčinu a riešenie. Otázkou ale ostáva, ako to učiteľ vie, chce a vládze v tom mizivom čase, ktorý má k dispozícii a tiež fakt, ako ho deti berú.

Z dvoch strán brehu

Ako rodič som samozrejme zažila učiteľov, ktorí poznámky váľali ako na páse pomaly aj za nesprávne nadychovanie a vydychovanie, aj tých, ktorí žiacku na tento účel nevyužívali – lebo vždy hľadali spôsob osobnej komunikácie s rodičmi, pokiaľ to len trošku šlo.

Skúsená učiteľka Janka z prvého stupňa ZŠ hovorí:

„Snažím sa to nepreháňať a raz za rok sa mi podarí niečo napísať. Niekedy je to potrebné, aby deti poznali hranice. Určite sa tomu ale vyhýbam. Moji žiaci upratujú triedu, zbierajú papiere atď. Je to pre ne primeranejší trest. Načo hnevať večer unavených rodičov. Tí v škole nie sú. Ja to riešim na mieste činu s nimi sama.“

Súhlasí s ňou aj kolegyňa z dlhoročnou praxou z inej základnej školy, podľa ktorej na jednej strane rodičia potrebujú a majú vedieť, čo a ako dieťa v škole zvláda, čo je problém a čo jeho silná stránka, ale určite to nemá byť riešené cez také „médium“, ako je žiacka knižka, ktorá by mala byť „súkromným priestorom“ medzi učiteľom, žiakom a rodičom, ale dostáva sa do rúk kadekomu.

Aj táto učiteľka priznáva, že jej z detstva ostali zlé spomienky na poznámky, ktoré ju ako dieťa až urážali. Určite by tak poznámky mali byť, ale nie vo forme sťažností, ale ako informácia pre rodiča.

 

Dvojnásobný trest?

Riaditeľka špeciálnej ZŠ hovorí, že písanie poznámok možno pomôže učiteľovi pri uvoľnení nahromadených emócií. Ani rodič však nepíše učiteľovi:“ Dnes nejedol večeru…“

Všetko je založené na vzájomnej komunikácii. Učiteľ a rodič sú partnermi. Prečo má dieťa prežívať dvojnásobný trest, alebo zahanbenie za svoj prehrešok. Aj my dospelí si priznáme svoju vinu a neradi sa k nej vraciame viackrát.

Keď sa nedá nesmiať

Podľa rodičov písanie poznámok nemá efekt, ani výpovednú hodnotu. Príde im ako nezvládnutie situácie učiteľom a posúva riešenie na rodičov, ktorí nemajú pary, ako čo sa vlastne dialo.

Niekedy sa dokonca – aj keď sú pedagógovia – nad poznámkami „kolegov“ zabávali a mali problém udržať pred deťmi smiech.

Aj mama Bea hovorí: „Naša tichá Dominika nám od jednej učiteľky priniesla za jeden školský rok okolo 60 (!) poznámok. S manželom sme sa na nich neskrývane bavili a brali sme to ako súčasť miestneho folklóru :))).“

Podobnú skúsenosť má mama dvoch puberťákov: „Samé decká sa na nich smejú, nakoľko často vznikajú z komických situácií, ktoré možno učiteľ nepochopil a urazili ho. Situáciu nezvládol a jediné ako sa mohol vybiť, je napísať v hneve poznámku, ktorej význam sa niekedy nedá pochopiť, čo nie je čudo, keďže bola písaná v afekte.“

Podľa inej z mám, ak sú to somariny, je to zbytočný stres pre dieťa, ak je to vážne, radšej si to riešia medzi štyrmi očami s učiteľom. Určite však s deťmi o situácii podrobne rozprávajú, aby pri poznaní svojho dieťaťa a situácie vedeli, do akej miery je poznámka opodstatnená a ako treba zasiahnuť.

V takom prípade situácii a jej riešeniu pomôže telefónne číslo na učiteľa v žiackej a vykonzultovanie toho, čo sa stalo. Aj to však v prípade, že rodič aj učiteľ chcú spolupracovať a nájsť východisko.

 

 

Čo si o poznámke myslia deti?

Málokedy sa za ňu hanbia, to sa tak pritrafí čerstvým školáčikom,  skôr je prejavom určitého hrdinstva. Puberťáci sa tak akurát zabávajú, ako sa učiteľ vytočil. Hnevajú sa ale, ak im učiteľ píše poznámku (alebo dokonca päťku) za nesplnené domáce úlohy.

„Mami, toto pre mňa nie je motivácia. Je to moje rozhodnutie, či sa to naučím alebo nie a žiadnou poznámkou ani päťkou ma k tomu nik nedonúti.“ Poznámky za nedonesené pravítka, krúžitká či pomôcky na výchovy majú deti na háku, ešte ich tak vyvedie najskôr z miery poznámka za správanie, zvlášť ak majú pocit, že „som nič hrozné nerobil…“.

Rozhodne je teraz málo detí, ktoré by mali z poznámky traumu a brali to ako takú spoločenskú hanbu, aby zjednali nápravu. Sú však citlivé na to, ak sa učiteľ na nich ventiluje a poznámka nie je spravodlivá.

Skvosty

Aj medzi poznámkami sa nájdu skvosty z kategórie „hviezdnej roty“. Niečo máme z reálu od rodičov, niečo sprostredkované z českých školských lavíc. Či ste učitelia alebo nie, skúste to teraz brať s nadhľadom…

  Neviem sa správať na hodine telesnej výchovy. (3. Ročník ZŠ)

  Škrípala som po zošite. (3. Ročník ZŠ)

  Na hodine angličtiny vyrušoval hlasným smiechom.

  Aj po napomenutí vyrušoval a smial sa. Musel byť vylúčený z vyučovania.

  Vyrušoval ostatných spolužiakov počas písania kontrolnej práce nevhodnými poznámkami.

  Nerešpektoval som pokyny vyučujúceho a počas veľkej prestávky som ostal v budove školy.

Nerešpektujem pokyny triedneho učiteľa. (A hneď za poznámou pochvala: Sám som sa k tomu priznal.)

Kúzelná poznámka bola zo SJ, keď učiteľka napísala, že si syn neurobil okraje v zošite. Manžel odpovedal: Ani si neurobí, kúpi si zošit s okrajmi. Prišla odpoveď: Nesúhlasím, syn by si mal trénovať úctu k autoritám. Manžel odpovedal: JA to platím a som autorita dlhšiu dobu ako Vy za dobu 2x 45 min v týždni. Potom už učiteľka nepísala, ale na ďalší rok si všetci v tej triede na SJ kúpili zošit s okrajmi. 🙂 

V Čechách ale vypátrali aj takéto elitné poznámky:

  Ruší vyučovanie svojimi vzdychmi.

 Bol pristihnutý v školskej jedálni, ako bozkáva spolužiačku. Máme podozrenie na lásku.

 Pľuje guličky zo železnej trubičky.

 Na hodine dejepisu trúbil stočeným zošitom štátnu hymnu.

 Nosí do školy príliš krátke sukne, takže vzbudzuje svojím zjavom väčšiu pozornosť, ako ja svojím výkladom. Prosím o predĺženie.

Mláti lavicou o strop.

Liezol do päťmetrovej výšky na trojmetrový strom.

Rozbila spolužiakovi desiatu.

Utieral tabuľu príliš mokrou špongiou.

Svojím spevom úmyselne ruší hodinu hudobnej výchovy.

Stále sa hlási.

Váš syn považuje za samozrejmé sa počas písomky z matematiky prechádzať po lavici.

Smeje sa mi za chrbtom do očí.

Nepovedal mi svoje meno, s tým, že je tu inkognito.

Vyvolaný prehlásil, že nebude odpovedať bez svojho advokáta.

Na hodinu prišiel o 45 minút neskôr.

Hm, tak ako to s tými poznámkami bude najlepšie?