Tak sa nám zas škola končí

: foto: isifa.com

A my máme z toho trošku oči v strehu a to pre viac dôvodov. Naše deti aj my sme unavení, predsa len čas do polovice júna znamená poctivejšie žehlenie toho, čo sa za celý rok nedarilo.

Mami, neviem prečo…

V živote som ešte nevidela sa takto moju –násťročnicu sa učiť. Niežeby sme jej dali ultimátum, jednoducho ako začal tento predkoncoročný zhon, sadá, píše, škrtá, mordí sa, čumí do učebníc, počíta príklady a to bez jediného kritického slova, o ktoré inokedy núdza nebola. Samozrejme, kritika šla smerom k vyučujúcim… ten bol taký, ten onaký.. Ping-pong v slovíčkach, že učitelia môžu byť kadejakí, ale známky, smerovanie a život sú jej, takisto ako jej sebahodnota aj cez vyjadrenie známkami z učiva (napriek tej klasickej poznámke, že toto v živote potrebovať nebudem) nemal konca. Tak som mierne mimo. Što slučilos?

A to mi povedala včera v noci, nemôžem už povedať večer: „Mami, budem mať asi trojku zo slovenčiny.“ Gúľam očami, no fakt… dcéra redaktorky a toto? Že prečo, sa pýtam. Ukazuje mi netovú žiacku: skvostne tam svietia asi tri bane, vraj rovnocenná známka za zabudnuté pomôcky a nenapísané úlohy. Mám na to svoj názor, pre mňa je takáto motivácia pre gymnazistu a puberťáka nulová.

A ako na potvrdenie toho dnes doobeda stretám ich prvácku učiteľku. Už má tých prvákov na svedomí x. Bez toho, aby som sa niečo pýtala, začne presne toto: ako dobre motivovať deti, bez negatívneho tlaku, aby sa CHCELI učiť. Tiež niektorým kolegom a ich postupom nerozumie. A je dnes na to nahnevaná. Jej triedy sú vždy najlepšie a deti sa k nej bez obáv priznávajú aj po rokoch aj na ulici. Prečo asi? Možno aj preto, lebo pri svojich 17 chlapcoch v prváckej triede skôr, ako sa začali vážne učiť, si šla s nimi párkrát zahrať futbal. Aby ju brali.

Svätá prostota

Na druhej strane mi príde domov ten môj septimán. Že bude mať dvojku z chémie, niečo tam pokafral. „Vieš, nie som s tým stotožnený. Ja by som chcel jednotku. Mám ísť na komisionálky? Je to jediná cesta…“ Neviem, či sa mám smiať potichu alebo nahlas, ešteže mi Jonatán spí za chrbtom, a tak ho radšej rýchlo vykážem zo spálne. Mladý muž sa zvykne takto spamätať v „deň posledný“ a máva ťažké výčitky svedomia za čas, kedy sme mu pomaly tú chémiu a aj iné obúchavali o hlavu, ale svätá prostota či čo ho nepustila ani k tomu, aby povedal, že sa aspoň do toho pozrie. Ono, kalendár a čas je niekedy zradný a potom je najhoršie slovo, aké sa vyskytuje v slovníku tých našich nedorastencov. Nuž, dobré ránko… ešte že je to len dvojka z chémie, ktorú má aj tak pri svojej praktickej znalosti riadne z milosrdenstva.

Spoza katedry

No a stále sa vraciam k rodičku v triede našej štvrtáčky. Sa priznám, ja rodička nemusím a teraz mi bol Jonatán oficiálnou výhovorkou, prečo som tam nešla. Aj obavy, že zas budem musieť vyrábať zápisnice o ničom, ako naposledy pred dvoma rokmi len preto, že som redaktorka a tak ich zákonite musím písať excelentne, ma brzdili. (Je hádam jasné, že toto je pre kreatívneho človeka nočná mora.) Ale Dora povedala: „Mama, musíš.“ A tak som šla. Nakoniec, s ich pani učiteľkou som si sadla do rany už na začiatku školského roku, keď prišla a vymenila to vlaňajšie stvorenie, pre ktoré som už ani do školy nechodila. A normálne ľutujem, že som tam nechodila.

V živote som ešte nezažila rodičko, kde by sme sa spolu s triednou uchechtávali z našich detí, a na rovinu si v babskej atmosfére povedali, čo áno a čo nie a kde sa rodičia dobrovoľne hlásili, že čo môžu pomôcť deťom na školskú akadémiu. Takmer som padala na zadnicu a len otras vedomia z Doriných exesov, ku ktorým sa nepriznala, spôsobil, že som sa nevrátila domov na obláčiku. Naklonovať takú učiteľku!

Keď sa obzrieme

Po prázdninách už budú zas naše deti iné. Tie dva mesiace ich zmenia nielen kvôli dĺžke gatí a veľkosti topánok a počtu škrabancov. Ale ja sa hneď v ten večer nad vysvedčkami aj s nimi vraciam k tomu, čo bolo v škole úžasné, čo nie, akí učitelia boli, čo sa naučili možno aj cez ich zvláštny prístup, ktorému sme nerozumeli a nechutil, a spolu premýšľame, čo nás čaká ten ďalší rok. Pri pizzi a kofole sa to zlé zo školy nechá ako výstraha, ale už nebolí… a to dobré si nesieme v tých – dúfam – správnych zásuvkách navždy.

Takže: aj tak vám, učitelia, ďakujeme…